Ablett: Bezmocnosť a hrôza. To bolo Hillsborough 1989

Dnes už nebohý (začiatkom 2012 prehral boj s rakovinou) Gary Ablett, legenda LFC, ktorá svoj futbalový osud spojila aj s Evertonom, si pred časom zaspomínala na to, aké to bolo v Hillsborough 89 aj v tom istom roku vo finále FA Cupu proti The Toffees.

Najčastejšie v jednej sezóne, dovedna 49x, som si liverpoolsky dres obliekol v 1988/89. Mala to byť sezóna, na ktorú sa s odstupom času pozriem ako na akúsi moju osobnú satisfakciu. Miesto toho spomienky zmáhajú emócie, v skutočnosti je to o jednom veľkom smútku.,

Počas posledných dvoch rokov som bol často v nemocnici a na prístrojoch a trubkách strávil viac času, ako si pamätám. Návšteva obetí po tragédii v Hillsborough v sheffieldskej nemocnici je ale aj tak pre mňa najťažšou vecou vôbec. V skutočnosti to bola pre každého jedného z chalanov (spoluhráčov) najmučivejšia vec, akú kedy zažili.

Keď som začal v nemocnici Cristie svoju liečbu, vedel som, čo v tomto ohľade na mňa čaká. Poznal som sestričky, lekárov, aj to akú liečbu absolvujem. Jasné, pri rakovine nikdy neviete, čo na vás striehne za rohom, v hlave som však mal jedno – ak sa čokoľvek stane, dokážem sa s tým vyrovnať. Keď ste však v nemocnici, kde liverpoolsky priaznivec leží v kóme a jeho mama, otec, proste rodina len bezmocne sedia pri jeho posteli, je to jednoducho strašný pohľad a ani po tom, čím som si prešiel stále nedokážem pochopiť akou bolesťou a utrpením si prešli obete a rodiny v tento deň v South Yorkshire, pričom ten poct aj dnes rezonuje rovnako.

Keď počujete niekoho hovoriť o tom, ako pevne držal kamaráta za ruku, len, aby živil nádej, že v tej mase tiel existuje nádej, keď počujete takéto príbehy, proste nemôžete uveriť, že sa niečo také mohlo stať. Je to proste šok, na rad prichádza zdesenie, keď kamarátova ruka postupne krehne.

Jeden z rodičov chlapca, ktorý bojoval o život sa spýtal, že kto mal v ten deň na sebe dres s číslom 2. „Ja,“ odpovedal som. „Si obľúbeným hráčom môjho chlapca,“ zasiahla ma odpoveď. Mal som len 23 rokov.

Keď sme sa dostavili na semifinále FA Cupu proti Nottinghamu, videl som, že na tribúne Lepping Lane je naozaj rušno a už aj plno, na chvíľu som si pomyslel, či to na chvíľu neoddiali výkop. Keď sme o 16:06 h museli predčasne z ihriska, neprekvapilo ma to. Myslel som si, že po tom, ako ľudí zoradia, aby to bolo ok, sme o 10-15 minút späť a zápas začne. Zostali sme mimo toho chaosu v šatni, Ronnie (Moran) a Roy (Evans) nám hovorili, aby sme zostali na nohách, prešľapovali na nich, jednoducho povedané, aby sme zostali sústredení, mysleli len na zápas.

Keby sme v tom momente vedeli, čo sa hore deje, keby sme poznali, aká veľká tragédia sa prihodila, určite by sme veľmi rýchlo zabudli na to, ako veľmi chceme Nottingham poraziť. Ale o tom, čo sa deje hore sme v tom momente nevedeli.

Namiesto toho sa výkop stále odďaľoval. Desať, pätnásť, potom už dvadsať minút. V jednom momente vtrhol do dverí fanúšik The Reds a kričal, že na štadióne umierajú ľudia. V šatni nastalo hlasné ticho. Nasledovala však panika.

„Čo je s mojím bratom, mal lístok do tej časti štadióna, kde sa udiala tragédia?“ To boli otázky, na ktoré som nemal odpoveď, vtedy bola doba, kedy sme nemali telefóny, byť tomu naopak, určite mu volám, volám rodičom a zisťujem, čo sa stalo, ale takto …

Keď sa ešte aj dnes pozriem späť, som naozaj nahnevaný. Hnevá ma, že všetci tí ľudia šli len na futbal … a už sa nevrátili domov. 96 obetí, 96 pohrebov. Zúčastnil som sa jedenástich. Vždy, keď ma požiadali, vždy, keď to bolo potrebné, rád som pomohol. Bol som miestny a šlo o našich fanúšikov a ja som bol jedným z nich. Tak som niesol rakvu, čítal počas bohoslužieb. Bolo to naozaj ťažké. Snažil som sa pomôcť ak osa dalo. Nie preto, že to bola povinnosť, ale preto, že som chcel. Bola to naša tragédia.

Bol som úplne zničený. Nehanbím sa to povedať. Všetko bolo také silné, že prichádza niečo ako strašná temná noc, kde sme stratili tých, čo sme milovali.

Počas liverpoolskej kariéry som mal dovtedy len dva dresy. Jeden som dal Philovi Hammomdovi, aby ho vložil do rakvy svojho syna. Phil junior zomrel ako 14-ročný. St. Margaret je škola, do ktorej som chodil a len cez cestu je dom, kde žil Phil. Podarovať zarmútenému otcovi môj dres bolo niečo, čo som bral za správnu vec.

Pamätám si, že bezprostredne po tragédii sme sa vyybrali na Anfield a videli, ako sa celou cestou tiahnu vence, šály, vlajky, ako prechádzajú z ulice až priamo na ihrisko Anfieldu. Pristavil sa mi pre mne mladý chalan v džínsoch. Plakal. „Vybral som z banky všetky svoje úspory,“ podával mi chuchvalec bankoviek dodávajúc: „Uistite sa, že pôjdu na podporu rodinám obetí“. Zlomilo ma to ešte viac. Toto je môj príbeh.

Taký John Aldridge chcel s futbalom skončiť úplne. Bol to jeho klub a toto boli jeho ľudia, jeho fanúšikovia, ktorí tak veľmi trpeli. Boli aj moji, ja som však postupom času už nemal takú vášeň smerom k LFC, ako John. V týchto ťažkých dňoch tu ale boli Dalglishovci. Kenny a jeho manželka Marina, dve legendy, absolútne legendy pre spôsob, ako sa smerom k pozostalým v najbližších dňoch, týždňoch, rokoch zachovali.

Boli prakticky zamknutí na Anfielde, veď na ňom trávili celé dni, ponúkali svoju prítomnosť pre tých, ktorí to potrebovali, stáli bok po boku smútiacich rodín. Bezprostredne po tragédii to bola doba, kedy proste nikto nehovoril o futbale, Nedávalo to zmysel. Nakoniec sme ale pochopili, že musíme ísť ďalej. Tých 96 ľudí, ktorí prišli na semifinále FA Cupu 1989 nás chceli vidieť naživo a skoncovať s tým by určite nebolo dobré ani pre česť ich pamiatke.

Po ligovej výhre v Goodison Parku nad Evertonom sa semifinále FA Cupu proti Forrest opakovalo. Nemohli, nechceli sme sa vyhovárať, nechceli sme prijať sympatie od más. Chceli sme zabojovať o postup. Na Old Trafforde sme zahrali dobre a vyhrali 3:1, pričom Aldo si vždy bude pamätať, ako si dal Brian Law hlavou vlastný gól. On to samozrejme ľutuje, ale tento moment dal opäť priechod emóciám.

V mnohých ohľadoch to bolo finále, ako každé iné, ale to, že sme sa v ňom postavili proti Evertonu bolo niečím, čo prinieslo skutočne emotívny deň. Ľudia sa na ten zápas tešili, chceli ho vidieť a my sme boli presvedčení, že nás nič v ceste za titulom nemôže zastaviť. Ani to všetko zlé, čo sa udialo. Finále je vždy finále, vždy je to o víťazstve a radosti z trofeje a Everton nemal prečo brať na nás ohľad. Navyše my, ako porazený tím spred roka, kedy sme nestačili na Wimledon (0:1) sme po ňom takisto veľmi túžili. Vždy som mal pocit, že sme proste lepší tím ak The Toffees.

V ten deň som na svojej starne zviedol množstvo súbojov s Graemom Sharpom, silným a šikovným futbalistom. Vtedy som si miestami myslel, že na neho v tom momente nemám. Po jeho centri, ktorý som už už mal, zmazal náš náskok, ktorý nám (v 4. minúte) McCall. Bežala 89. minúta a duel tak šiel do predĺženia.

Iné tímy by možno v tom momente spanikárili, ale LFC nie. Ak máte v tíme hráčov ako Rushie (Ian Rush) či Barnesy (John Barnes), viete, že stačí len jeden magický moment a zápas je opäť na vašej strane. Rushie nás poslal (v 95. minúte) opätovne do vedenia, ale McCall svojim druhým gólom vyrovnal. Lenže Ian Rush zasa raz ukázal, že musí ma posledné slovo. Po Barnesovej akcii dal svoj druhý a náš tretí gól v zápase.

Vyhrali sme 3:2, získali trofej, ale oslavy neboli také, ako by sa po takomto víťazstve čakalo. Nebolo to proste vzhľadom k udalostiam zo Sheffieldu vhodné. Mali sme v Londýne víťaznú oslavu, pár chalanov si ju užilo, ale ja nie. Položil som si medailu na nočný stolík a víťaznú noc strávil v posteli.

You must be logged in to post a comment Login

Leave a Reply