Alan Hansen a jeho pohľad na Hillsborough

Tragédia v Hillsborough očami liverpoolskej legendy Alana Hansena.

Semifinále FA Cupu proti Nottinghamu mal byť môj prvý zápas v sezóne. Pred sezónou som sa zranil a bol som bez futbalu deväť mesiacov. Takúto dlhú dobu som musel čakať na svoj prvý štart. raz či dvakrát to dokonca vyzeralo, že mám po kariére, keďže takéto typy zranení sa už v tomto veku hoja o dosť ťažšie.

Po ďalšej operácii sa ale veci pohli správnym smerom a ja som dokonca v týždni, kedy sa malo hrať spomínané semifinále, hral myslím v utorok alebo v stredu za rezervu. Kenny Dalglish ma zobral na zápas, až do piatku som si ale nemyslel, že by som sa mohol dostať do zápasovej nominácie, či dokonca na trávnik. Barry Venisona ale na poslednú chvíľu skolil vírus a tak sa mi naskytla šanca.

Kenny mi pár hodín pred výkopom povedal, že idem do hry, ďalšie veci, ktoré sa stali sú potom pre mňa veľmi traumatizujúce. Bolo to semifinále FA Cupu, teda veľmi ťažký zápas a ja som si naozaj nemyslel, že budem schopný to zvládnuť. V tom čase bol na tímy, ktoré sa dostali v súťaži až tak ďaleko, obrovský tlak, pretože sa táto najstaršia pohárová súťaž sveta brala ako niečo veľké, množstvo ľudí malo vsadených na víťaza, či porazeného, išlo o veľkú prestíž.

Pre víťaza tejto konfrontácie čakal duel vo Wemley a tým pádom trofej na dosah, my sme chceli vyhrať ešte o to viac, že pred rokom sa nám to vo Wembley s Wimbledonom nepodarilo.

Šesť minút do začiatku zápas a na tribúnach to začalo doslova vrieť. Nie ale v tom pravom futbalovom zmysle. Niečo bolo zle. dvaja fanúšikovia sa zrazu ocitli priamo na ihrisku, tak im hovorím, že nech neblbnú, že sami seba dostanú do maléru, na čo mi jeden z nich naspäť zakričal: „Al, umierajú tam ľudia!“

V tom momente nás rozhodca stiahol späť do kabín, kde sme si mohli vypočuť množstvo najrôznejších príbehov o tom, čo sa stalo, niekto nás dokonca ubezpečoval, že nikto nezomrel. Bolo to celé absurdné. Nemohli sme uveriť tomu, čo sa deje.

Naozaj sme si neboli plne vedomí toho, čo sa stalo, až dokedy sme nevystúpili schodišťom z útrob štadióna. naše manželky a priateľky mali oči plné sĺz, pred nami sa zrazu odvíjal katastrofický scenár. Bezpochyby to bol najhorší deň mojej kariéry. Nedá sa to s ničím, čo sa futbalu týka porovnávať. Toto bolo proste oveľa väčšie. Nič, čo som dovtedy zažil sa nemohlo vyrovnať bolesti daného okamihu, ktorý pretrvával v najbližších dňoch či týždňoch. Keď prišli rodiny zosnulých na Anfield, bol to veľmi silná moment.

Bolo to veľmi tvrdý, každý jedeň deň plakal. Nebolo to však v porovnaní s o samotnými pohrebmi nič. Možno sme si naivne mysleli, že keď zájdeme na 4-5 pohrebov bude to z hľadiska našej psychickej odolnosti lepšie. Nebolo, bolo to práve naopak oveľa horšie. Každý jeden moment bol výrazne ťažký, na konci každého pohrebu hrali emotívnu You´ll Never Walk Alone.

Náš najbližší duel po Hillsborough bol priateľský proti Celticu. Išlo o to začať opäť myslieť na bežné veci, veď toto obdobie bolo výrazne náročné. Sústredili sme sa len na hru a trochu sa nám aj uľavilo. Stále to však v nás rezonovalo. A stále rezonuje, spomienka na osudný deň je v nás stále, pohľady na plačúce rodiny, príbuzných, strach, paniku, to všetko nejde vymazať.

Musím tiež povedať, že Kenny Dalglish bol po Hillsborough absolútne fantastický. Robil presne to, čo klub potreboval, postavil sa k veci ako niekto s výrazne ľudskou tvárou. Okrem tradičných povinností v klube, bol každý de§ nápomocný pozostalým, bol veľkou oporou nielen pre nás, ale aj pre tých, ktorí stratili svojich najbližších.

Bolo až neuveriteľné sledovať ako všetky tieto veci zvláda. Tragédia upevnila puto medzi hráčmi a fanúšikmi. Na tomto pute je niečo zvláštne. Liverpool aj keď dlho nevyhral napr. žiadny európsky pohár, či už 19 rokov domácu ligu, tak aj tak zostáva spojenie medzi hráčmi a priaznivcami veľmi silné. Vlastne toto siaha už do 60. rokov minulého storočia, jasne tu badať práci Billa Shanklyho.

Shankly jednoducho urobil veci tak, aby fungovali, aby sa vzťah medzi LFC a fanúšikmi neustále prehlboval, aby bol prvoradým. Aj preto, je LFC v tomto smere v celosvetovom meradle jedinečný. Myslím, že Hillsborough posilnil všetky úrovne liverpoolskej komunity. Spôsob, akým v priebehu rokov priaznivci, manažéri či hráči reagovali smerom k tragédii bol fantastický. Úprimne povedané, nemyslím, si, že by sa ešte nejaká iná komunita dokázala pri podobnej tragédii zachovať takto ľudsky ako práva tá liverpoolska.

You must be logged in to post a comment Login

Leave a Reply