Ak sa prejdete v ktorýkoľvek deň roka centrom Dublinu stretnete stovky futbalových fanúšikov, ráno, poobede, večer, je ligové kolo, pohár, leto, zima? Na tom vôbec nezáleží, samozrejme, že ich počet sa zvyšuje s hracím dňom.

Rozoznať ich je veľmi jednoduché, sú oblečení v dresoch, mikinách, teplákových súpravách klubu, ktorému drukujú. Šiltovky, čapice, šály, rukavice sú ich neoddeliteľnou súčasťou. Na generácii taktiež vôbec nezáleží.

Fanúšikovské skupinky tvoria často celé rodiny, od najmenších, ktorí s radosťou cmúľajú cumlík s logom klubu, dres, ponožky, čepička – ako inak klubové farby, maminy v najnovších džogingových súpravách ich obľúbeného klubu a takto by som mohol pokračovať opisom ich vzhľadu snáď donekonečna.

Športové obchody sú preplnené kompletným futbalovým sortimentom rôznych klubov, samozrejme z 90 percent anglických, v Írsku je radosť vlastniť športový obchod, nemusíte byť žiadny odborník na módu, stačí len objednať správne podľa percentuálneho rozloženia fanúšikov, toho, ktorého klubu. Tovar sa predáva sám, novinky idú na dračku.

Nenájdete krčmu, pub, reštauráciu, kde by nebol na najviditeľnejšom mieste umiestnený program futbalových zápasov na najbližší týždeň, jeden televízor, premietacie plátno, projektor, kdeže nestačí, aj v najmenšom pube majú ponuku aspoň dvoch zápasov súčasne, v najväčších je normálne 5 a viac.

Z môjho prvého takéhoto prežitého dňa v centre Dublinu, pred cca šiestimi rokmi, nezabudnem na pocit beznádeje, bola spôsobená túžbou vidieť na živo zápas môjho milovaného klubu. Bol som presvedčený, že musia hrať nejaký prípravák, alebo turnaj v tomto meste a ja som tu nový, s nedostatočnou, takmer žiadnou angličtinou, a okolo mňa pobehuje hore dole toľko priaznivcov LFC. Žiadny sa ale nekonal.

Dnes som už trošku múdrejší, futbal je v Írsku na prvom mieste, ale aby som nekrivdil írskemu najpopulárnejšiemu a unikátnemu športu Gaelic a jeho nadšencom – ten sa delí o prvé s futbalom.

Gaelic je mix futbalu, rugby a hádzanej, sezóna trvá šesť mesiacov a hráči ho hrajú zadarmo, ide “len” o česť a víťazstvo, je to ich národný športový klenot a verte, že keby ste nevedeli, že nie sú platení, tak pri pozeraní ktoréhokoľvek zápasu, kde je bežná 70-tisícová kulisa, podľa nasadenia hráčov, by vás to ani len nenapadlo.

Ale futbal ho logicky v popularite predstihuje o prsia, hlavne kvôli celosvetovej popularite, celosezónnosti, pod hlavičkou FIFA je organizovaná snáď každá krajina zeme atď. Íri milujú futbal, s ľuďmi v práci nestrácate čas riešením politiky, globálneho otepľovania, módy. Keď milujete futbal, ocitnete sa v zasľúbenej krajine.

Glen Boylan, ešte ani nevedel, že nejaký LFC existuje a už bol jeho fanúšikom, bol prvý Ír, ktorý ma po práci viezol autom domov, sám sa ponúkol, po klasických troch štyroch spoznávacích otázkach, ako sa volám, odkiaľ som, kde v Dubline bývam, ako z jasného neba blesk, “ máš rád futbal?”, po kladnej odpovedi prišla ďalšia “ktorú ligu máš najradšej?“ , dozvedel sa, že anglickú, potom si ma pohľadom premeral a po chvíľke povedal, “ a tvoj najobľúbenejší klub je Manchester United však? “

Dodnes sa na tom dobre zabávame, bolo to ako rande dvoch priaznivcov LFC naslepo. Kým som nezačal žiť v Írsku nechápal som, čo znamená úcta a láska ku klubu, jeho histórii, k hráčom tak minulým ako aj súčasným, aké je doslovne oženiť, vydať sa za klub.

Pojmy ako scouser, smelly manc, kopites, mi nič nehovorili, nosiť dres pod pracovnou uniformou, mať nastriekané logo klubu na reflexnej pracovnej veste, počuť spievať klubové pesničky v práci, neprísť do práce, lebo smena kolidovala so zápasom?

Osobne stretávam fanúšikov napr. Leedsu, Nothinghamu, tímov, ktoré roky snívajú nielen o sláve zo sedemdesiatych - osemdesiatych rokov, ale ich prvoradou túžbou cieľom je návrat do PL. Čo už je väčším dôkazom klubizmu?

Čas od času sa v ineternetových diskusných príspevkoch Čechov a Slovákov stretávam s pojmom pravý fanúšik. Takéto pomenovanie prívlastok som v Írsku nikdy nepočul, na veku ani dĺžke nezáleží, nie je dôležité byť najväčším, najstarším, najznámejším fanúšikom, mať najviac dresov, sledovať zápasy priamo na štadióne, ide len o lásku ku klubu a prirodzený rešpekt.

Konkrétne by som vybral jednu z diskusných otázok na jednom zo športových webov, ako môže niekto fandiť klubu, ktorý nikdy nevidel hrať naživo a pravý fanúšik je ten, ktorý chodí na všetky domáce zápasy.“

Osobne som si naivne myslel, že navštevovať zápasy z Dublinu v Liverpoole nebude žiadny veľký problém, je a obrovský, nielen problém dopracovať sa k lístku na zápas, ale aj finančný. Naivne som si myslel, že títo doslova rodení fanúšikovia LFC z Írska museli vidieť desiatky zápasov, mnohí z nich, ani len neboli v Liverpoole v meste, nieto na Anfielde, ale o klube vedia všetko a žijú s nim celý život.

Futbal sa za posledné roky veľmi zmenil a mení, je príliš ovplyvnený financiami, ktoré v súčasnosti vo veľkej miere podmieňujú úspech. Okrem úspechu spôsobujú aj obrovskú migráciu hráčov.

Príde nový hráč do klubu, ledva si na neho zvykneme, obľúbime si ho, nedajbože zamilujeme, tak, že si nevieme predstaviť jeho odchod a predsa sa zo dňa na deň, často neočakávane stane. Keby len to, odíde rovno k úhlavnému nepriateľovi a ešte aj bozkáva po strelení gólu ich logo na drese rovnako ako naše pred pár hodinami.

Trosku scifi na záver.

Dnes sú hráči srdciari, klubisti tesne pred vymretím, ohrozený druh. Myslím si, že skôr, alebo neskôr ich úplné vyhynutie môže ovplyvniť aj klubizmus fanúšika, ktorý sa môže zmeniť na formu fanúšikovania obľúbeného hráča, kult individuality a bude tak prestupovať s milovaným hráčom z klubu do klubu.

Samozrejme, že tomu neverím a hráči ako Gerrard, Carragher, legendy ako Dalglish, mladý Spearing je vzorový srdciar taktiež, samozrejme nikdy nevymrú, s nimi ani láska fanúšika a jeho prirodzený rešpekt ku klubu , jeho histórii a opačne, klubu a hráčov k nim, aj v budúcnosti.