Rory Smith poukazuje na to, ako sa Football Association proste v prípade Evra vs Suárez musela rozhodnúť svojsky - teda anglicky. Lebo Angličania si o sebe desaťročia myslia, že sú niečo viac.

A tak tu máme text, ktorý o mnohom vypovedá, ktorý poukazuje na to, ako to proste za kanálom La Manche chodí.

Poznámka autora: Toto nie je o Luisovi Suárezovi, alebo o Liverpoole, alebo Futbalovej asociácii, alebo pravde a nepravde vo veci, ktorá viedla k tomu, že bol útočník suspendovaný na osem zápasov a dostal pokutu 40 000 libier. Na túto tému už bolo napísané mojimi kolegami aj odborníkmi dosť. Ja mám len pár slov, ktoré podľa mňa stojí za to dodať na túto tému, keďže španielsky hovoriaci bývalý obyvateľ Južnej Ameriky nemá dostatočnú kvalifikáciu, aby tak urobil.

To, čo mi pripadalo ako pozoruhodné, ešte v dňoch pred oznámením rozsudku, bolo to, ako veľa ľudí "vie", čo povedal Suárez, a aj dôvod, prečo to povedal. To je celkom slušný výkon, keďže dôkazy ešte neboli predložené. Diskusie sú stále v rovine vášnivých nevedomostí. Nechcem sa zapliesť do neinformovanej diskusie o spravodlivosti a nespravodlivosti, tvrdeniach a protitvrdeniach. To nie je o Suárezovi, alebo Liverpoole, alebo o FA. Ide o to, aké to je byť Angličan, a o tom, čo nám to posledných pár dní ukázalo o našom národe.

Mal by som zrejme vyhlásiť svoju zaujatosť. Nie tak ako ten, kto má svoj vyhranený názor na prípad a rozsudok, ako jeden z tých, ktorí bezhlavo nepovoľujú pochybenia na strane hrdinov a tí, ktorí sa snažia, aby bol muž označený za rasistu len preto, aby mohol byť futbalový súper pripravený o svojho najlepšieho hráča. Ale ako ten, kto je znechutený z nás Angličanov, ako Hispanofil, a ten, kto ide, samozrejme, proti vlastnému prúdu. Žiadne iné dôvody tomu snáď nebudú pripisované.

Traja bieli muži sedeli v miestnosti. Mliečne svetlo zimy prenikalo cez okná. Riešenie dozrelo v ich mysliach. Pred nimi bol prípad najvyššej zložitosti, ale musia ho rozlúsknuť. Ustanovili zvláštnych sudcov spravodlivosti. Bývalý futbalový manažér. Predseda domácej FA. Uznávaný QC (významný, skúsený advokát). Sú to samozrejme prominenti vo svojich oblastiach, ale teraz sú v pozícii, ktorá je pochopiteľne aj mimo ich skúseností.

Prípad bol bezprecedentný: nielen pre nich, ale aj pre každého mimo tejto miestnosti. Zvonku sa zdá, že ide jednoducho o tvrdenie proti tvrdeniu. Vo vnútri, aspoň podľa niektorých, to súvisí s problematikou kultúrneho relativizmu, čo by vyžadovalo skôr vedecké vysvetlenie. Títo traja muži, právnik, manažér a úradník, boli vybratí krutým osudom, aby rozlúskli problematiku sémantiky, prekľučkovali medzi nuansami a vydali rozsudok.

O čo teda ide? Pre ani jedno z tých dvoch slov, ktoré bolo údajne použité, v anglickom jazyku žiadny prirodzený ekvivalent neexistuje. Toto poslúžilo tak pre obhajobu ako aj pre obžalobu, keďže obidve slová – negro aj negrito - môžu byť použité láskavo. Práve v tomto možno existuje paralela. Slovo „kamarát“ by mohlo byť použité láskyplne. Naozaj, ak by ste to mali vysvetliť niekomu, pre koho to nie je rodný jazyk, mohli by ste to popísať, snáď, ako slangový výraz pre priateľstvo. Ak však niekto v Glasgowe na vás zavrčí: „Čumíš na mňa, kámo?“ nie je na tom nič láskavého. Význam slova, obzvlášť slangového, závisí nie v malej miere v kontexte, v akom sa použije.

Ale čo dôvod farby pleti? V Anglicku je to absolútne neprijateľné. O tom niet pochýb. Aj v čase, keď žijeme, prevažne mierumilovne, v multikultúrnej spoločnosti, nie sme krajina, ktorá rada hovorí o farbách. A samozrejme, skutok sa stal v Anglicku. Náš dom, naše pravidlá? Fajn. Ešte dôležitejšie však  je, že centrálna podstata toho, čo môže a nemôže byť definované ako rasistické, nie je úmysel obvineného, ale výklad obete.

U žalobcu sa akceptuje jeho vlastné kultúrne dedičstvo, jeho vlastné chápanie toho, čo je prijateľné. V jeho vlasti, ako sa zdá, takéto slová sa používajú len ako popisné a určite bez urážlivého podtextu. Argentínčania, napríklad okoreňujú ich reč slovom Che. Kamarát, kamoš, kámo. Používa sa takmer nevedomky. Môže byť však nahradené aj osobnejším termínom. Rubio. Gordo. Ako jeden krajan obžalovaného povedal, u nich, ak máte veľký nos, vaša prezývka je veľký nos. Ak veľkú hlavu, ste veľká hlava. Ak máte tmavšiu pleť - nie čiernu, len tmavšiu - potom ste čierny . Nie negro. Jednoducho čierny . Citlivé? Nie, vôbec nie. Zámerne urážlivé, s cieľom spôsobiť ranu a ublížiť? Určite nie.

Oba argumenty majú svoje výhody. Pokiaľ by biely anglický hráč nazval čierneho anglického hráča negrom, nebola by okolo toho žiadna diskusia. Žiadne keby alebo ale. Všetci poznáme efekt a váhu toho slova. Akokoľvek sa na to teda pozeráte, predpokladať, že tento prípad nemá žiadne ďalšie nuansy, že nie je komplexnejší, zložitejší , znamená buď nepochopenie alebo aroganciu.

V takomto prípade, akýkoľvek vynesený trest - alebo dokonca udelená milosť, keďže sa zdá, že obžalovaný je ochotný spolupracovať - by pravdepodobne mala odrážať tieto nuansy. Možno menší zákaz s dlhšou podmienkou. Taký, aby bolo jasné, že ak by sa nepoučil zo svojej neschopnosti prijať naše kultúrne citlivosti, potom by to bolo úplne neprijateľné. Uvažovali nad tým?

Bohužiaľ nie. Právnik, manažér a úradník, pozreli sa na tento zamotaný prípad, tento spor o úmysle a výklade, na tento problém kultúrneho relativizmu a vrhli na to ich neúprosný meč spravodlivosti. Drastický trest, odkaz odoslaný. Toto je naša krajina. Budete hrať podľa našich pravidiel. Asimilovať sa alebo zomrieť. To je Albion. Perfektný. Zradný.

Nezávislá komisia futbalového zväzu, to nie sú samozrejme tvorcovia zákonov. FA zaujíma osobitnú úlohu v spoločnosti, je to štát v štáte. Osoba, ktorá podlieha jej zákonom sa môže dopustiť trestného činu aj tým, že mal iba zlý úmysel,  aj tým, že zločin vykonal, na anglickej suverénnej pôde, a pritom nesmie byť posudzovaný civilným súdom. Spýtajte sa Roya Keana a Alfe-Inge Haalandovho kolena. Násilný útok? Nie. Pokuta a zákaz? Áno. Tie „drny“ na trávniku po celej krajine. to sú v skutočnosti vyslanci FA. Čo sa tam stane, je v ich právomoci. Jedine, keď sa búria diváci, môže zasiahnuť polícia. Tí na ihrisku majú diplomatickú imunitu.

Cudzinec si to zlízne: FA nie je len sudca a porota, ale aj žalobca v jednej osobe. Ukázalo sa to pri odvolaní proti červenej karte Wayna Rooneyho (v zápase proti Čiernej Hore). To je podľa pravidiel FA zákaz na tri stretnutia. Okrem prípadov, kedy slizké disciplinárne štruktúry UEFA dovolia, že to môže byť len zákaz na dve stretnutia. Nevyhnutne dochádza ku konfliktu záujmov, a to vďaka spôsobu, akým je táto hra administratívne riadená, to sa nedá poprieť. Zdôvodnenie FA je také, že kluby nechcú, aby sa disciplinárne pravidlá mohli meniť, že to iba UEFA umožňuje, že existujú rôzne štandardy a rôzne postupy. „Occamova britva“ hovorí: „Z viacerých vysvetlení je najlepšie to najjednoduchšie“.

FA má dve úlohy. Ani jedna z nich nie je robiť zákony. Napriek tomu to v prípade Suárez urobila, čo by sa dalo nazvať mediálnym precedensom. Reakcia na rozhodnutie o vine, reakcia na trest a na zatrpknutosť Liverpoolu, ktorá nasledovala u časti novinárov bola, že FA urobila dôležitý krok ako ukázať svetu, že rasizmus v akejkoľvek podobe je neprijateľný v tejto krajine. Presne tak. Bohužiaľ viac než len to: Teraz musíme akceptovať, že sme stotožnení s tým, tak ako médiá a ukrivdený národ, že základné pravidlo spoločnosť diktuje, že prisťahovalci musia byť v súlade so zákonmi krajiny, v ktorej sa nachádzajú.

To je úplne v poriadku. Dôslednosť je však kľúčová. Nabudúce bude možno britský manželský pár zatknutý v Dubaji, lebo sa držali za ruky v obchodnom dome, alebo vo väzení za bozkávanie na verejnosti. Môžeme len dúfať, že ani jedno z tých istých médií, ktoré tak ochotne podporilo rozhodnutie nezávislej komisie FA, nebude kritizovať právny systém Spojených arabských emirátov.

Budú, samozrejme. Pokrytectvo je anglická choroba. Nakazilo každú časť nášho života. Jasne sa to ukázalo na trápne vyzerajúcej medzinárodnej kampani za to, aby si národný tím obliekal tričká s obrázkom vlčieho maku, rýchlo nasledovaný pobúrením nad predstavou, že by si mohla Argentína ozdobiť svoje olympijské uniformy znakom pripomínajúcim konflikt v Maledivách.

Je to však prípustné, pretože anglická kultúra je tak neúnavne presvedčená o svojej nadradenosti. Verdikt Suárez to ukázal svetu. Komisia rozhodla, že síce inde vo svete slová nemajú až takú veľkú váhu a farba nie je úplne zakázané označenie, ale že takýto prístup je zastaraný. Sme pyšní na to - v mnohých ohľadoch správne - ako stojíme v čele boja proti rasizmu. Ale keď to robíme, príliš často máme pocit, že ostatní sa musia podriadiť nášmu vedeniu. Možno to ale nepotrebujú: napríklad v Latinskej Amerike sa problém rasovej diskriminácie možno prejavuje iným spôsobom, a preto vyžaduje inú liečbu.

Okrem toho náš prístup nie je bezchybný. Máme tu tvrdenie, že Patrice Evra označil Suáreza za "Juhoameričana". Je divné, žeby také niečo povedal futbalista. Je možné, že Evra, španielsky hovoriaci a blízky priateľ Carlosa Teveza, použil termín „sudaco“, čo je slovo, ktoré používajú španielsky hovoriaci voči Juhoameričanom a je považované za hlboko urážlivé.

Nie však v Anglicku. Tvrdenie Liverpoolu, že Evra by mal byť právom potrestaný za túto urážku, vysmiali ako posledný zúfalý pokus, nudný pokus pošpiniť jeho meno v snahe zmierniť negatívum okolo Suáreza.

Na jednej strane, nikdy nie je rozumné čakať veľa pochopenia. Asi nemôžeme spomenúť farbu v tejto krajine, ale tam, kde je etnikum tabu, národnosť nie je. Nedokonalý príklad: Mám škótskeho priateľa, ktorý je samozrejme veľký lakomec. Mám ďalšieho priateľa, ktorý je čierny, a preto nie je najlepší plavec. Obe tieto poznámky sú hanlivé, sú to veľmi banálne predsudky založené na škodlivých stereotypoch a veľmi nepresné (ani netreba hovoriť, že sú úplne hypotetické a nepredstavujú moje názory). Niekoho sa dotknú, niekoho nie.

Prečo by mala farba pleti byť zdrojom pohoršenia, ale miesto narodenia, krajina mojich rodičov nie? Rasizmus je už dlho hnusná škvrna na našej spoločnosti, ale tak isto aj xenofóbia. Oboje majú za následok množstvo mŕtvych a mnoho hrôz. Toto je otázka, na ktorú neviem odpovedať: Možno sme sa vyvinuli na národnostný štát. Možno, že rasizmus je jedovatejší z tých dvoch jedov. Alebo možno kultúra, ktorá tak trvá na tabu pri každej zmienke o rase, ktorú si tak uvedomuje, že nie je povolené sa o nej ani zmieniť, trpí najvyššou formou pokrytectva: a nie je zas až tak dokonalá, ako tvrdí, že je.

zdroj: Rory Smith