lfcway.com - CZ/SK web o Liverpool FC

Ďalší diel prekladu knihy z pera liverpoolskeho kapitána, tentokrát o jeho tínedžerských rokoch.

Po dlhšej odmlke je tu ďalší diel prekladu autobiografie Stevena Gerrarda. V minulej časti Stevie odhodil školskú uniformu a nahradil ju tou liverpoolskou. V ďalšej časti, s názvom Tínedžerské kopance, nás zavedie do kabíny juniorského výberu LFC. Steven sa predstaví v odlišnej úlohe ako doteraz a zistíte, že mu nebolo cudzie stvárať poriadne hlúposti, ktorými sa neodlišoval od iných chhalanov v jeho veku.

Tínedžerské kopance 

A tak začali najlepšie dni môjho života, dva roky ako liverpoolsky junior, čas žartovania, snov a súbojov v kabíne. Počas celej tejto cesty smiech. Akonáhle som vymenil uniformu Cardinal Heenan za jasne červený odtieň Liverpool Football Club, zmenila sa aj moja povaha. Preč bola plachosť, ktorá ma sprevádzala na škole. V Cardinal Heenan som sa vždy vyhýbal problémom. Nenávidel som, ak mi niekto nadával, vhodil ma z triedy alebo pozval si otca do školy. Priečilo sa mi karhanie či výprask opaskom. Podľa toho som sa v škole správal. Črty šibala sa vynorili v momente, ako som vkročil do Melwoodu v úlohe učňa.

V Cardinal Heenan som nikdy nemal veľa priateľov. Liverpool bol iný. Každý bol kamarát. Všetci sme mali spoločnú neuveriteľnú vášeň pre futbal. Moji spoločníci v páchaní „trestných činov“ boli známi ako Boggo (John Boggan), Greggo (Neil Greggo), Wrighty (Stephen Wright), Bavo (Ian Dunbavin) a Cass (Matty Cass).

A samozrejme, bol tu Michael Owen, zázračný chlapec, ktorý sa s nami delil o svoj osud. Nikto z nás nemohol uveriť, aké šťastie nás postretlo. Po drine v škole sme práve dostávali zaplatené za to, že žijeme svoj sen o tom, že sa staneme futbalistami. Nebolo to žiadne bohatstvo. Ako junior som dostával len 50 libier týždenne, mama platila 160 libier aby ma živila. V porovnaní s tým, čo zarobím teraz to bola odrobinka, ale cítil som sa každý deň ako na vrchole sveta. Zdalo sa akoby slnko svietilo iba na nás – liverpoolskych juniorov.

Keďže Akadémia v Kirkby nebola do môjho druhého roku na YTS hotová, trávili sme prvých 12 mesiacov v Melwoode, sledujúc všetky hviezdy. Počuli sme vtipkovanie vychádzajúce z okolia kabíny prvého tímu v Melwoode, takže sme ich napodobňovali. Toto bol spôsob ako sa stať liverpoolskym profesionálom: poctivo makať, poctivo trénovať, poctivo sa smiať. Ježiši, my sme sa flákali. Zamestnanci Liverpoolu ma preklínali pre všetky možné prečiny, ale bolo to úplne iné ako byť karhaný učiteľom či otcom. Odčinil som to v nasledujúcom tréningu.

V nováčikovskej kabíne sa stvárali úplné bláznovstvá. Akonáhle som prešiel dverami, začal som boje zhasnutím svetiel. To bol signál pre všetkých chalanov – Gregga, mňa, Bava, Wrighta, Cassa, Michaela a každého – k otĺkaniu sa uterákmi v tme. Táto miestnosť ukrývala mnoho nástrah. Liverpool mal správcu menom Don. Mal ďaleko po štyridsiatke, ale bol veľmi silný. Don bol stále v telocvični a posilňoval. Jeho prednosťou bol arm-wrestling. Zvykol v kabíne vyzývať najodvážnejších nováčikov a zápasil s nimi. Lakeť na fyzioterapeutskom stole, pravá ruka uchytila Donovu, snažiac sa ho pretlačiť. Nikdy sa mi to nepodarilo. Don bol veľmi silný. Mohol bojovať s nami všetkými. Občas, keď Don vošiel do miestnosti, dali chalani navzájom znamenie. Bang, svetlá zhasli. „Na neho!“ Trieskali sme Dona uterákmi alebo sme do neho hádzali kopačky. Jedného dňa trafil Greggo Dona párom šrobovacích Reebokov do hlavy. „Svetlo!“ zakričal Don. Nervózne som ho zapol. Ježiši, Don ma problém. Nad okom mal veľkú fialovú hrču. Zúril. „Zabijem vás,“ kričal. Bol dosť starý na to, aby bol naším dedom a teraz sa motal po Melwoode s čiernym okom a z uší sa mu poriadne parilo. „Čo budeme robiť?“ povedal som chalanom, akonáhle vyšiel Don z kabíny. „Požaluje to Royovi Evansovi.“ Našťastie Don za manažérom nešiel. Po tom, čo mu oko ošetril doktor, bol Don pripravený vybaviť si to s nami. Vtrhol do kabíny ako maniak. „Hodí vinu na mňa,“ šepol som Wrightovi. Vtedy som to nemal u Dona dobré. „Zabije ma holými rukami. Wrighty, ak ma dostane, musíš mi čo najviac pomôcť,“ Našťastie Don sa chcel iba vyblázniť a vyrevať. Búrku odvialo.

Nikto nebol v bezpečí. Za cieľ si chalani vyberali aj mňa. Akonáhle som prišiel s párom nových kopačiek, ďalší nováčikovia zosnovali ich zničenie. V momente ako som vošiel do sprchy, rozrezali mi šnúrky alebo mi vytvorili neskutočný uzol. Raz mi trvalo hodinu, kým som ich dal do normálneho stavu. Často som si chcel navliecť ponožku, ale noha mi vykĺzla druhou stranou, ktorú moji kamaráti odrezali. A tak som sedel v šatni, s ponožkou, z ktorej mi trčal palec a všetci chalani sa takmer váľali od smiechu.

Lojalita bola neporušiteľný zákon v liverpoolskej kabíne hráčov s YTS. Čokoľvek sa stalo, akokoľvek boli vaše kopačky zničené, nikto sa zamestnancom nesťažoval. Ak tam bola bitka, nemohla to zmeniť. „Podajte si ruky,“ rozkázali ostatní chalani. Ak dvaja chalani zápasili, ostatní ešte kričali: „No a čo?“

Jedného dňa nám liverpoolsky manažment oznámil, že YTS sa presunú na ihriská liverpoolskej univerzity, predtým ako sa konečne presuneme do novej Akadémie v Kirkby. Zamestnanci nás museli z Melwoodu vyháňať kopancami a krikom. Milovali sme to tam, ale manažment klubu sa rozhodol, že pre chalanov s YTS a prvoročiakov bude lepšie, ak budú oddelení od prvého tímu. Do riti. Chcel som zostať v Melwoode, ukázať pred manažmentom, čo dokážem. Melwood bol bránou k Anfieldu. Namiesto toho sme sa presunuli na nejaké študentské ihriská. Keď som sa prvýkrát odtiaľ vrátil domov, otec sa ma hneď spýtal, v akom sú stave.“Na hovno,“ odpovedal som. „Ihriská a vybavenie sú na hovno.“ Bolo to len šesť mesiacov pred otvorením Kirkby, ale mal som pocit, akoby som po prekonaní niekoľkých prekážok spadol.

Univerzita ponúkala aj niekoľko zaujímavostí. Budova mala nekonečne dlhú chodbu, na ktorej boli šatne oproti sebe. Za jednými z dverí sa nachádzala miestnosť fyzioterapeutov. Raz, možno dvakrát za týždeň, navštívil a riadil túto miestnosť smiešny pedikér Jeremy. Jeremy bol, mierne povedané, smiešny. Bol posadnutý fialovou. Jeho dom je fialový – predná časť, dvere, steny, koberce a ďalšie. Viem to. Bol som tam. Na vlastné oči som videl Jeremyho fialový palác. Jedného dňa prišiel na svojom fialovom aute na univerzitu a vystúpil od hlavy po päty odetý do fialového. Bol neuveriteľný. Jeremy mal svoj vlastný obchod, ale Liverpool mu platil slušné peniaze a on zbožňoval vtipkovanie a klebetenie.

Raz bolo Jeremyho vtipkovanie natoľko úbohé, že sa ho chalani rozhodli vymknúť. Ako zvyčajne bol vo svojej špeciálnej miestnosti, kecal, mal nasadené ochranné okuliare, pretože robil mini-operáciu na niekoho nohe. „Všetko to fialové je trestné a treba to seriózne potrestať. Vo svojej miestnosti zostane celý deň,“ povedal som chalanom. Uväzniť Jeremyho bolo jednoduché. Všetky miestnosti na chodbe bolo možné zamknúť z vonku. Takže keď jeho pacient vyšiel, potočili sme kľúčmi v Jeremyho dverách a so smiechom šprintovali preč. „Pomoc,“ kričal Jeremy. Tréning sme takmer zničili, pretože sme sa jeden na druhého usmievali, mysliac pritom na Jeremyho. „Pomoc, pomoc.“ Nikto nemohol jeho krik počuť. Liverpoolski zamestnanci už boli na tréningových ihriskách, vykladali kužele a čakali na náš príchod.

Keď sme sa vrátili, rýchlo som zbehol po chodbe a vyskočil na dvere, aby som sa cez malú dieru navrchu pozrel. Jeremy bol dnu, zblbnutý. Začal som sa smiať. Všetci chalani boli v záchvate smiechu. Keď sme sa šli do jedálne na obed, nikto z nás nemohol udržať vážnu tvár. Usadili sme sa a začali jesť. Potom sme spozorovali, že sa rozleteli dvere a vrútil sa Jeremy. Namieril si to k stolu zamestnancov. Steve Heighway, Hughie McAuley a Dave Shannon na neho prekvapene pozreli. „Táto skupina pankhartov ma na tri hodiny zamkla v miestnosti,“ povedal Jeremy ukazujúc na nás. „Prečo ste neprišli a nehľadali ma?“

Ako prvý sa ozval Steve, pravdepodobne aj preto, že Hughie a Dave príchodom Jeremyho od úžasu onemeli. „Prepáč Jeremy,“ povedal: „Mysleli sme, že si o desiatej odišiel domov.“

Jeremy zúril. Nikdy v živote som nevidel niekoho tak agresívneho. Tvár mu ofialovela ako jeho košeľa. Pripochodoval k môjmu stolu. Jeremy vedel, že som hlavným vinníkom. Moja žartovná povesť bola dobre známa. „Pripravil si ma o veľké množstvo peňazí,“ kričal. „Počas tých troch hodín som stratil šesť-sedem pacientov. Liverpool mi to bude musieť preplatiť“ Vyzeral ako šialenec. Pobehoval sem a tam medzi stolmi. Znova sa vrátil k Stevovi. „Klub mi bude musieť nahradiť ´uväznenie´ vašimi mladými hráčmi,“ Hughie a Dave sa viac nedokázali udržať a vybuchli smiechom.

Jeremy sa nikdy nevrátil. Museli sme zohnať úplne nového pedikéra. Steve nás pokarhal. Zvolal stretnutie všetkých YTS chalanov a prečítal nám rozhodnutie. No kým nás on poučoval, Hugie stál za ním a smial sa. Bolo to skvelé. Zamestnanci z toho mali srandu. Liverpool mal rád hráčov s charakterom.

Myslím, že Jeremy s futbalom neskoncoval. Zamestnal ho Everton. Bogga Liverpool prepustil, Francis Jefferz ho vzal na skúšku do Evertonu, kde sa na ich tréningovom ihrisku v Bellefielde opäť pustil do Jeremyho. Boggo vošiel do ordinácie, uvidel Jeremyho a okamžite sa snažil začať s ním vtipkovať. Lenže v ordinácii nastalo totálne ticho, ktorému Boggo nechápal. V Liverpoole bol Jeremy totiž veľmi hlučný. Rýchlo si vzal Bogga stranou: „Toto je niečo, čo nemám rád,“ povedal Jeremy. „Takže sa utíš a prestaň si robiť srandu.“ No nebolo šance, aby sa Boggo utíšil. Postaral sa o zosmiešnenie Jeremyho pred celou jedenástkou Evertonu. Podľa všetkého sa teraz všetci v tíme Evertonu z Jeremyho smejú. Je dôležité udržiavať futbalové tradície.

Ale vráťme sa späť. Prvý tím Liverpoolu bol známy aj ako Spice Boys. Ľudia používali toto hanlivé pomenovanie kvôli hráčom ako Jamie Redknapp, Robbie Fowler, Steve MacManaman, Jason McAteer a David James. Ja som toto označenie nikdy nebral do úvahy. Túžil som byť Spice Boy. Dovolte mi byť súčasťou vášho tímu! Dovolte mi byť vašim spoluhráčom. Po každom stretnutí s týmito hráčmi som si povedal: „Dúfam, že jedného dňa budem s nimi v tíme. Raz budeme na rovnakej úrovni!“ Nie som typ Spice Boya, určite nie som posadnutý módou, ale obdivoval som Jamieho, Robbieho a ostatných. Ten imidž bol v každom prípade klamstvom. Nikto nehovoril: „Oh, my sme Spice Boys, začnime sa všetci venovať modelingu.“ V žiadnom prípade. Pomenovanie Spice Boys bol výmysel médií. Jamo, McManaman a ďalší chalani si to nevšímali. Oblečenie pred finále FA Cupu 1996, v ktorom hráči vyzerali ako predavači zmrzliny, tomu nepomohlo, ale predstava toho, že Spice Boys neboli profesionáli, je mýtus. Počas obdobia ako YTS som so Spice Boys trénoval a hral s nimi v zápasoch liverpoolskeho A a B tímu. Makali naplno. Nikto zo Spice Boys sa na tréningy nevykašľal. Nikto si ho neuľahčoval. To sa nemohlo stať.

Ľudia tvrdili, že Roy Evans nebol dostatočne tvrdý, ale to sú kecy. Roy a Ronie Moran, jeho asistent, mali taký vzťah s hráčmi, že vedeli čo môžu a čo nie. Niektorí manažéri sú prísnejší ako Roy a Ronnie, ale štandard tréningov bol skutočne výborný. John „Digger“ Barnes bol na tréningu samý vtip, ale prejsť cez neho s loptou som nedokázal. To isté Redknapp. Keď som bol YTS a pozvali ma na trénovať so seniormi, nedokázal som sa ani k jednému z nich priblížiť.

Mojimi hrdinami boli Fowler a McManaman. Súčasťou mojich YTS povinností bolo stáť pred kabínou A mužstva a zbierať dresy, lopty a obrázky podpísané hviezdami prvého tímu. Tie sa následne posielali do nemocníc, škôl a na charitatívne akcie. Vždy, keď išli okolo Fowler McManaman, mal som pred nimi úctu. Boli miestnymi hrdinami. YTS a A-tím medzi sebou vtipkovali, ale som si istý, že som nikdy nepovedal nič zlé alebo bol príliš drzý. Nebol som vystrašený, ale na Fowlera s McManamanom som hľadel s veľkou úctou. Nikdy som nechcel, aby si o mne mysleli, že som obyčajný. Ak by ma zosmiešňovali, bol by som zničený. Krutou pravdou ale je, že ma nebrali vážne. Mňa, Stevena Gerrada, neznáme dieťa, ktoré hrozne túžilo napodobniť ich.

V kontraste s Robbiem a McManamanom sa Paul Ince neunúval pomáhať mladým chalanom. Akurát nám stále niečo rozkazoval. „Sprav toto, sprav tamto.“ Nie odporne, ale nesmeli ste Inceyho sklamať. Jedno ráno som stál len tak pri schodoch do telocvične v Melwoode a kopal si s Wrightym, Cassom a Bravom. Vždy sme boli k sebe prilepení. Prvý tím prichádzal a my sme dostávali pár podpísaných vecí. Incey prišiel na jeho veľkom Audi. Vystúpil, vytiahol tepláky po kolená a čosi blabotal do telefónu. „Dostane pokutu,“ povedal som chalanom. Mobily boli v Melwoode zakázané, no Incey mal také postavenie, že si to mohol dovoliť. Život pod Royom Evansom nebol taký striktný.

Incey prechádzal okolo nás, otočil sa a skríkol: „Je niekto z vás šofér?“

Nikto nebol. Mal som iba sedemnásť a za sebou jedinú lekciu jazdenia. No bolo to viac ako zložité. Wrighty, Cass a Bravo povedali: „Áno, Stevie vie môže šoférovať. Bez problémov.“

Incey mi podal kľúče a kúsok papiera a povedal. „Choďte dole do obchodu. Doneste všetky veci, čo sú tu napísané, plus desať cigariet. Nezabudnite ani jednu, inak vás prisahám odpravím Nabúrajte auto a vás štyroch definitívne zabijem.“ Musel zaregistrovať moju váhavosť ako som pozrel na kľúče. „Spravil si skúšky?“ opýtal sa.

„Áno,“ kričali moji kamaráti, „vie jazdiť.“

Zostal som celý červený. „Do pekla,“ pomyslel som ako som zvieral kľúče od lesknúceho sa Audi. „Kde sa to štartuje?“.

Ako Incey odchádzal, zakričal: „Máte desať minút, tak sa ponáhľajte!“

„Poďme,“ kričali Wrighty, Cass a Bravo: „Máme len desať minút. Nastupujme do auta.“

Neochotne som ich nasledoval. Štyria sme sa usadili v Inceyho Audi. Cez veľký volant som len ťažko niečo videl. Kým si chalani naťahovali pásy, ja som panikáril. Inceyho auto bolo najrýchlejšou vecou, v ktorej som kedy ako pasažier bol. Teraz som sa chystal rozdráždiť to zviera na štyroch kolesách, bez licencie a s jedinou lekciou od inštruktora. Už som to nemohol zastaviť. Obchody boli za rohom, maximálne 300 yardov. Otočíme sa rýchlo? Áno. Poďme na to. Nič nepoškodíš. Riskni to.

„OK, poďme do obchodu a rýchlo späť,“ povedal som.

„Kašli na to,“ povedali ostatní traja: „Pusti hudbu, a poďme niekam. Zmiznime“

A tak sme vyrazili. Najťažšou vecou bolo dostať sa z parkoviska v Melwoode, bolo to niečo strašné. Pomaly som viedol Inceyho Audi okolo všetkých drahých áut a modlil sa, aby som žiadne netrafil. Ako sme mali vyjsť na cestu, vrátnik sa spýtal: „Kam idete?“

„Incey ma poslal do obchodu.“

Prikývol a odstúpil.

Sám na seba som bol nasraný. Ak ma zastaví polícia, chytia ma za prekročenie povolenej rýchlosti alebo nabúram toto drahé Audi, potom ma bude čakať veľký zástup ľudí, ktorí ma budú chcieť zaškrtiť. Prvým by bol Incey, potom môj otec, následne Steve Highway. Roy Evans ma vyhodí z Liverpoolu. Ale ako som šiel, samozrejme tak 20 míľ za hodinu,užíval som si to. Vždy som mamu s otcom prosíkal, aby som mohol ísť na našom aute. Bol som nabudený. Sedel som vo veľkom Audi, s troma chalanmi, spievali sme a kričali. Mali sme stiahnuté okná a z reproduktorov nám hralo 96,7. Namierili sme si to do trafiky via Alder Hey, vo West Derby, teda cez celé mesto. Ak bolo Inceyho auto vybavené navigáciu, tak tá sa asi rozpadla. Boli sme hocikde, kam nás doviedli nosy. Cestovali sme polhodinu.

„Kde ste sakra boli pol hodinu?“ jačal Incey, keď sme sa konečne vrátili a podali mu cigarety a výdavok.

„Miestne obchody boli zatvorené, takže sme museli nájsť iné.“ klamal som.

„A to posranú pol hodinu?“ povedal Incey. Všetkým štyrom nám nadával riadne dlho. Vďaka bohu, že neskontroloval svoj tachometer.

Ktovie, či otcove auto vyskúšal aj Paulov syn Thomas, ktorý je momentálne súčasťou mládežníckeho výberu Liverpoolu. Paul Ince však mladých hráčov LFC naozaj nebral veľmi vážne. Úplne inak sa podľa Gerrarda k juniorom správali John Barnes či Jamie Redknapp. Ale o tom až v ďalšej častie prekladu Stevenovej autobiografie.  

zdroj: Stevene Gerrard: My Autobiography

Komentáře

Lestat

0

 

 

Dante klobuk dole pokracuj je to pecka!!!

Středa 22 Duben 2009, 13:26

Odpovědět

B

i

u

Quote

Code

List

List item

URL

Jméno *
Mail (Pro ověření & odpovědi)
Opište kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Přidat komentář

Storno

Dominika

0

 

 

Brutalne...super, super:)))

Čtvrtek 30 Duben 2009, 19:38

Odpovědět

B

i

u

Quote

Code

List

List item

URL

Jméno *
Mail (Pro ověření & odpovědi)
Opište kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Přidat komentář

Storno

Lacik

0

 

 

Tento Web ve mě budí rozpaky. Ale toto je jedním slovem Bomba!!!

Středa 03 Únor 2010, 18:55

Odpovědět

B

i

u

Quote

Code

List

List item

URL

Jméno *
Mail (Pro ověření & odpovědi)
Opište kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Přidat komentář

Storno

B

i

u

Quote

Code

List

List item

URL

Jméno *
Mail (Pro ověření & odpovědi)
Opište kód   
Diskutující jsou povinni dodržovat pravidla diskuze ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Přidat komentář