Istanbul 2005: Prelomový polčas

Trocha spomienok na šťastné chvíle, keďže tie ďalšie asi tak skoro neprídu. Takto píše Carra o polčase 25. 5. 2005 vo svojej knihe.


Cez polčas vo finále Ligy majstrov 2005 v Istanbule, stál Jamie Carragher nad priepasťou. AC Milano vyprodukovalo neuveriteľných 45 minút futbalu a poslalo Liverpool do šatní s 3 gólmi náskoku.

Všetky nádeje na víťazstvo piateho titulu v Európskom pohári sa akosi vytrácali ako Carragher a jeho spoluhráči vchádzali do šatní vypočuť si slová Rafu Beniteza.

Takto Carragher spomína vo svojej knihe na to, čo sa presne udialo za tých 15 minút a ako Benitezov inšpiratívny zásah pomohol zmeniť smer futbalovej histórie.

„Ľudia sa pýtajú, čo mi behalo hlavou počas tých momentov pred polčasom. Ako som kráčal smerom do šatní, bol som frustrovaný a sklamaný z kombinácie poníženia a bezradnosti.Nemohol som to uniesť ani zdvihnúť hlavu a pozrieť sa do davu alebo na reklamy, či červené dresy všade na štadióne Ataturk,“ spomína.

„Pozeral som na podlahu a nevidel nič, len skľúčenosť. Moje sny sa rozplynuli vo vetre. Viac som nepremýšľal o tej hre. Moje myšlienky boli s mojou rodinou a priateľmi. Bolo mi to ľúto. Samé také hlúpe a podobne triviálne nápady mi chodili po mysli spolu s otázkou: „Čo na to povedia všetci doma?“

„Tie myšlienky na to, že pôjdeme domov a všetci sa nám vysmejú ma dosť rozrušili. Cítil som ako celé mesto, celá krajina, dokonca celý svet si z nás robí srandu. Bol tu pocit hanby, ktorý šiel ruka v ruke s mojím súžením. Fanúšikovia Liverpoolu ovládli celý štadión a nebolo tu nič, čo by sme im mohli ponúknuť ako odplatu.“

„Začal som skoro ľutovať, že sme sa dostali do finále. Všetko, porážky Juve a Chelsea, ktoré sme dosiahli, vyzerali ako pomoc AC, aby dokázalo svoju prevahu a pravdepodobne dosiahli najvyššie víťazstvo v histórii finále Európskeho pohára.Porazili Barcelonu a Steauu Bukurešť 4-0 vo finále 1994 a 1989 a teraz sme sa báli, že sa zapíšeme do histórie i my, v zlom svetle, že prehráme ešte väčším rozdielom. Udržať to na 3-0 poprípade ešte nejaký čestný úspech, bolo všetko po čom som v tej chvíli túžil,“ pripomína liverpoolsky klenot všetko to, čo sa mu preháňalo hlavou. Nad tým všetkým samozrejme stála bezradnosť a tú len umocňovala realita, ktorou bol polčasový výsledok 0:3.

V šatni sa ale napokon veci pohli. Pre LFC želaným smerom, hráči zdvihli hlavy a nechali sa inšpirovať.

„Nikto z hráčov nič nepovedal ako sme sa vrátili do kabíny. Mýtických 15 minút pre liverpoolske legendy padlo na nás, avšak nebolo to tak cítiť. Najťažšie v tej chvíli je snaha o to nevzdať sa. Bolo pre nás jednoduché prijať fakt, že naše ciele sú na cucky, tých 9 mesiacov driny smerovalo ku katastrofálnemu záveru.“

„Psychicky sme boli úplne na dne, ale vedel som, že nie je v mojej náture prijať takýto osud. Bez ohľadu na to, aké to bolo zlé, museli sme čeliť našej zodpovednosti. Našťastie, tam bol aspoň jeden naoko nedotknutý, ktorý sa rozhodol opäť nabiť naše sklesnuté duše. V tej šatni Ataturku si Rafa Benitez vybudoval svoje miesto v histórii Anfieldu. Môj obdiv pre schopnosť zvládnutia tej situácie je nekonečný. Jeho prístup sa skoro vôbec nezmenil, napriek všetkým okolnostiam. Jeho pokojný prístup nebol nikdy viac potrebný ako vtedy. Osobne musel cítiť všetko, čo i my. Tiež musel myslieť na svojich doma, alebo čo povedia ľudia v Španielsku o jeho tíme, ktorý vedie.“

Momenty, na ktoré sa nezabúda tak potrebovali impulz a Benítez liverpoolsku a dovtedy len zástavu, ktorá nebola zase až tak jeho vlastnou, pomohol zdvihnúť. Samozrejme, že ju potom hrdo niesli jeho zverenci, podstatným ale bolo, že ju niekto zdvihol.

„Bol tu, stále sa trápiaci so svojou angličtinou, skúšajúc naviesť nás dosiahnuť nemožné. ´Veľa šťastia,´ pomyslel som si.“

„Ukázal zopár znakov emócií a vysvetlil nám jeho zmeny, ale rýchlosť s akou spravil tie taktické zmeny preukázali aký rázny vždy bol. Najprv poslal Traoreho do spŕch. Čo bol slušný spôsob ako niekomu povedať, že ho strieda. Djibril Cisse bol zas upovedomený, že sa má pripraviť, že pôjde hrať na pravú stranu a hneď sa aj obliekal. Po tom, čo si Djimi vyzliekol dres nastala hádka medzi Steveom Finnanom a doktorom Daveom Galleyom. Finnan si natiahol trieslo a Dave povedal Rafovi, že si myslí, že by mal byť vystriedaný,“ pripomína Carra vrejenosti, čo zase nie je až tak známe.

„Finn bol skľúčený a chcel ostať. Rafa však neustúpil. ´Mám len dve striedania, keďže sme už prišli o Kewella pre zranenie,´ vysvetľoval. ´nemôžem si dovoliť, striedať dvoch teraz, a keď ostaneš prídem o posledné striedanie.´ Traore sa teda obliekol naspäť.“

„Potom, ako úder z čista jasna, Benitez sa rýchlo rozhodol. ´Hamann nahradí Finnana a budeme hrať 3-5-2,´ vysvetľoval, ukazujúc istotu presvedčenia vo svojom hlase, ktorý mi, nakoniec dodal sebadôvery.“

„´Pirlo si behá uprostred, teda chcem Luisa a Stevieho hrať okolo neho a prečíslovať ich v strede, aby si nemohli nahrávať loptu.´ Rýchlosť toho rozhodnutia potvrdila vo mne domnienku, že nad tím už dlhšie uvažoval. Podobnú vec spravil i v Turíne, hoci tam to bola čisto defenzívna taktika. ´OK,´ myslela si časť mňa, ´45 minút príliš neskoro, ale už sme tam boli.´ Za daných okolností, to bol stále odvážny ťah.“

To ale nebol koniec všetkým nezdarom.

„S oboma, ako Cissem tak i Hamannom, pripravujúcimi sa ísť hrať nastal menší problém. ´Rafa myslím, že máme 12 hráčov na ploche,´ ozvalo sa. Preto si Djibril musel chvíľku počkať pre svoj vstup do zápasu.“

„Keď sme sa vynorili z našej šatne, nebol som povzbudený pokojným a rozhodným pohľadom Maldiniho ako viedol svojich späť na ihrisko. Po zápase boli zvesti o priskorých oslavách v kabíne Milana cez polčas. Bol som smutný, kvôli nim, z týchto klamstiev. Traore v interview po zápase povedal, že Taliani boli nafúkaný keďže viedli 3-0, ale ja si myslím, že to boli prosté odpovede, ktoré si noviny pospájali do príbehu.“

„Jednoducho sa to nestalo. Hráči Milána sú na to až príliš veľkí profesionáli. Nebola žiadna šanca, že by ich kapitán, so všetkými jeho skúsenosťami, mohol dovoliť hocikomu, myslieť si, že víťazstvo je zaistené. Nič, čo som videl, nepreukazovalo fakt, žeby Milano otvorilo šampanské. A príliš ich rešpektujem, aby som na to čo i len pomyslel. A i keby sa to stalo, v podstate už mali obe ruky na pohári, kto ich mohol obviňovať? Ako som sa vracal späť na „bojisko“, bol som si istý, že Miláno ide vyhrať, a to isté si myslelo 40 000 Scouserov v Istanbule, tak prečo by tomu oni nemali veriť?,“ kladie Jamie jednoznačnú otázku, ktorá v polčase finálového duelu prinášala jednoznačnú odpoveď.

„Ale sú tiež iné príležitosti kedy slová tejto piesne majú hlbší zmysel a v polčase v Istanbule to spievali fanúšikovia skôr než s vierou ako súcit s nami. Bola to pomalá, smutná pieseň, skoro ako keby spievali hymnu. Fanúšikovia sa modlili na náš účet. Pre mňa to znamenalo akoby nám vraveli: ´Stále sme na vás hrdí, za to čo ste dosiahli, sme stále s vami, tak neklesajte na duchu.´“

„Tiež tam bol náznak varovania, keď som cítil ľudí za mnou akoby mi vraveli: ´Nenechajte nás potopiť viac ako ste už spravili.´ Posledné inštrukcie Alexa Millera, nášho trénera, boli v polčase ´Dajte tam aspoň jeden pre fanúšikov´. To bol náš cieľ, ktorý sme mali v hlave. Dať jeden a hrdosť môže byť obnovená.“

Zdroj: preložené z knihy Carra: My Autobiography

You must be logged in to post a comment Login

Leave a Reply