Kenny Dalglish spomína na 15. apríl 1989

Podľa mnohých najlepší futbalista liverpoolskej histórie spomína na 15. apríl 1989.

Čo si pamätáte z rána 15. apríla 1989?

Hlavou sa mi preháňalo, že pred rokom sme boli v FA Cupe na rovnakom mieste a chceli urobiť presne to isté, aby sme boli úspešní (LFC sa dostal do finále najstaršej klubovej súťaže sveta, kde ale prehral s Wimbledonom 0:1). Boli sme ubytovaní v rovnakom hoteli, predzápasová príprava sa tiež veľmi nelíšila, ráno sme sa v rovnakom čase naraňajkovali a vybrali sa smerom štadión. Naozaj to nebolo v porovnaní s minulým rokom nič iné.

Na trávniku sa objavilo niekoľko priaznivcov, čo ste si vtedy mysleli?

Vzápätí prišiel za mnou hlavný rozhodca a hovorí, že musíme všetci odísť do kabín. Povedal, že sa zápas nemôže začať, pravdupovediac sme si ale do tej doby nevšimli nič výnimočné.

Mali ste v ten deň na štadióne niekoho z rodiny?

Moja dcéra a manželka Marina boli na štadióne v tzv. Director Boxes. Môj syn Paul mal spoločne so synom Roya Evansa Stephena akýsi rituál a vždy chodili na zápas na hlavnú tribúnu. Na štadión prišli už okolo obeda, vtedy som ale nevedel, že aj oni museli pred tým, kao sa dostali na svoje miesta prejsť tunelom Leeping Lane (po Hillsborough má prívlastok ulička smrti). Keď už bolo zrejmé, že sa duel nebude môcť odohrať, okamžite som šiel za manželkou a dcérou, na Paula sme museli ešte chvíľu čakať. Napokon ho jeden z usporiadateľov priviedol priamo cez ihrsiko ku nám. Vtedy nám veľmi odľahlo, boli sme v tom momente šťastní, že sme všetci spolu.

Ako si spomínate na pokusy liverpoolskych fanúšikov zachrániť svojich „kolegov“?

Pri pohľade na videozáznam môžete vidieť ľudí, ako sa snažia pomôcť tým, ktorí pomoc potrebujú. Môžete vidieť priaznivcov, ako sa snažia pomáhať pri Lepping Lane, tí fyzicky zdatnejší sa snažili robiť pri Lepping Lane to, čo si vyžadovala situácia, pomáhali zdravotníkom a polícii v ich práci.

Niektoré z médií ale pri monitorovaní celej situácie skôr atakovali svojimi informáciami a postojom žalúdky tých, čo ich reportáže videli.

Ja si skôr myslím, že ľudia sa v tých ťažkých momentoch nachovali naozaj krásne. Snažili sa pomáhať, reklamné panely použili ako nosidlá, len aby pomohli čo najviac ľuďom. Aj po tragédii sa smerom k postihnutím dostalo zo všetkých kútov krajiny množstvo podporných hlasov, každoročne si ľudia pripomínajú, čo sa vlastne v Hillsborough stalo a čo to znamená. Dokonca aj dnes sa ľudia k sheffieldskej tragédií vracajú, ich prístup k celej situácii by nemal byť nikdy znižovaný, znevažovaný, dehonestovaný. Je teda dôležité neustále o tejto tragédii hovoriť, rešpektovať tých, ktorí prišli o blízkych, ale aj tých, ktorí robili všetko preto, aby sa pomohlo čo najviac ľuďom.

Aká bola cesta späť do Liverpoolu?

V autobuse nikto nepovedal ani slovo. Keď sa definitívne rozhodlo, že sa zápas nekoná, niektorí z nás sa hlasno dožadovali vysvetlenia, bežali hore z kabíny po schodoch, aby poznali príčinu. Každý chcel vedieť, čo sa stalo, pretože do kabíny sa nám dostalo niekoľko verzií. Pri ceste späť domov už nemal nikto žiadne slová. Tragédia bola až príliš veľká.

Prečo bolo také dôležité vyjadriť rodinám podporu, prečo sa pohreby aj s vašou návštevou konali skoro všetky v jeden deň?

Nemyslím, že z nášho pohľadu bolo rozhodujúce, či sa pohreby konajú všetky v jeden deň, alebo nie. Súcitili sme s pozostalými, Noel White dokonca povedal, že by bolo dobré mať na každom pohrebe aspoň jedného súčasného či bývalého hráča LFC. Jednoducho sme chceli ukázať, ž stojíme v tých ťažkých chvíľach pri rodinách obetí. naozaj nám o nič iné nešlo, len vyjadriť podporu pozostalým a uctiť si pamiatku zosnulých. Nešlo o žiadny kredit navyše pre LFC, veď títo ľudia prišli podporovať Liverpool FC a zomreli kvôli nemu. Najmenšiu vec, ktorú sme mohli urobiť bolo poslať niekoho na každý jeden pohreb. Neviedli sme si evidenciu, koľko z nás bolo na konkrétnom pohrebe, išlo v prvom rade o rešpekt a úctu.

Jeden hráč dokonca vyhlásil, že by si hráči LFC mali nájsť odborníka, ktorý by im pomohol sa cez túto ťažkú psychickú situáciu dostať. Súhlasili ste vtedy s tým?

Myslím, že sa hráči zachovali úplne nádherne. Ľudia reagujú v rôznych situáciách individuálne, niektorí smútia na oko viac ako tí druhí, to ale neznamená, že tí druhí tak nerobia. Niektorí ľudia proste nie sú dostatočne psychicky silní na to, aby vyjadrovali takú podporu ako iní, to ale neznamená, že sú napr. necitliví, či nemajú záujem. Manželky a priateľky hráčov sa takisto zachovali výborne, boli našimi oporami, boli na štadióne, kde napr. ponúkali čak na občerstvenie. každý nejako prispel „rukou k dielu“. Hráči, či personál takisto pociťoval, čo sa v daný deň stalo, boli veľmi silní, samozrejme najviac táto udalosť zasiahla rodiny obetí.

A čo vaša manželka? Aká bola jej podpora?

Každá jedna manželka či priateľka hráča LFC, či personálu sa zachovala skvele. Boli tu, aby napr. ponúkali čaj, mlieko či sušienky, boli našou podporou, zachovali sa naozaj nádherne.

Aké ponaučenie z tragédie v Hillsborough vyplýva?

Ukázalo sa, že najvyššou hodnotu je život. Áno, futbal dokáže byť veľakrát u ľudí veľmi vysoko, ale počas tých 2-3 týždňov futbal nikoho nezaujímal. Dostal sa do úzadia. Najdôležitejším momentom toho celého bolo, že sa podarilo zachrániť množstvo ľudských životov. V druhom rade bolo potom veľmi ťažké sa vrátiť na futbalový trávnik, pre mňa ale bolo vtedy najdôležitejšou vecou vyhrať FA Cup. Kvôli rodinám obetí, kvôli pamiatke zosnulých. V jednom momente šla bokom aj rivalita. Na Anfielde sme mohli vidieť toľko Evertonians ako nikdy predtým, dokonca sa tu objavili aj priaznivci MUFC. Prišli sme so spoluprácou, rivalita šla bokom, Hillsborough nás naučil vážiť si jeden druhého bez ohľadu na klubovú príslušnosť. Po pár dňoch sme nastúpili na prvý oficiálny duel v Celtic Parku proti domácemu Celticu. Bol to priateľský duel a bol veľmi náročný. Psychicky. Uvedomovali sme si, že taký bude aj prvý zápas v FA Cupe, ktorým bolo finále proti Evertonu. To sme jednoducho chceli a museli vyhrať. Kvôli ľuďom. (LFC sa to napokon v pomere 3:2 porarilo).

A čo rodiny? Ako to za tých posledných 20 rokov zvládli?

Musí to byť pre ne nesmierne ťažké. Každý rok prichádzajú na Anfield, každý rok sa im oživujú spomienky. Na to by sa le zabudnúť nemalo. Som si istý, že v LFC na túto smutnú skutočnosť nikto nikdy nezabudne, vždy tu bude priestor pre vyjadrenie podpory rodinám obetí. Naozaj by sa na to nikdy nemalo zabudnúť.

Ako veľmi je dôležité uctiť si pamiatku zosnulých pre ľudí priamo z LFC?

nezáleží na tom, či ste v klube priamo zainteresovaný, každoročne by ste si ale mali nájsť chvíľu a spomenúť si na to, čo sa stalo. Ak bude budú rodiny aj naďalej chcieť túto akciu každý rok vykonávať, LFC im to na Anfielde celkom isto umožní. Ako už bolo povedané, najdôležitejší sú ľudia, rodina.

Čo ale hovoríte na to, že rodiny ešte aj dnes bojujú za svoje práva?

Futbaový zápas bol organizovaný FA za pomoci usporiadateľskej služby a polície. No a niečo sa pokazilo. Rodiny sa preto popráve pýtajú, čo to bolo, keďže pred rokom to všetko prebehlo zdarne. Nemyslím si ale, že by boli rodiny šťastné, keby sa celá situácia vyriešila, veď im to milovaných nevráti, ale ide tu o akési zadosťučinenie, o spravodlivosť smerom k nim a obetiam. Nikdy ale nebol veľký záujem o prevzatie zodpovednosti.

Dedičstvo Hillsborough je smutné, na druhej strane ale po istých nariadeniach hovorí o tom, že je prvým momentom, aby sa niečo z bezpečnosťou na štadiónoch začalo robiť. Niektorí ľudia si teda môžu povedať, že 96 fanúšikov nestratilo život pre nič za nič. Niektorí ľudia síce boli aj po tejto tragédii za miesta na státie, napokon sa ale ukázalo, že najbezpečnejšie sú tie na sedenie. Toto je pri tom všetkom smutnom, veľký odkaz 15. 4. 1989.

Zdroj: liverpoolfc.tv, Liverpool Echo

You must be logged in to post a comment Login

Leave a Reply