Nebola to len príprava. Na zápase Malajzia – LFC bolo skvele

V 40. minúte dostal do vytrženia celý Bukit Jalil. Ľudia sa na národnom štadióne v Kuala Lumpur nevedeli z jeho gólu doradovať. „Fandím Man Utd a preto ma tento gól teší,“ povedal Shafiq Rahim. Jeho strýko však jeho fanúšikovanie trochu poopravuje. Exkluzívne pre lfcway.com.


Najprv ale, ak sa neurazíte :), moja reflexia zo zápasu Malajzia XI – Liverpool FC (3:6).

Na dovolenky už roky chodím preto, aby som si po celoročnom zhone a povinnostiach poriadne oddýchol. Cestu do Indonézie sme si s priateľkou pochopiteľne naplánovali skôr, samozrejme som vedel, že tak tri hodky letecky od nášho hotela sa o pár dní predstaví LFC.

Prípravné zápasy síce nemajú súťažný náboj, ale svoje, aspoň mierne čaro určite. Zmierený s tím, že si duel pozriem v jednom z miestnych barov, či na nete som zostal v šoku. Narodeniny majú byť o prekvapeniach a moja mladá mi také jedno pripravila. Navyše s prívlastkom dokonalé.

Lístky na duel v Kuale Lumpur, na štadióne, kde sa pokojne zmestí skoro 90-tisíc ľudí. A že to bolo do stredu hlavnej tribúny? Who cares?

Snáď to nebude 0:0 ako pred rokmi v Berlíne s Herthou, prebehlo mi hlavou, priateľka, inak futbal príliš, či skôr vôbec neobľubujúca mi v minulosti neraz ponúkla čisto ženský pohľad na vec: „To je ale nudný šport, keby sa to hralo aspoň kratšie, napr. 10 minút. Veď pokiaľ sa tá tlupa futbalistov dostane k bráne a navyše pomaly a niečo urobí, tak to tu aj zaspím.“ :). Teraz však parádne prekvapila. A to ani nerobí v tíme Vila Rozborila.

V sobotu 16. júla to už šlo rýchlo. Aj keď miestami pomerne komplikovane. Skoré vstávanie, letisko, let, víza, preprava na miesto a neskutočná vlhkosť vzduchu, ktorá celý zážitok posúvala do roviny veľkého vyčerpania. „Ale LFC je LFC,“ hovoril som si opakovane, ešte intenzívnejšie, keď sme sa dostali do areálu štadióna Bukit Jalil.

Už sa len cez tie desaťtisíce ľudí nejako pretlačiť k ticket officu, ktorý nájsť bolo pri tej všetkej organizátorskej diletantnosti bolo doslova umením. O tom, že na na duel, ktorý navštívilo 80-tisic ľudí, z pozície organizátorov zabezpečovalo tak 15 ľudí, sa mi už ani nechce myslieť.

Lístky sú ale v rukách, už len nejaké občerstvenie, suveníry a prvá kontrola pred vstupom na štadión. A aby som nezabudol, samozrejme tlačenica, zatiaľ na spôsob dá sa a také zvláštne juhoázijsky intonačne ladené Liiiiverpoool, Liiiverpoool, ktoré sa nieslo vzduchom.

Po príchode do nášho sektoru sa už skoro nedalo kam sadnúť. Lístky sa síce kupovali na miesta, ale to tej mase bolo úplne jedno. V konečnom dôsledku ale možno nepríjemný pocit, že nesedíme o 5 radov bližšie k trávniku bol dokonale potlačený faktom možnosti byť na mieste, kde 80% prítomných má na sebe liverpoolsky dres a 99,9% z nich bude o chvíľu fandiť obom tímom.

Lebo Malajci vedia, čo je to národná hrdosť, čo aj na pozápasovej tlačovke komentoval tréner ich výberu slovami: „Raz do roka sa fans nároďáku môžu zmeniť na fans veľkého západného tímu a my im to pokojne môžeme prepáčiť.“

 

Najmä vtedy, keď to už pri rozcvičke oboch tímov bolo až o šialenom jačaní, hukote a prejavoch nespútanej radosti, ktorých si oba celky užili minimálne toľko ako neznesiteľnej humidity.

Duel pochopiteľne komentovať nebudem, už tak príjemne urobil Kosta, výsledok 6:3 sa však páčil. Každému, kto na Bukit Jalil bol, lebo to bolo o veľa góloch, príležitostiach, brejkoch, šanci domácich na nečakaný výsledok, a v neposlednom rade o nespútanej vášni zvanej Liverpool a to aj vtedy, keď nám prvý gól dal fanda mancs. Atmosféra naokolo bola úplne iná, ako napr. v Premier League, či v Európe.

Ak by mi niekto povedal, že to počas duelu The Reds v KL bolo o opakovanom masovom orgazme prítomných, nenamietal by som. Ak vás niekto dookola oblieva vedrom vody, lebo také počasie je v hlavnom meste Malajzie úplne bežné a potné žľazy trpia viac ako ritné zvierače po požití preháňadla, či zjedení pokazených sardiniek s tvarohom, nie je to príjemné. Vôbec! Toto všetko ale šlo bokom. Lebo atmosféra, ktorá je v tejto časti sveta bežná. Hlavne vtedy, keď do mesta zavíta ceberita či tím plný celebrít.

Football´s coming home,“ spievalo počas domáceho Eura 1996 celé Anglicko, na zápase The Reds v Malajzii to naproti tomu skôr vyzeralo, ako keby sa futbal začal najskôr hrať práve tu. Naplno sa prejavila mentalita tamojších ľudí, ktorí až na pár hluchých miest 90 minút fanaticky povzbudzovali oba celky sa tešili sa dokonca aj z toho, keď podávač hodil loptu jednému z hráčov.

Bez Dalglisha, Gerrarda, Suáreza, Reinu, Hendersona, Johnsona, Škrtela a spol. Bez šance pre Susa, s výkonom Aquilaniho, ktorý v telke vyzeral lepšie ako na štadióne, so snaživým Colom aj veľkými chybami v obrane. „Je to len druhý zápas prípravy,“ ospravedlňovali podľa mňa správne realitu mnohí. Šesť liverpoolskych a dovedna 9 gólov ale teší. Celkový dojem tiež. Jednou vetou – bol to skvele strávený čas. Aj to aj vtedy, keď by niekto mohol namietať, aj keď sa od prípravy nedá očakávať maximálny možný zážitok. Malajzia ale bola v tomto iná. Príjemne iná.

„Keby tu bol drevák Voronin, tak z tej 11-ky gól nie je,“ konštatovala pri repete zásahu Charlieho Adama priateľka spomínajúc na Herthu 2008, kedy Ukrajinec pri bezgólovej remíze zazdil túto veľkú šancu. Voroňa našťastie v Kuale Lumpur nebol.

Cestou späť do Indonéziu som si v novinách prečítal, že Downing´s deal is done a spokojne v lietadle na pár chvíľ zalomil. Oplatilo sa prísť.


PS: Celkový dojem z výborného zážitku sa po zápase snažili potlačiť organizátori. Doslova potlačiť, veď masa ľudí valiaca sa z útrob štadióna mohla pokojne niekomu ublížiť. Aj smrteľne. O tom, že by sa tak stalo, info nemám, každopádne mal každý z prítomných mal šťastie. Niekoľko desaťtisícový dav nekontrolovane sa tlačiaci k jedinému východu, ktorý delil štadión od metra, navyše sa pravidelne zatvárajúci, lebo aj priestory metra majú svoje limity, bol priam nekontrolovateľný a nemal koniec.

Všetci fans priamo pri východe boli masou ľudí tlačení na jeho kovovú konštrukciu, ak sa brána otvorila, sfanatizovaní prítomní zatlačili ešte viac. V metre sa to ešte znásobilo, lebo každý v ňom chcel byť  prvý, každý mal neukojenú potrebu potlačiť kolegu stojaceho pred ním a do toho priestory metra, ktoré má svoju kapacitu. Dostať lakťom do hlavy, či prudký náraz z akejkoľvek strany bol akýmsi folklórom.

Organizátori mohli byť v konečnom dôsledku radi – podľa dostupných správ sa nikomu nič (až na pár modrín) nestalo a to je najdôležitejšie. Kompetentní by ale zaslúžili nakopať, či aspoň byť hodinu opakovane tlačení k múru nech okúsia, čo ich hlúposť spôsobila a čo našťastie nie.


A teraz už klasickejšia forma We like. Pri ceste z KL som sa, ako inak, náhodne stretol strýka (ak som si to správne zapamätal, tak sa volá Shan a či viem dokázať, že to bol futbalistov strýko? Asi je to jedno, predstavil sa mi tak a ja mu nemám dôvod neveriť, predsa len v juhovýchodnej časti Ázie som dva roky po sebe nenadobudol pocit, že by si tam ľudia chceli v rámci vlastného ega niečo dokazovať) strelca prvého malajského gólu. Stačia indície čakanie na lietadlo, bussiness a economy class line, trochu času a len taký krátky nezáväzný rozhovor.

Kapitán Malajzie Shafiq Rahim dostal v 40. min duelu celý štadión do vytrženia. Parádne trafil z priameho kopu a na pozápasovej tlačovke celý šťastný (veď gól veľkému klubu sa v týchto končinách nedáva každý deň) vyhlásil, že je ako fanda mancs o to radšej, že to bolo práve do siete Liverpoolu.

Jeho strýko ale veci uvádza na reálnejšou mieru. Shafiq Rahim si proti mancs zahral v lete 2008, kedy v Malajzii riešili svoje ázijské turné a to je aj zlom, kedy sa rozhodol, že sa z dovdy sympatizanta LFC stal priaznivec úhlavného nepriateľa.

Slovo rivalita či konkurencia v Malajzii nič neznamená?

Ale áno, len tu sú ľudia viac otvorení svetu a vnímajp ho o dosť intemzívnejšie a aj inak, ako to môžeme vidieť v západnej civilizácii.

Fajn, je teda úplne bežné, že jeden a ten istý človek má rád LFC aj Man Utd?

Dá sa to tak povedať, aj keď ľudia sú rôzni a na tých z tejto časti Ázie platí, že sú to fanatickí priaznivci. V Anglicku sa tomu hovorí fans až do smrti, teda to skôr odporuje tvrdeniu, že by nedokázali byť verní. Dlhodobo verní.

No hej, ale prečo teda váš synovec zmenil názor?

V lete 2008 hral proti anglickému tímu. A mal z toho obrovský zážitok. Predtým síce prial Liverpoolu, ale práve moment, že nastúpil proti inému tímu, zhodou okolností Man Utd a navyše si herne vôbec nepočínal zle, dokonca ho aj niekoľko členov realizačného tímu Man Utd pochválilo, tiež si vymenil dres, myslím z Giggsom, v ňom privodil zmenu.

Shafiq unesený zážitkom celý vzrušený v momente uviedol, že bol vždy fandom Man Utd. Nezazlieval by som mu to, že zmenil názor, bol tam veľký tlak momentu, kedy ako dôležitý hráč repre musí po zápase jeho dovtedajšej kariéry niečo povedať novinárom, dostala ho eufória, ale celé to bolo také pozitívne, nič zištné. A odvtedy sa to s ním ťahá. Bol som pár krát aj na západe (vo Francúzsku, UK, Belgicku) a to ma utvrdzuje v názore, že naši ľudia sa pre vec vedia oveľa viac nadchnúť.

V konečnom dôsledku je jedno, či je Shafiq fanúšikom toho alebo iného tímu. Je to dobrý človek a to je aspoň pre m§a najdôležitejšie.

A čo ďalší príbuzní, nie sú viac liverpoolski? 🙂

No ani nie. Alebo sa skôr o futbal až tak nezaujímajú.

Mohol by Shafiq Rahim hrať v nejakom veľkom európskom tíme?

Určite mohol, len by musela prísť ponuka. Na druhej strane je úroveň hráčov v top európskych tímoch vyššia ako je úroveň tých malajských. Ale futbal sa mení, je vidieť u našich futbalistov progres a aj príchody takýchto veľkých tímov rozvoju futbalu len a len prospievajú.

A čo vy, Liverpool alebo Man Utd?

No, aj už som dôchodca a tak si radšej hlavu nezaťažujem. 🙂

You must be logged in to post a comment Login

Leave a Reply