Michael Robinson v súčasnosti žije v Madride a uvádza športový televízny magazín Informe. Tento bývalý útočník Brightonu a Liverpoolu odpovedá na otázky Simona Hughesa z LFC Weekly.

Počas tvojej kariéry popri iných kluboch si hrával za Brighton aj Liverpool. Môžeš krátko zhrnúť svoje skúsenosti z Goldstone Groundu a Anfieldu?

V prvom rade sa musím pochváliť, že som asi jediná osoba na svete, ktorá s Markom Lawrensonom obývala štyri rôzne šatne. Hrávali sme spolu okrem Brightonu a LFC v Prestone a za Írsko. Vyrastali sme spolu v oblasti Fylde coast, hrávali sme približne v rovnakej vekovej kategorii. Všetko čo môžem v krátkosti povedať o Brightone – jedenkrát sme vyhrali, potom remizovali, následne prehrali. V Liverpoole sa muselo vyhrávať týždeň čo týždeň, bez diskusie.

Jedným z tvojich manažérov v Brightone bol ex – liverpoolsky stredopoliar Jimmy Melia...

Bol priateľský muž, veľmi vtipný a Scouser. Bol nekonvenčný, hráči ho milovali. Veci išli vtedy celkom dobre. Pravdou je, že sme sa dostali do finále FA Cupu, ale aj, že sme zostúpili. Bolo to také zasnené obdobie a veľmi odlišné od súčasnosti. Hrali sme taký uvoľnený futbal.

Povedz nám, čo sa stalo v tých týždňoch pri dosiahnutí finále a zostupu...

Kvôli našej víťaznej ceste v FA Cupe sme strácali body v lige pri hlúpych prehrách, ale nikto sa tým netrápil, všetci si mysleli, že sme natoľko dobrí, že sa udržíme nad zostupovou čiarou. Fanúšikovia nás neustále na ulici uznanlivo klepali po ramenách a gratulovali k víťazstvám v pohári. Nakoniec sme sa ale prepracovali k zostupu. Bola to romantická doba. Zremizovali sme 2-2 s Man U vo finále a následne sme prehrali opakovací zápas 4-0. Gordon Smith mal v prvom zápase veľkú šancu, ale minul, dodnes ho za to obviňujem. Jimmy (Melia) ma šetril posledné tri zápasy sezóny pred opakovaným finále, ukázalo sa, že to bolo rozhodujúce. Možno som mal byť viac tvrdohlavý. Vypadli sme z ligy, ale nebolo to kvôli finále FA Cupu. Myslím, že sme sa mohli zachrániť.

O rok neskôr v Liverpoole si zdvíhal Európsky (PMEZ) pohár nad hlavu...

To bola najkrajšia noc môjho futbalového života. Bol som náhradník a nečakal som, že sa dostanem na ihrisko, ale dostal som sa. V takých chvíľach chcete do seba nasiaknuť každú sekundu ohromnej atmosféry, užiť si slávnu chvíľu a zapamätať si všetko zo zápasu. Ale bohužiaľ neviem sa rozpamätať na každý detail, musel som sa koncentrovať na výkon a snažiť sa veci na ihrisku robiť dobre. Pamätám si len husiu kožu, keď Alan (Kennedy) strelil rozhodujúci gól.

Kto bol najlepší hráč, s ktorým si v Liverpoole hral?

Kenny bol geniálny, alez môjho pohľadu Graeme Souness. Keď sa pozriem naspäť, tak pre všetkých chlapcov v tíme bol najlepším vodcom a tiež vynikajúcim človekom. Bol všetkými rešpektovaný. Spomínam si veľmi dobre ako nabudil tím pred Ligovým pohárom s Brentfordom na Anfielde. Keby ste to zažili, mysleli by ste si, že nás čaká prinajhoršom Real Madrid. Bol úžasný.

Ako sa zmenil tvoj život, keď si odišiel do futbalového dôchodku?

Nezmenil som sa, stále som ten istý človek. Ale milujem život v Španielsku. Pracujem v televízii a veľmi ma to baví. Nikdy by mi nenapadlo, keď som hrával, že budem robiť toto. Je to skvelá výzva v tejto fáze môjho života, nechcem robiť nič iné. Mám neustály kontakt so športom, a to ma drží ako kliešť.

Zdroj: LFC Weekly