Na rozdiel od Valencie, kde si Rafa Benitez vylámal svoje zuby v rovnakom konflikte ako teraz na Anfielde, tentokrát svoj džihád vyhral.

Počkal som si s písaním tohto článku na chvíľu, kedy bude o Robbiem jasno a už je. Priznám sa, že včera po víťazstve nad Chelsea a fakticky spečatenom predĺžení zmluvy podľa Benitezových predstáv mi skrsla v hlave pekelná myšlienka, že divadielko okolo Robbieho skončilo, že už ho teraz nepotrebuje ako baranidlo na Parryho a spol. a že Robbie dostane od svojho bossa zelenú.

Tak trochu som Beniteza podcenil a sám pred sebou poľudštil. Dnes dokázal, že milosť nepatrí do arzenálu jeho povahových vlastností. Dielo dokonal, protivníci pred ním v panike padajú na kolená a prosia o zľutovanie, kým v pozadí hučí zlovestný dav rôznych združení ,,ozajstných“ fans, ktorí za zmysel svojej existencie si zvolili božského Rafu a nie klub.

Je to udivujúce a stojí to za hlbšiu analýzu či ten človek tieto veci stvára naozaj v dobrej viere, že jeho absolutizmus je v prospech klubu alebo či je tak opantaný svojim egom, že nevie odhadnúť hranicu prijateľného. Možno mu dokonca obidve množiny splývajú v jednu, možno si myslí, že napriek jeho januárovému vabanku privezie na konci sezóny titul, možno si povedal, že stojí za to obetovať ďalší rok za vidinu absolútnej nadvlády, ktorá mu otvorí cestu a la sir Alex posiatu trofejami v ďalekom dvadsaťročnom horizonte.

Povedal by som, že základnú chybu urobil Benitez vo svojom majstrovskom napolenskom pláne v tom, že neveril tomu, že MU sa v januári preženie okolo LFC ako TGV. Len najbližšie dni a týždne potvrdia resp. vyvrátia moju hypotézu o tom, že posledný náhrdelník remíz bol Benitezovým zámerným ťahom. Ale je viac než podozrivé, že až včera, keď už si bol svojou budúcou zmluvou istý, sa rozhodol miesto prapodivných Lucasov a nevysvetliteľných striedaní postaviť najsilnejšiu zostavu a najudivujúcejšie je to, že s blížiacim sa koncom sa rozhodol vsadiť všetko na jedno kartu a maximálne striedaniami posilnil útočnú silu LFC. Také niečo urobil naposledy niekedy na jeseň, keď sa mužstvu vďaka tomu podarilo zvrátiť už zdanlivo prehrané zápasy. Prečo v tom prestal? Prečo ešte vo Wigane postavil zostavu a zvolil následné striedania tak, že už aj jeho najvernejší začali frfľať? Prečo otočil na obrtlíku až s kompetenciami vo vrecku? Prečo Keana pravidelne zrážal k zemi akonáhle sa mu začalo trošku strelecky dariť?

Tak či tak, napriek novozdvihnutej vlne eufórie a viery v titul, si myslím, že to Rafa s jeho hazardom prepískol a Účkari si už vyrovnanie titulového skóre nenechajú ujsť. Rafa je teraz určite nadmieru spokojný, ale možno toto víťazstvo bude jeho Pyrrhovým. Už sa nebude dať vyhovoriť v budúcnosti na nič.

Alebo že by predsa áno? Že by som zase raz Rafu s jeho nevyčerpateľným arzenálom výhovoriek zase raz podcenil?