LFCWAY.COM ponúka ďalší diel prekladu autobiografie Stevena Gerrarda.

Keďže vonku zúria obrovské horúčavy, ponúka vám lfcway.com niečo, pri čom sa nespálite, ani veľmi nezapotíte - ďalšie pokračovanie prekladu autobiografie Stevena Gerrarda. V druhom diely kapitoly s názvom Tínedžerské kopance hovorí súčasný kapitán o posledných dňoch vo výbere YTS.

Opäť prezrádza zaujímavosti zo života futbalových mladíkov v Liverpoole FC a takisto o tom, ako sa k nim správali skusení futbalisti z prvého mužstva. V závere predchádzajúcej časti Steven opisoval príhodu, pri ktorej rozčúlili vtedajšiu hviezdu LFC Paula Inceya. Druhý diel tejto kapitoly na ňu priamo nadväzuje. Prajeme vám príjemné čítanie.

Tínedžerské kopance II. 

Ďaleko pokojnejší ako Incey bol John Barnes, kapitán a legenda. Reprezentant Anglicka. Dvojnásobný futbalista roka. Neuveriteľné. Rozhovoru s „Diggerom“ som na na smrť bál, ale prišiel som do jednej miestnosti v Melwoode, kde bol on. Snažil som sa rýchlo vypariť. Kým som našiel guráž niečo mu povedať, zachoval sa neuveriteľne priateľsky, položil mi ruku okolo ramien, dával mi rady. S Johnom sme zvykli predstierať bitky, v ktorých vždy vyhrával. Ale pohybovať sa okolo hviezd ako Johny sa stalo povinnosťou. Zrazu sa môj sen hrať za Liverpool nezdal tak nereálny.

Bol som na seba hrdý, a tiež na každého v Liverpoole. Nikdy by som si nepomyslel, že také uznávané hviezdy ako Jamie Radkanpp, si uvedomujú, že vôbec existujem. Až do jedného dňa po tréningu. „Si hráč,“ povedal mi Jamie. „Mám rád spôsob, akým prihrávaš a strieľaš. Pokračuj v tom.“ Domov som odchádzal ako v siedmom nebi.

Jamie Redknapp, anglický reprezentant, sa mi prihovoril. Nie iba to, Jamie Redknapp ma ocenil. Rozprával sa so mnou síce iba pár sekúnd, bolo to len pár slov, ale pre mňa to bolo ako vrchol sveta. Jamie bol vo vzťahu k mladým chalanom iná trieda. Neuveriteľný. Po pár prvých povzbudivých slovách vždy ponúkal rady. Nikdy nezabudnem, ako mi pomohol predrať sa do prvého mužstva Liverpoolu. Keď sa vracal po zranení, získaval späť formu v A alebo B tíme a ja som bol šťastný, že môžem nastupovať vedľa neho. Aká výsada. Keď som mohol hrať s Jamiem v jednom mužstve, cítil som sa ako kráľ. Stále viac a viac sa so mnou rozprával. V zápasoch mi vysvetľoval, ktoré miesto by som mal prebrať, kedy vyšprintovať. Bol som žiak, ktorého učil majster. Skvelá škola.

Často si ma zavolal v šatni a hovoril? „No ako? Darí sa, Stevie?“ Jamie Redknapp pozná moje meno! Jamie sa so mnou rozpráva, akoby som s ním hral v jednom mužstve päť rokov! Bože, pre mňa bolo poctou už len to, že som s ním mohol byť v jednom mužstve, nieto ešte sa s ním rozprávať. Možno preto, že som hrával na rovnakej pozícii ako Redknapp, si ma vzal po svoje krídla. A možno to bolo len preto, že je to skvelý chlap, ktorý sa stará o iných ľudí.

„Hej, Stevie, akú máš veľkosť nohy?“ kričal Jamie jedného dňa.

„Rovnakú ako ty,“ odpovedal som. Čistil som Jamiemu kopačky, takže som poznal jeho veľkosť. Vtedy mal o číslo väčšiu ako ja, ale predstieral som, že má rovnakú.

„Dobre, potom by ti tieto mohli sedieť,“ povedal Jamie, hádzajúc mi pár kopačiek.

Vianoce mi priam prileteli v podobe týchto nádherných kopačiek. Jamie mi často dával kopačky, šrobovacie aj lisované, toto boli úplne nové Mizuno.

Hráči v prvom tíme boli veľmi štedrí. Ja i ostatní YTS chalani sme zbožňovali Redknappa, McManamanna a Fowlera. Z tréningov sme odchádzali rozprávajúc si príbehy, komu z nás ktorá hviezda čo darovala.

„Skvelý človek ten Robbie, dal mi tieto nové kopačky, stále zabalené v škatuli, neotvorené!“ hovoril Cass, keď sme jedného dňa vychádzali z Melwoodu. Žiadni iní YTS chalani v krajine nemohli byť tak dobre vystrojení ako my v Liverpoole. Dom Matteo, obranca hrajúci za Škótsko, bol tiež brilantný. Starať sa o jeho kopačky bolo takisto mojou prácou a Dom na mňa pozorne dohliadal. Raz pred Vianocami kráčal okolo mňa, zastavil ma otočil sa.

„Stevie, poď sem,“ povedal. Vložil si ruku do vrecka, podali mi niečo, čo vyzeralo ako kúsok poskladaného papiera a vyparil sa. Nemohol som tomu uveriť. Pozrel som sa na papier a napočítal 200 libier. Skvelý vianočný darček! Poctivo som pre Doma a Jamieho pracoval. Zmasakrovali by ma, ak by ich kopačky neboli poriadne pripravené. Párkrát som prišiel na tréning zničený a pomyslel si:

„Do riti, je desať hodín a ja nemám hotové Domove kopačky.“ Takže som si musel pohnúť, vyčistiť a natrieť každý kúsok jeho kopačiek, uistiť sa, že sa dokonale lesknú. Viem, ako majú vyzerať moje kopačky, takže som ubezpečil, že Domove a Jamieho sú perfektné. Vďaka ich veľkým sprepitným a radami si Dom a Jamie zaslúžili extra námahu.

Určití hráči prvého mužstva, menovite zahraniční ako Oyvind Leonhardsen, sa nestarali o to, aby boli milí k mladým chalanom ako ja. Vždy, ak neboli kopačky absolútne presne pripravené, vynadali nám. Stig Inge Bjornebye, nórsky krajný obranca, bol v poriadku. V Liverpoole hral o niečo dlhšie, takže mal pre juniorov porozumenie. Sem-tam mi Stig dal kopačky. Nebol to zabávač, ani majster smiechu, bol iba OK. Prinajmenšom nás rešpektoval.

Ostatní nie. Tí na mňa kašľali. Tvrdo sme pracovali a trénovali aby sme sa stali profesionálnymi futbalistami ako oni, čistili im ich zasraté kopačky, robili všetky druhy otrockých prác okolo Melwoodu a rozzúrilo ma, keď nejaký zahraničný hráč na nás hľadel povýšenecky. Patrik Berger v tomto smere naozaj nebol dobrý. Ten pohŕdavý povýšenecký prístup zahraničných hráčov ma iritoval, hoci som ho určitým spôsobom chápal. „Ak pôjdem do inej cudzej krajiny, budú ma trápiť nejaké deti?“ uvažoval som. Mal som celkom dobrý vzťah s Redknappom, Fowlerom a McManamanom a to bolo všetko, o čo mi šlo. Viem, že Carrovi a Michaelovi Owenovi takisto. Bol som v pohode.

Anglickí hráči k nám boli brilantní. David James bol takisto charakter. Ihneď, ako som vkročil do šatne, bang, Jamo ma prichytil. Ak som nebol slušne oblečený alebo som nemal v poriadku vlasy, Jamo ma treskol trstenicou:

„Odkiaľ si zobral toto oblečenie?“ pýtal sa. „Z bazáru? Polícia ešte nechytili tvojho krajčíra? Čo je to za človeka, čo ti strihal vlasy?“ Jamo sa v tej dobe obliekal u Armaniho, takže bolo ťažké kritizovať jeho štýl. V každom prípade, my YTS sme tento dril poznali. „Nikdy neodvrávaj Jamovi“ bolo nepísané pravidlo. Ak niekto z nás dostal palicou, vždy sme si to medzi sebou šuškali.

Jedného dňa Greggo a Boggo, dvaja chalani z Croxtenthu, ktorí odvrávali takmer každému, čistili šatňu prvého mužstva. Museli vyčistiť podlahu a vyniesť všetky dresy. Prišiel som do miestnosti, kde boli odložené kopačky a naskytol sa mi mimoriadny pohľad.

John Barnes, Robbie, Macca a všetci hráči prvého mužstva ležali na chrbtoch, smiali sa, slzy im stekali po tvárach. Ich pohľady mierili na roh miestnosti, kde stál smetiak a v ňom ležal dolu rukami Greggo. Mal červené vlasy, vlnité ako McManaman, ale červené. Zaseknutý v koši vyzeral naozaj komicky.

„Čo sa Greggovi stalo?“ spýtal som sa Bogga.

„Odvrával Jamovi,“ odpovedal Boggo. „Jamo ho zdvihol, prehol ho na polovicu a vrazil ho do smetiaka.“

Až po tom, čo sa hráči asi po desiatich minútach prestali smiať, vytiahol ktosi Gregga von. Odchádzal len veľmi ťažko. Zvíjal sa ako dáky starec. Brilantné. To bol klasický Jammo. Nikdy mu neodporujte. Je vysoký, silný a hádže YTS chalanov do koša.

Len jediná vec ma počas mojich juniorských rokov v Liverpoole štvala: zranenia. Počas prvého roku ma zužovali. Bol to pre mňa začarovaný kruh: posunul som sa o krok vpred, hral veľmi dobre a zrazu natiahnutý sval a o ten krok som odkríval. Členok sa so mnou takisto zahrával.

Keď ma trápil chrbát, netešil som sa na tréning ani na zápas, pretože som vedel, že ma onedlho začne bolieť niečo ďalšie. Po prvýkrát začali zranenia obmedzovať môj vývoj v čase, keď som končil školu. Keď som hrával dva či tri zápasy do týždňa, chrbát mi poriadne stuhol. Medicínsky termín pre môj problém bol Osgood-Schlatterova choroba. Bolel ma chrbát i kolená. Každý doktor, ktorého som navštívil, aby ma vyšetril, povedal: „To preto, lebo rastieš.“ Chcel som byť vysoký, ale premáhala ma bolesť.

Našťastie som bol v praktických rukách liverpoolskeho manažéra Roya Evansa. Ak sa teraz obzriem späť, ďakujem Bohu, že som bol v opatere takej starostlivej osoby ako Roy, ktorý mi v začiatkoch kariéry pomohol. Jedného dňa si ma Roy zavolal do pracovne. Jeho asistenti, Doug Livermore Ronnie Moran, už tam už boli. „Ako sa máš, Steven?“ opýtal sa Roy vľúdne. „Čo tvoje zranenia?““

„Je to veľmi frustrujúce šéf“ odpovedal som.

Vedel to. Roy zachytil všetky signály, ktoré prezrádzali moju skľúčenosť. „Steven, snaž sa rozveseliť,“ povedal. „Všimli sme si, že sa trápiš. Steve Heighway si ťa váži. Si na dobrej ceste, aby si hrával sa prvý tím. Vylieč sa zo zranení. Naďalej na sebe pracuj. Neflákaj sa. Myslíme si, že tvoj svet je tu. Akonáhle sa zotaviš z zranení, podpíšeš svoj prvý profesionálny kontrakt.“

Bol som Royovi naozaj vďačný. Ale to je dôkaz, akým klubom Liverpool je. O hráčov sa starajú, sme pre nich ako rodina.

Môj rozvoj mal neustále priebeh štart-stop. V 17-tich, keď som sa vrátil po zlomenine zápästia, vletel som na tréningu do súboja a poranil si členok. Typický ja, nikdy som neuhýbal. Miliónkrát sa ma liverpoolski tréneri snažil skrotiť. Raz si ma Ronnie Morgan vzal stranou a povedal:

„Steven, zamestnanci mi o tvojich zraneniach prezradili, že prichádzajú preto, lebo chodíš do hlúpych súbojov. Na tréningu akoby si sa snažil zabiť ľudí. Toto sú tvoji spoluhráči, Steven. Uvoľni sa. Šetri si to na zápas.“ Nemohol som si pomôcť. Je to spôsob, ktorým trénujem, štýl mojej hry. Naplno. Nič nevzdať. Nič neodfláknuť. Samozrejme, že som sa vždy snažil predviesť, dostať sa na oči trénerom. Ale isť do všetkého tvrdo, to je v mojej povahe. Nemohol by som ísť na tréning a myslieť si pri tom:

„Dnes to oberiem zľahka. Nepôjdem do súbojov.“ V tom prípade je to zbytočné. Nezmyselné. Dostal som množstvo varovaní od Dava Shannona a Hughie McAuleyho. V skutočnosti to však Hughie miloval. Ak ste tvrdým súbojom získali loptu, boli ste v Hughieho tíme Akadémie, obzvlášť ak sa vám to podarilo proti Evertonu či Man United. Kvôli obrovskej rivalite boli tieto zápasy ako nejaký krvavý šport. Chlapci chodili do súbojov ako muži. Keď zaznel konečný hvizd, pripadal som si ako boxer, ktorý prežil všetky kolá – dotlčený a niekedy aj zakrvavený.

Kvôli všetkej tejto vášni, tvrdým zápasom proti Evertonu a Man United, bojovalo a odolávalo moje telo tlaku. Zranenia sa vracali. Čoskoro som sa dostal do veku, kedy sa mi mala dostať do rúk profesionálna zmluva. Chalani navštevovali Roya a vychádzali s profesionálnymi kontraktmi.

Pochopiteľne som sa začal obávať. Roy mi sľúbil zmluvu, ale kvôli zraneniam nikdy nenastal ten správny čas. Liverpool bol rozumný. Predtým, ako mi kontrakt ponúkli, chceli, aby som sa vrátil zdravý. Boli v tom aj finančné dôvody. Nechceli dať niekomu trojročnú zmluvu a potom sa prizerať, ako to jeho telo zabalí. Takže Liverpool vyčkával. Začalo ma to rozrušovať. Roy mi povedal, že som v jeho dlhodobých plánoch, ale nervozita sa každým týždňom, bez nového kontraktu, stupňovala. Večer som ležal v posteli na Ironside a pozeral do stropu. „Naozaj si Liverpool myslí, že sa tých zranení nikdy nezbavím?“

Nervozita ma opantala rovnako ako zranenia. Cítil som, že celá moja kariéra je na hrane. Mojím snom bolo spraviť ju v Liverpole. Skutočne veria, že moje telo je až príliš krehké? Cítil som, akoby by mi hlava mala explodovať.

Jedného dňa, po tréningu, som toho mal dosť. „Otec,“ povedal som: „choď do klubu a porozprávaj sa so Stevom a Royom. Už ďalej nemôžem byť v takejto neistote. Naozaj ma chcú?“

Otec sa zachoval, ako obyčajne, úžasne. „Neboj sa Steven, vieme , že si ťa cenia,“ povedal. „Pôjdem a porozprávam sa s nimi.“

To ma trochu upokojilo. „Otec, len im povedz, že chcem podpísať profesionálny kontrakt. Som z tých, čo majú rok pred pro zmluvou, kto ho ešte nepodpísal.“ Otec správu dostal.

Navštívil Steva. „Pozri,“ povedal otec, „Steven už má toho dosť. Potrebuje zmluvu. Už je otrávený z toľkých obáv.“ Otec mal ešte pár sťažností. Steve počúval a uznal, aký dôležitý je pre mňa ten kontrakt. Jeho realizácia mi upokojila myseľ ohľadne budúcnosti. Zmluvu som dostal čoskoro. Tri roky – 700 libier za týždeň v prvom, 800 libier v druhom, 900 v treťom. Bol to poriadny skok v porovnaní s mojím juniorským kontraktom – 50 libier týždenne. Pripadal som si, akoby som vyhral v lotérii. Nemohol som uveriť, aké šťastie ma postrehlo.

Možnosť, že vybehnem na Anfield, však bola pre mňa oveľa dôležitejšia ako peniaze. Bol som veľmi vďačný Royovi, Stevovi a otcovi. Bolo to ako vyjsť z tmavého tunela. Videl som, aká cesta je predo mnou. Bol som blízko k účinkovaniu v prvom tíme.

zdroj: Steven Gerrard: My Autobiography