Po dlhých mesiacoch som sa konečne dostal k tom, aby som opäť nazrel do autobiografie Stevena Gerrarda a pokúsil sa preložiť pre vás ďalších pár riadkov.

Dnes to bude o reprezentácii a ceste do seniorského tímu Anglicka. Prajem príjemné čítanie.

Anglický národný tím ma fascinoval odmalička. Už keď som behal po Ironside v drese Gazzu, hral s chalanmi z Hoytonu a strieľal medzi popolnice, predstavoval som si, že je to víťazný gól vo finále majstrovstiev sveta. Mal som pred očami anglických fanúšikov skákajúcich od radosti a kričiacich moje meno: „Gerrard, Gerrard!“

Videl som sám seba v obkolesení spoluhráčov ako sme sa radovali z gólu, ktorý znamenal, že Svetový pohár sa vracia domov. Začal som sťahovať dres. Pozrel sa dole a videl troch levov na hrudi. Opúšťal som vypredaný štadión s vedomím, že všetky oči v krajine vás sledujú. Adrenalín, búrlivá atmosféra, sladký pocit, sláva. Po tom všetkom som tak veľmi túžil.

No v ceste do seniorskej reprezentácie som musel prekonať množstvo prekážok. O svoje miesto na vrchole som musel bojovať. Najskôr to boli tí idioti v Lilleshall, ktorí ma neprijali do U-15. Anglicko si uvedomilo svoju chybu po tom, čo som v Melwoode roztrhal Národnú Školu. V nasledujúcej sezóne, keď sa mládežnícky výber Anglicka dával opäť dohromady, bol som nominovaný (no nebola to forma ospravedlnenia sa mi). Čoskoro som sa dostal aj na ihrisko v drese U-16, keď som pri víťazstve proti Dánsku striedal. Tak som sa konečne dočkal. Cesta do seniorskej reprezentácie začala.

Cesta do reprezentácie

Na svoj prvý štart od začiatku v drese U-16 nikdy nezabudnem. Bolo to 17 dní po tom, čo sme zmietli Dánsko. Kde inde sa mohlo hrať ako v Lilleshall? Našim súperom boli Íri. Mali dobrý tím s hviezdami budúcnosti ako Richard Dunne alebo Stephen McPhail, ktorý si spravil meno v Leedsi. Anglicko nasadilo takisto slušnú jedenástku s menami ako Wes Brown či Michael Ball v obrane. Môj priestor, stred poľa, sa čoskoro zmenil na veľké bojisko. Mal som proti sebe práve McPhaila. Vyhrali sme 2:1. Strelil som svoj prvý gól v reprezentácii, druhý pridal Phil Jevons. Môj prvý štart za Anglicko bol teda víťazný.

Doma som potom sledoval Euro 96 a povzbudzoval Gazzu, Alana Shearera a Teddyho Sheringhama. Wembley vyzeralo a znelo fantasticky. Fanúšikovia mávali vlajkami a spievali „Football´s Coming Home.“ Anglicko potešilo svojich priaznivcom vysokým víťazstvom nad Holandskom 4:1. Prial som si byť tam. Mal som čerstvých šestnásť a zúfalo som túžil byť medzi špičkou.

V reprezentačných výberoch som postupne prechádzal rôznymi vekovými kategóriami, čo mi pomáhalo po psychickej aj technickej stránke. Až prišlo Francúzsko 98 a ja som v TV sledoval, ako si môj spoluhráč Micheal Owen podmaňuje svet...

... Jeho úspech ma mi dal nádej, že predsa len sa môžem dostať do seniorskej reprezentácie. Moja cesta v anglickom drese bola úzko spätá s Howardom Wilkinsonom. Svojho času pôsobil ako technický riaditeľ FA. Takisto dohliadal na výber do 18 a do 21 rokov a do oboch si ma vybral. Mal určitú reputáciu, čo som dobre vedel. Wilkinson bol často kritizovaný za jeho manažérske schopnosti. Je pravda, že jeho príhovory k hráčom boli veľmi dlhé. Občas sme z toho boli až v úžase. Často znel ako školský učiteľ adresujúci svoje slová malým deťom. Takisto zvolával schôdzky v čase, keď to nebolo potrebné. Ale o to som sa nestaral.

Áno, ľudia sa môžu do Howarda Wilkinsona obúvať, ale voči mne sa vždy správal dobre. Poznal ma a tiež to, čo dokážem na ihrisku. Mal som ho rád, pretože on mal rád mňa. Vždy o mne rozprával len v dobrom a nikdy ma vo svojom výbere nevynechal. Dokonca ma menoval za kapitána tímu do 18 rokov, čo bolo pre mňa veľké ocenenie. Celá moja rodina bola pyšná. Za to budeme Howardovi navždy vďační. Keď som sa dopočul, že povedie mužstvo do 21 rokov, tušil som, že skôr či neskôr ma povolá.

V roku 1999 som si už robil meno v prvom tíme Liverpoolu. Jedného dňa, bolo už dosť neskoré leto, mi prišla domov pošta z FA. Ruky sa mi triasli, napriek tomu som sa snažil otvoriť obálku pokojne. Jej obsahom boli inštrukcie k zápasu mužstva do 21 rokov pred zápasom proti Luxembursku, ktorý sa hralo 3. septembra. Bol to ďalší stupienok na mojej ceste. Wilkinson si ma musel skutočne ceniť, pretože ma od začiatku postavil do stredu poľa. Za dôveru som sa mu po dvanástich minútach odvďačil gólom. Vyhrali sme 5:0, čo tím poriadne nabudilo.

Každý anglický hráč vedel, že ďalšia sezóna končí Eurom 2000. Každý mladý futbalista mal ambíciu predrať sa do výberu vtedajšieho anglického manažéra Kevina Keegana. Ak mal prísť na štadión, každý o jeho prítomnosti vedel a chcel predviesť svoje schopnosti. Ja som sa cítil ako pod dohľadom. Keď Liverpool týždeň pred Vianocami porazil Coventry City 2:0, Keegan tam bol a sledoval ma. Keď potom dvadsaťjednotka hrala proti Dánsku, bol tam opäť a posvietil si na mňa. Vedel som o tom..

„Hraj čo najlepšie a možno ťa Kevin nominuje,“ povedal mi Howard. Proti Dánsku by ma nič nezastavilo.

Albión aj so Gerrardom. Keegan si ho všimol

V sezóne 1999/2000 som zaujal v drese Liverpoolu. Podarilo sa mi skórovať proti Sheffieldu Wednesdey. V tom čase som hrával tam, kde bolo treba vyplniť medzeru. Pravý obranca, ľavý obranca, pravý záložník, stredopoliar – nemal som s tým problém. Každý jeden zápas zo mňa robil lepšieho hráča. Keď sme 5. februára porazili Leeds United 3:1, takmer som vypľul pľúca v súbojoch s Harrym Kewellom. O týždeň neskôr som na Highbury pripravil víťazný gól pre Titiho Camaru. Pre Liverpool to bol skvelý výsledok.

Aj keď takmer skóroval aj Freddie Ljungberg, ktorý obišiel nášho brankára Sandera Westervelda, no v poslednej chvíli som ho dokázal zastaviť. Víťazstvo ma však stálo veľa. Poranil som si slabiny a musel som odísť z ihriska.

O týždeň neskôr mi volal otec. Sotva hovoril, taký bol rozrušený. „Choď rýchlo za Stevom Heighwayom a Gérardom Houllierom. Musia ti niečo povedať.“ Do pekla, o čo ide? Okamžite som vola Stevovi. Mal pre mňa skvelú novinku. „Kevin Keegan chce, aby si sa zapojil do tréningu Anglicka pred zápasom s Argentínou.“

Trénovať s anglickým tímom? Gérard mi túto správu potvrdil. Anglicko ma chce! „Nebudeš nominovaný Steven, ale budeš s mužstvom trénovať,“ varoval ma Gérard. Kašľať na to. Cítil som, že som súčasťou mužstva. Toto bola moja príležitosť. Anglicko! Išiel som na tréning a bol som odhodlaný presvedčiť Keegana, aby ma nominoval na priateľský duel proti Argentíne, ktorý sa hral 23. februára. Vo Wembley. Plný dom. Argentína. Fantázia. Michael si práve proti nim spravil meno, prečo by som niečo podobné nemohol dokázať ja? Oficiálne v mužstve alebo nie, nie je to jedno? Nemohol ísť predsa do anglického kempu v Bisham Abbey iba trénovať. Cítil som v tom niečo viac.

FA kontaktovala Liverpool a ponúkla, že mi zabezpečí odvoz do hotela v Burnham Beeches, pár míľ od Bishamu. No otec mi požičal jeho Hondu, takže som cestu na juh absolvoval sám. Bol som nervózny. V jednu chvíľu som sa začal obávať, či je niečo s autom. Takmer som vystúpil a šiel sa presvedčiť, čo to je za zvuk, no potom som si uvedomil, že to vydávam ja. Čím viac som sa blížil k cieľu, tým väčšie obavy som mal. Som dosť dobrý? Do rite. Otoč to a vráť sa do Liverpoolu.

Steve Heighway môže predsa zavolať Keeganovi a ospravedlniť sa – Gerrard bol príliš nervózny. Ale aspoň nebudem vyzerať na ihrisku ako idiot. No zvládol som to. Premohol som neistotu a paniku. Poďme. Stačí prejsť bránou Burnham Beeches a odparkovať Hondu. Hlavne nenabúrať do tých luxusných áut. Na recepciu a hore do izby.

Zvládol som to. Ďakujem, Bože. Sedel som na kraji postele a uvedomoval si, že sa musím ísť dole do jedálne a ohlásiť sa Kevinovi. Hráči totiž práve jedli. Čo mám robiť? Nemôžem predsa len tak vojsť do miestnosti plnej mojich hrdinov. Alan Shearer, Tony Adams, David Beckham – samé svetoznáme mená. Ako môže nováčik z Liverpoolu len tak prísť a sadnúť si za stôl vedľa Beckhama? Do rite, zasa ma ovládla panika. Zavolal som Jamiemu Redknappovi, ktorý sedel dole s mužstvom. „Jamie,“ zakoktal som: „Som na poschodí a som dosraný. Mohol by si pre mňa prísť?“

Jamie sa zachoval brilantne. Okamžite sa vytratil z jedálne a vybehol do mojej izby. „Poď,“ povedal, „Takto na Keegana nezapôsobíš a len ťažko ťa nominuje.“ Ostatní chalani z Liverpoolu takisto prišli, a tak sme šli spoločne. Bez podpory Jamieho, Maccu a Michaela by som sa zvrtol, nabral smer sever a vrátil sa domov, kde som sa cítil bezpečne. No s klubovými spoluhráčmi po boku som našiel odvahu a vstúpil som do jedálne hotela Burnham Beeches.

Prekročenie prahu tej miestností bolo jednou z najstrašidelnejších vecí, ktoré som kedy spravil. Pozrel som sa dokola a lapal som po dychu. Všade boli tí najlepší hráči, bol to raj pre lovcov autogramov. „Do pekla, čo tu robím ja. Vráť sa do svojej izby?“ pomyslel som si. Napokon som sa akosi podvedome vybral k stolu, pri ktorom sedel realizačný tím.

Kevin Keegan sa na mňa pozrel a pousmial sa. „Ahoj Steven, vitaj v anglickej reprezentácii,“ privítal ma a podal mi ruku. Ach do pekla, on sa chystá predstaviť ma celej tej miestnosti. „Chlapci, prestaňte na sekundu jesť a rozprávať,“ povedal Keegan. Všetci zdvihli svoje pohľady. Keegan ukázal na mňa. „Toto je Steven Gerrard. Chalan bude s nami trénovať. Neberte ho ľahkovážne, pretože on tak bude brať potom vás. Čoskoro bude plnohodnotným členom tímu.“

Prešľapoval som z jednej nohy na druhú, tvár mi očervenala ako liverpoolsky dres. Krucinál, už buď ticho Kevin. Nech sa pekne sústredia na jedlo a na mňa zabudnú. Veď ja sa nemôžem s týmito superhviezdami porovnávať. Poznajú ma, ale toto sú predsa hrdinovia, ktorí hrali na majstrovstvách sveta a počas kariéry odohrali stovky zápasov. A Kevin Keegan ma im predstavoval. Pomyslel som si: „Čo do pekla sa to tu deje?“ Cítil som, že každý anglický reprezentant na mňa zíza.

Vďakabohu, Keegan skončil. Vrátil som sa k stolu medzi dobre známe liverpoolske tváre a posadil sa za fantastické jedlo. Ale jesť som nemohol. Jediné, čo som chcel, bolo vypadnúť z tej miestnosti. Bol som obklopený klubovými spoluhráčmi. Už som počul aj čítal o týchto skupinkách v anglickom tíme a stoly naozaj boli podelené podľa klubovej príslušnosti. Takže klubová rivalita prevláda.

Zistenie medzi reprezentantmi: Hráči Man Utd ma berú

Liverpoolski chalani ma vzali, prechádzali sme okolo všetkých stolov a predstavovali ma ostatným hráčom. Davidovi Seamanovi „David, toto je Stevie.“ Solovi Campbellovi „Sol, toto je Stevie.“ Bol som omráčený, veď som si práve podával ruky s niektorými z najlepších hráčov, ktorí kedy reprezentovali Anglicko. Bože, bol som tak nervózny. Zápas bol oproti tomu malina.

Posledný stôl, ktorý sme navštívili, patril Manchestru United. Phil Neville, David Beckham, Andy Cole a Paul Scholes sa na mňa pozreli a usmiali. Bol to pre mňa šok. Títo ľudia mali byť predsa moji nepriatelia. Veď ja som Liverpool, oni United. Nemali by sme sa na seba usmievať, ale vrčať. Vyrastal som v Huytone a bol vedený k tomu, mať odpor voči Manchestru United, voči ich fanúšikom, manažérovi, kustódom, maskotovi, pracovníkom v oficiálnej predajni - jednoducho voči všetkému, čo je spojené s Old Trafford.

Ale po dvadsiatich rokoch, v ktorých ma viedli k nenávisti voči Manchestru United, som sa jedného zamračeného dňa v Burnham Beeches prebudil. Stál som tam a podával si ruky s Beckhamom a Scholesom mysliac si však: „Oni nenávidia mňa, ja ich.“ Lenže vôbec to tak nebolo. Boli skvelí a mladého chalana prijali s potešením.

Ešte pred odchodom do Burnhamu som sa s mojím spoluhráčom Boggom rozprával o tom, aké to bude stretnúť hráčov United. Vtedy som mu tvrdil: „Som presvedčený, že počas tréningu ma budú chcieť hráči United zlikvidovať. Budú ma kopať a ja budem mať sto chutí zbaliť sa a vypadnúť. United totiž nemajú radi Scouserov, takže ma poriadne nakopú. Budem si musieť dávať pozor.“

Bol som pripravený nakopať ich. Scholesa, Beckhama a všetkých. Tento mylný názor sa vyparil hneď po podaní rúk a úsmevoch. Nasledujúci deň som vybehol na tréning a hľadal nejaký náznak pasce. Isto to musí byť klasický duel United vs. Liverpool, len na neutrálnej pôde. Omyl. Chalani z United boli opäť fantastickí. V ten istý večer som telefonoval s Boggom. „Becks, Scholes aj ostatní sú skvelí.“ Zostal prekvapený. Liverpoolski fanúšikovia by hráčov Manchestru Utd najradšej pozabíjali. Neuvedomujú si, že aj oni sú len ľudia. Rivalita jednoducho zahmlieva ich zdravý rozum.

... Následne Steve rozpráva o prvom tréningu, o tom, aký bol unesený z úrovne reprezentantov Anglicka. My sa však posúvame o niečo ďalej....

...Po tom, čo sme sa po prvom tréningu vrátili do Burnhamu, odpočítaval som hodiny do začiatku ďalšej tréningovej jednotky. Bol som taký nabudený, že som úplne ignoroval pichanie v chrbte. V autobuse smerujúcom do Burnhamu už bolo to nešťastné miesto tvrdé na dotyk.

Ak by som bol v Liverpoole, šiel by som za fyzioterapeutmi. No mal som strach ísť za tými anglickými a povedať: „Môžete sa mi pozrieť na chrbát?“ Anglický fyzioterapeut Gary Lewin je skvelý chlap, ale ani jemu, ani Kevinovi Keeganovi som nedokázal povedať o svojich problémoch. „Kašľať na to,“ povedal som si. „Keď budem na izbe, dám si liek proti bolesti.“ Dal som si dva. A pred druhým tréningom ďalší.

Prežil som druhú tréningovú jednotku, ale bolesť sa prehlbovala. Tak som zavolal otcovi. „Čo mám robiť?“ spýtal som sa. „Informuj ich o tom,“ odpovedal. „Otec, ale to nemôžem, veď ma môžu poslať domov.“

A tak som sedel v izbe plný frustrácie. Musím sa rozhodnúť. Napokon som sa vybral za Lewinom. Ten zavolal do ošetrovne Kevina Keegana. „Počuj Steven. Musíme byť opatrní. Ak by si pokračoval, mohlo by sa ti to zhoršiť, vynechal by si nejaké zápasy a my by sme sa dostali do problémov s vedením Liverpoolu. Doktor sa ti na to pozrie, vynecháš tréning a uvidíme, ako sa budeš cítiť,“ povedal mi Keegan. Následne odišiel a volal Gérardovi. „Pošlite ho domov,“ zavelil Houlier.

Keegan prišiel do mojej izby a oznámil mi túto novinu. „Pozri, mám striktne nakázané poslať ťa späť na Anfield. Ale viedol si si dobre. Len v tom pokračuj. Budem ťa naďalej sledovať. Verím, že keď ťa povolám nabudúce, budeš už plnohodnotným členom kádra.“

Keď Keegan odišiel, neubránil som sa slzám. Táto informácia ma priam zdevastovala. Vrátil som sa na Anfield s boľavým chrbtom a bolesťou v srdci. Okamžite ma poslali na röntgen. Ten ukázal, že chrbát skutočne nebol v poriadku. Ak odvtedy zacítim bolesť, okamžite vyhľadám pomoc lekárov a neriskujem...

... Steven si tak musel na premiérový štart v reprezentácii počkať. Menšou náplasťou mu bolo účinkovanie v tíme do 21 rokov v kvalifikácii na európsky šampionát. V play-off proti Juhoslávii, ktoré sa hralo na barcelonskom Nou Campe, pomohol Anglicku k hladkému víťazstvu a k postupu na Slovensko. No a potom prišiel toľko vytúžený premiérový duel v seniorskom reprezentačnom drese...

... Keegan ma začal sledovať čoraz častejšie. Jedného dňa uprostred mája sme sa s otcom prechádzali po centre Liverpoolu, keď mi zazvonil mobil. „Súkromné číslo,“ svietilo na displeji. Stlačil som zelené tlačidlo a ozval sa hlas: „Steven? Tu Kevin Keegan.“ Neveril som mu. „No jasné, skvelý vtip. Skús ešte jeden,“ odpovedal som.

Myslel som si, že si zo mňa chce niekto vystreliť. Zrejme Boggo. Lenže chlapík na druhej strane pokračoval, čo vo mne vyvolalo obavy. Ak to nie je Keegan, potom má jeho prízvuk. Preboha, ako to zahrám?

„Nominoval som ťa na zápas proti Ukrajine,“ povedal mi hlas v telefóne. Bolo to možné. V Liverpoole som hral dobre. Posledné, čo si z Kevinových slov pamätám, bolo: „Vidíš, ani to dlho netrvalo a si členom kádra.“

Snažil som sa nenechať na sebe nič poznať. Veď čo, ak by to predsa len bol žart. Otec však na mňa prekvapene pozeral a sám seba sa pýtal, čo sa to do pekla deje. Odišiel som bokom. Nechcel som, aby na mne poznal rozpaky v prípade, že by si zo mňa niekto strieľal.

Až po dvoch minútach rozhovoru som si bol istý, že to je Keegan. Nemohol to byť podvod, pretože tento chlapík vedel o reprezentačnom tíme a jeho zákulisí príliš veľa. Musel to byť Kevin. Ale ani keď som dotelefonoval a volajúci sa so mnou rozlúčil pozdravom „Uvidíme sa v Bishame,“ nebol som si 100-percentne istý.

Našťastie, o pár hodín neskôr mi volal niekto z Melwoodu a oznámil mi, že z FA prišiel fax, v ktorom ma povolávajú do tímu. Až dovtedy som čakal na telefonát od kamarátov, ktorí by mi povedali: "Hahahaha, ale sme ťa nachytali!“ O deň neskôr mi Michele Farrer, administrátor v reprezentačnom tíme, poslal detaily ohľadom zrazu. Potom Keegan oznámil nomináciu aj oficiálne. Takže predsa len to nebol vtip.

V novinách sa začalo špekulovať, že by som 31. mája proti Ukrajine mohol hrať od začiatku. „Never tomu a drž sa od novín čo najďalej. Sústreď sa len na tréning a bojuj o to, aby si sa do základu dostal,“ radil mi otec.

Debut proti Ukrajine a narodenové prekvapenie od Fowlera

Dva dni pred zápasom ma Keegan počas tréningu zastavil. Práve sme hrali modelovaný zápas. „V stredu to nerob, ale sprav toto,“ povedal Kevin a naznačil mi pozíciu, na ktorej sa mám pohybovať. Jeho slová ma omráčili. Naznačil mi, že by so predsa len mohol byť medzi jedenástkou vyvolených? Ja v základnej zostave Anglicka? Stále sa mi to zdalo nereálne.

Keď som sa vrátil na hotelovú izbu, okamžite som vola otcovi a opísal, čo sa na tréningu stalo. „Oco, možno predsa len nastúpim. Za Anglicko. Tréner mi totiž vysvetľoval, čo odo mňa v stredu chce.“ Otca to evidentne potešilo, ale snažil sa ma upokojiť. „Neber to tak, čo ak sa Keegan pomýlil alebo to myslel inak.“

A tak som nasledujúci deň išiel na tréning a chcel tam nechať všetko. No utorok bol v Burnhame veľmi pomätený. Práve som totiž oslavoval dvadsiate narodeniny a od spoluhráčov v anglickej reprezentácii som dostal špeciálne prekvapenie.

A pritom ten deň začal tak krásne. Kuchár v Burnhame spravil tortu. Vstal som a sfúkol sviečky. „Prejav, prejav,“ kričali chalani. Začervenal som sa a sadol si rýchlo späť. Bolo to však skutočne milé.

Potom sme sa všetci pobrali do späť do Bishamu. Hotel sme mali k dispozícii len my, takže sa dnu nikto nežiadaný nedostal. Preto som bol prekvapený, keď som odomykal dvere, pretože som si myslel, že som ich zamkol iba raz, nie na dvakrát. No keď som sa vrátil z tréningu, takmer som zomrel. Moja izba vyzerala ako po výbuchu, ako keby tu stovky detí mali divokú narodeninovú párty. Všade bola pasta – na zrkadle, na posteli, na stole. „Happy Birthday – you soft-arse“ bolo pastou napísané na stene. Keď som si to prečítal, začalo mi byť jasné, že v tom majú prsty Robbie Fowler a Michael Owen.

Navyše mi zmizla taška. Sakra, toto bolo vážne. Vbehol som to kúpeľne našiel ju prázdnu ležať na zemi. Jej obsah – oblečenie, výstroj, jednoducho všetko – bol hodený do vane a voda samozrejme pustená, dokonca začala z vane už aj pretekať. Siahol som na dno a vytiahol si tenisky. Pochopiteľne, boli úplne premočené. Navyše všetky veci boli úplne nové. Pred zrazom som chcel vyzerať ako skutočný člen anglického tímu, preto som si kúpil nové tenisky, tričká a nohavice. No teraz to bolo všetko premočené alebo zničené. Čím som si to zaslúžil? Šťastné a posrané narodeniny. To musel byť Fowler.

Žiadny trest za to však nebol možný. Nemohol som ísť za Kevinom Keeganom a povedať mu, že mám v izbe tonu Colgatky. Nezostávalo nič, len si to sám vyčistiť. Tenisky som hodil na okno, no neusušili sa ani do nášho odchodu – o dva dni neskôr. S čistením a sušením som sa však musel ponáhľať. Obed sa totiž blížil No uvedomil som si, že si nemám čo obliecť, okrem tréningovej súpravy. A takisto som si nemal čo dať na nohy. Kopačky som si vyzul v prízemí a hore vybehol v ponožkách. Nezostávalo nič iné, len zobrať telefón a zavolať nášmu kustódovi. Videl som ho iba dvakrát, preto som bol dosť vystrašený. „Počujte, nemám si čo obuť. Všetko pochopíte, keď ku mne prídete a uvidíte moju izbu,“ vysvetľoval som. Kustód prišiel a doniesol mi Umbro šľapky. Keď odchádzal, len ťažko sa snažil zadržať smiech.

Na obed som prišiel trocha neskôr. Ako som tak vchádzal do jedálne, cítil som sa trápne. „Nevšímaj si posmešky. Nepozeraj sa na nich, keď si z teba budú robiť srandu,“ vravel som si. Keď som vošiel, všetci hráči zdvihli hlavy od tanierov a začali sa starať, či sa niečo nestalo. Vo vnútri som zúril, ale oni sa na mne dobre bavili. Prišiel som neskoro a stále som mal na sebe tréningovú súpravu, takže každý z nich dobre vedel, čo sa stalo, o čom svedčili aj ich tváre. Vinníkom bol Fowler. Bol to klasický fowlerovský kúsok. Ak by som bol tipér, vsadil by som peniaze na Fowlera ako hlavného organizátora a Steva McManamana ako hlavného komplica...

... Moje dvadsiate narodeniny však boli pamätné nielen kvôli tomuto. Po tréningu sa Kevin Keegan pri mne zastavil, chytil ma okolo ramien a spýtal sa ma: „Tešíš sa na zajtrajší večer?“

„Áno, už sa ho nemôžem dočkať.“ Pozrel sa mi do očí a povedal: „Budeš v základe.“

Takmer som omdlel. Boli to slová, o ktorých som sníval. V základnej zostave Anglicka! „Ďakujem, šéf. Budem sa snažiť nesklamať vás...“

.... Nemohol som sa dočkať začiatku zápasu. Všetky tie hlúposti a oficiality pred ním ma štvali. Uľavilo sa mi, keď som vypadol z novinárskej dediny. Z izby som bol preč len desať minút, ale už som mal desať neprijatých hovorov a množstvo textových správ.

Slová boli zbytočné. Bol som v základe. Zohnať lístky pre rodinu a blízkych bolo nočnou morou. Do Wembley chcelo ísť tak veľa ľudí a bolo pre mňa náročné povedať im, že pre nich lístky zohnať nedokážem. „Dúfam, že nabudúce,“ hovoril som im. Nechcel som im však sľubovať, že nejaký ďalší zápas bude. A bol som príliš neistý, aby som šiel za dievčatami z FA a požiadal ich o ďalšie vstupenky. „Kto si myslí, že je, keď žiada takéto množstvo. Veď ešte neodohral ani jediný zápas, drzáň akýsi,“ predstavoval som si ich konverzáciu.

Zápas s Ukrajinou sa hral neskoro večer, preto niektorí chalani zabíjali zostávajúci čas pred výkopom spánkom na izbách. To ma prekvapilo. Ako môžu tak pokojne driemať , keď ich čoskoro čaká boj za Anglicko? Ja som sedel v izbe, rachotil, telefonoval, snažil sa hocijako zabiť čas. Keď už sme sedeli v autobuse smerujúcom do Wembley, ľudia na nás pokrikovali povzbudzujúce odkazy, priali nám šťastie, a zdvíhali palce. Kriste, bolo to tak milé. Pripomínalo to atmosféru ako pred zápasom majstrovstiev sveta. Do výkopu zostávali viac ako dve hodiny, ale k Wembley sa valili záplavy ľudí. Boli ich desaťtisíce. Skupiny chlapov, otcovia so synmi a všetci kričali „England!“.

Ich nálada ma ešte viac vzrušovala. Bola to síce iba Ukrajina a iba priateľský duel, ale moje očakávania boli obrovské. Na Anglicku mi vždy záležalo a keď som sa pozrel von oknom z autobusu a uvidel všetkých tých fanúšikov, uvedomil som si, čo Anglicko znamená pre celý národ. Bol som rozhodnutý, že ich nikdy nesklamem.

Najlepším štadiónom je Wembley

„Len počkaj, keď sa dostaneš do šatne. Zamiluješ si to. Je v tom veľa úcty. Len sleduj ostatných – a počúvaj,“ povedal mi Michael Owen s úsmevom na tvári. Jeho slová som najskôr nepochopil, no nahlas sa ozvali vtedy, keď som kráčal do domácej šatne vo Wembley. Nič ma na atmosféru v jej vnútri nemohlo pripraviť. Samozrejme, mal som skúsenosti z Liverpoolu, kde sú takisto stanovenú určité nepísané pravidlá a emócii je toľko, že ich takmer môžete uchopiť. Ale kabína anglickej reprezentácie? Kriste?

Bolo to veľmi špeciálne. Niektorí Keegenovi hráči, ako napríklad Sol Campbell, v tichosti sedeli a venovali sa tradičným predzápasovým rituálom. Iní, ako Robbie a Macca, sa rozprávali a smiali, akoby išlo o obyčajný zápas v Liverpoole. Len na chvíľu sa utíšili, to keď rozprával Keegan a jeho asistenti. No čím viac sa blížil výkop, tým hlučnejší hráči boli a vzrušenie rástlo. Každý hráč cítil, že nič v živote nemôže tento pocit prekonať. Klubová príslušnosť nebolo dôležitá. Toto je Anglicko. Naša krajina. Milióny ľudí nás sledujú. Nesmieme ich sklamať. Nesmieme prehrávať súboje. Nesmieme strácať loptu. Každé jedno okolo nás sleduje. Zasraný stres.

Ten hluk bol neuveriteľný. Do stredu kabíny sa postavili Alan Shearer a Tony Adams a spustili búrku slov. V kabíne je vždy hluk, ale Adams so Shearerom vytiahli hlasitosť na úplne iný level. Shearer chodil okolo každého hráča a postavil sa pred neho, ako keď sa bojovník pripravuje bitku a kričí na svojich vojakov. Adams chodil ku každému hráčovi individuálne a povzbudzoval ho. Dlho pozeral dotyčnému do tváre a potom sa ho spýtal:

„K...a si na to, čo príde, pripravený??!!“ Ježiš, ako v pekle. O chvíľku sa postavil tesne predo mňa a tvárou v tvár sa ma spýtal: „A čo ty, si pripravený?“ Slabšie povahy by to asi zložilo. Vrátil som mu uprený pohľad a neoblomne odpovedal: „Áno, som pripravený.“ A skutočne som bol. V tej chvíli by som zvládol čokoľvek. Adams tak spokojne odišiel k ďalšiemu hráčovi.

Keegan povedal len pár slov, všetko to totiž vyburcovali Adams so Shearerom. Bol som ako v šoku. Bol som ako zhypnotizovaný. Pustite ma na Ukrajincov. Kde sú? Len mi ich prineste.

Ukrajinci to museli počuť. Z anglickej kabíny prichádzal taký hluk, že to muselo byť počuť až v Kyjeve, nie iba cez chodbu. A to ešte Gareth Southgate, inak slušná a tichá osobnosť, decibely toho rachotu zvýšil. Za to, čo všetci traja predviedli, som ich neskutočne obdivoval. Vedel som, že sú to skvelí hráči, ale ich úplný prínos pre tím sa ukázal až tu. Oddanosť. Túžba vyhrať. Teamwork. Osobnosti ako Adams, Shearer a Southgate tieto dôležité kvality majú. Martin Keown v ten večer síce nehral, ale aj on sa podieľal na nabudení tímu v šatni.

Rozhodca Ľuboš Micheľ nás písknutím zvolal do tunela. Kráčanie tunelom vo Wembley bolo niečo špeciálne. Videl som svetlá na konci, počul tribúny, ktoré boli ako bláznivé a ja som tu hlučnú stenu prebúral tým, že som vykročil na ihrisko. Wembley je najlepšie miesto, na ktorom som hral. Je to história, ktorá nás spája. Áno, štadión prerobili a zbúrali niektoré symboly, akými boli dve veže, no vždy to bude Wembley, miesto, kde sa zrodili legendy. V televízi som videl množstvo finálových zápasov, ktoré sa tu hrali a navštívil množstvo zápasov. Pre chlapca z Huytonu bolo Wembley ako zasľúbená krajina. Hrať tu v drese Liverpoolu či Anglicka je niečo ohromné. Obzrel som sa dokola a videl všetkých tých ľudí.

Keď sme sa zaraďovali, aby sme si vypočuli národné hymny, cítil som úzkosť. Po prvýkrát som stál v jednej rade so spoluhráčmi z anglickej reprezentácie. Cítil som sa hrdý a rovnako som spieval: „God Save the Queen.“ No čakala ma skutočne náročná úloha.

V momente, keď Micheľ prvýkrát pískol do píšťalky, uvedomil som si, že medzinárodný futbal je o krok vpred pred Premiership. Hral som v strede, vedľa Maccu a Scholesyho v systéme 3-5-2. Panebože, mal som hrozne veľa práce. Po technickej stránke boli Ukrajinci oveľa lepší ako my. Ich útočníci Andrej Ševčenko a Sergej Rebrov boli úplne iná trieda. V tej dobe jedna z najlepších útočných dvojíc na svete. Keď sme pred zápasom sledovali video, Keegan nás na nich upozorňoval ako na strojcov najväčšieho nebezpečenstva. Snažili sa prekonať Southgatea, Adamsa a Campbella, takže som im v obrane musel vypomáhať.

Ševčenko a Rebrov boli skvelí, snažili sa neustále držať loptu, obzvlášť Ševčenko. Keď som sa dostal k nim, bol som veľmi ostražitý. Svojimi schopnosťami dokázali spraviť blbca z kohokoľvek. Ale darilo sa mi a moje sebavedomie rástlo. Po jednej mojej akcii dokonca zaznel aplauz. Naznačil som, že pošlem dlhý pas, no narazil som si loptu so Southgateom. Obišiel som Juriho Dmitrulina a prijal späť prihrávku od Garetha. Loptu si pýtal Beckham, tak som mu ju posunul a šprintom som sa vrátil do stredu poľa, aby som kryl prípadný ukrajinský protiútok.

Cítil som sa fantasticky, vyburcoval som Wembley, prihral svetovej hviezde Beckhamovi a vybojoval loptu proti Ševčenkovi. Moja psychika ešte viac porástla v momente, keď nás Robbie poslal do vedenia a Tony pridal druhý gól.

Do konca zostávalo deväť minút. Víťazstvo sme mali vo vrecku a ma Keegan nahradil Kieronom Dyerom. Keď som schádzal z ihriska, zazrel som, ako tam Ševčenko len tak stojí. Panebože, ja som bol na jednom ihrisku s veľkým Ševčenkom! Bolo to ako sen. Neskôr, keď nám priniesli do šatne spotené ukrajinské dresy, vylovil som z hŕby ten, v ktorom hral pravý obranca Arsenalu Oleg Lužnyj. Daroval som ho otcovi. Svoj dres som poslal Ukrajincom a ponechal si iný. Chcel som osobný suvenír ako pamiatku na môj debut v anglickej reprezentácii. Mám ho doma na poschodí, žiari v špeciálnej izbe.

Po zápase som bol takmer okamžite na telefóne, aby som zavolal priateľom a rodine. Chcel som im porozprávať o tej neuveriteľnej scéne v kabíne pred zápasom. Keď som v tú májovú noc opúšťal Wembley, v hlave mi vírilo množstvo pozitívnych emócii. Cítil som sa pyšný, keď rodičia videli, ako ma anglickí fanúšikovia uznanlivo potľapkávali. Cítil som obrovskú úľavu. Bol to môj zďaleka najťažší zápas aký som dovtedy zažil. Bol som po ňom mentálne a fyzicky vyčerpaný, ale kdesi v hĺbke veľmi šťastný. Vedel som, že som sa zúčastnil bitky, ktorá dokonale otestovala moju myseľ i kondíciu. A ja som prežil a zaujal Keegana. Euro 2000 ma vábilo.

zdroj: Steven Gerrard: My Autobiography

• ďalšie časti Gerrardovej autobiografie si prečítajte v sekcii Na čítanie