Bude tomu 10 rokov, čo náš kapitán po prvýkrát obliekol farby LFC. Nielen o týchto desiatich rokoch sa dočítate v preklade častí z jeho autobiografie. 

Steven Gerrard je už desaťročie neoddeliteľnou súčasťou tímu z Anfield Road. Kapitán „The Reds“ oslávi 29. novembra desať rokov od vtedy, čo si po prvýkrát obliekol červený seniorský dres v zápase proti Blackburnu.

O ceste za splnením sna sa Steven rozpísal vo svojej autobiografii, vydanej v roku 2007, ktorá získala ocenenie Galaxy British Book Award ako Športová kniha roka 2007.

LFCWAY.COM vám bude prinášať preklad najzaujímavejších častí z tejto knihy. Začneme od úplných začiatkov nielen knihy, ale i Stevenovho futbalového života. Prvá kapitola má názov Zrodený stať sa Červeným. V jej prvej polovici opisuje Steven nehodu, ktorá sa mu prihodila ako deväťročnému a ohrozila jeho budúcu kariéru. Nebyť chirurga a Steveho Heighwaya, možno by dnes Gerrard za „The Reds“ ani nenastupoval.

Zrodený stať sa Červeným

Pretnite mi žily a budem krvácať liverpoolskou červenou. Horúcou náruživosťou milujem Liverpool. Odhodlanie dosiahnuť na Anfielde vrchol zintenzívnelo, keď nás úbohý Jon-Paul (Stevieho nebohý bratranec, ktorý zahynul pri tragédii v Hillborough v roku 1989, viac sa dočítate tu. Ide o predhovor ku knihe) opustil. Palivom na jazde za úspechom bola aj nehoda, ktorú som utrpel ako školák. Moja kariéra bola ohrozená skôr ako začala. Všetky moje sny o hraní za Liverpool a Anglicko, o dvíhaní európskych pohárov a lesku Majstrovstiev sveta zotrvali vďaka šikovnosti chirurga, keď som mal deväť rokov.

Anfield bol už vtedy mojou prvou láskou a druhým domovom. Bol som tam rok, trénoval s Michaelom Owenom vo Vernon Sangster Sports Centre, učil sa svojmu remeslu, keď ma postihla katastrofa a následne strach v nemocnici o vlastnú budúcnosť. Ešte teraz ma striasa pri spomienkach na to, čo mi prinieslo miesto s kúskom trávy blízko môjho domu Bluebell Estate of Huyton, Merseyside.

Bolo to iba pole obklopené kríkmi, skutočná špina. Miesto, kde ľudia bez premýšľania vyhadzujú smeti. Ja a kamaráti sme sa o to nestarali. Trápilo nás jedine to, že tráva bola ako-tak obstojná na strieľanie si. Boli sme tam večer aj cez deň, v lete i zime. Pre nás deti bol tento kúsok skládky Anfieldom, Goodisonom a Wembley v jednom – raj na zemi. Jedno skoré sobotné ráno som si kopal s kamarátom z našej ulice. Volal sa Mark Hannan. Vyznačili sme si ihrisko, nebol to síce Bernabeu, ale bol to domov. Kamarát priniesol bránky z jeho mužstva zo Sunday League, rozdelili sme ich na polovicu a zostavili dve „sedmičkové“ brány. Perfektné.

A tak som tam bol ja a Mark, hrali sme „vyraďovanú“, keď nám lopta odletela do pŕhľavy. Žiadny problém. Bežal som ju vytiahnuť. „Nedám tam ruky,“ kričal som na Marka. „Popŕhlim sa.“ Pŕhľava bola veľmi vysoká, takže som loptu vidieť nemohol. „Vykopnem ju.“ Natiahol som si teda na nohy ponožky a vložil nohu do pŕhľavy, aby som loptu vykopol. Nešlo to. Pravou nohou som sa do toho poriadne oprel, jedna strela a bude to. Kopol som do žihľavy rýchlo a hlboko.

Muky, skutočné muky. Moju nohu niečo zasiahlo. Ježiši, bolesť bola krutá. Skoro som dostal infarkt. Padol som dole, kričal o pomoc. Počas kariéry som mal rozdrvený metatarsal a roztrhnuté slabiny, ale úprimne, nikdy som necítil takúto bolesť. Moje holene zasiahlo niečo ako jedovatá ihlica. Mark ku mne šprintoval. „Neviem, čo to je, Mark,“ jačal som: „Nevidím to! Noha nejde vytiahnuť zo žihľavy.“ Mark pozeral. Kriste. Z jeho tváre zmizla všetka krv. Myslel som si, že bude zvracať. Ako zlé to je? Pozrel som dole a neveril vlastným očiam. V palci som mal zabodnuté záhradné vidly. Cez tenisku priamo do nohy, úplne naskrz. Nejaký hlupák vyhodil tieto zhrdzavené vidly a dostali sa do pŕhľavy. Rukoväť chýbala, bol to iba kovový hrot a ja som musel kopnúť práve do toho. Cítil som ako hrot vniká a robí dieru do kosti.

„Choď a zavolaj niekoho,“ kričal som a Mark bežal pre môjho otca a mamu.

Sused, Neil Weston, ma počul kričať a pribehol. Vytiahol ma z pŕhľavy. Vidly vyzerali ako extra končatina.

„Skúsim ich vytiahnuť?“ opýtal sa sused.

„Nie, nie!“ kričal som.

„Už som skúsil.“ S vidlami nešlo pohnúť. „Zavolám sanitku,“ povedal a zmizol.

Len som tam ležal na tráve, slzy mi stekali po tvári a v hlave mi vírili obavy. Kopnem si ešte niekedy do lopty? "Do riti."

Mama s otcom prišli rozrušene. Otec okamžite skúmal, aké je to vážne. „Príde o nohu,“ počul som, ako hovoril mame. "Amputácia? Ježiši Kriste, nie." Moja liverpoolska kariéra bola pochovaná v kope pŕhľavy.

Konečne, sanitka z Alder Hey našla cestu k poľu. Trvalo to iba desať minút, ale zdalo sa to ako desať hodín. Doktori sa pozreli na nohu iba raz a vedeli, že vidly vytiahnuť nemôžu. „Musíme to vytiahnuť v nemocnici,“ povedal jeden z nich. Štyria ľudia ma naložili do sanitky a vyrazili sme, bláznivé sirény a svetlá, závod do Alder Hey.

Cesta bola mučením. Nikdy predtým som si neuvedomil, koľko je na cestách v Liverpoole hrbolov. Vždy, keď sme prešli cez výmol, kričal som na šoféra sanitky. Len čo som sa pohol, cítil som v kosti ťarchu vidiel, obrovské bremeno mi ohýbalo prst. Slzy stále tiekli. Triaslo ma. Jeden z doktorov sa snažil držať vidly, aby nevnikali hlbšie. Bolesť bola strašná. Stále som kričal na šoféra. „Nie je to jeho chyba,“ hovorili mi mama a otec. Chcel som len zastaviť tú bolesť. "Zastavte! Prosím zastavte!" Ako sme sa rútili ulicami, pumpovali do mňa kyslík.

V Alder Hey ma hnali na vozíku priamo na Oddelenie nehôd a pohotovosti – okamžite, nemožno čakať. Každý videl, aké to bolo zlé. A počul. Mama bola hysterická a ja som reval na celú nemocnicu.

Moje kvílenie prestalo, až keď som dostal utišujúcu injekciu. Bol som omámený a slabý, ale nie v úplnom bezvedomí. „Vidly sú hrdzavé, je tu možnosť, že má gangrénu. Mohli by sme prst amputovať, aby sme zabránili jej šíreniu.“

„Počkajte,“ zasiahol otec. „Steven hráva futbal, predtým, ako začnete operovať, musíte kontaktovať Liverpool. Musia vedieť, čo sa chystá.“

Otec zavolal rýchlo Stevieho Heighwaya, liverpoolskeho riaditeľa Akadémie, ktorý dorazil rozrušený. Steve je odolný typ a okamžite prebral kontrolu. „Nie, nesmiete mu prst amputovať,“ povedal im Steve.

Doktor odpovedal: „Musíme operovať. Rozhodne chirurg.“

Steve bol neústupný: „Nie, neamputujte mu prst!“

Steve debatu vyhral. Vďaka Bože. Chirurg nohu ochromil a vidly vytiahol. Diera bola obrovská, asi taká veľká ako 20-pencová minca a jeden a pol palca hlboká. Bolo to otrasné, ale aspoň mi chirurg zachránil palec a kariéru. „Si veľmi, veľmi šťastný človek,“ povedal Steve. Všetci doktori súhlasili: „Nikdy predtým sme nič podobné nevideli.“

Dokonca aj môj brat Paul vyzeral ustarane, keď prišiel, aby sa na mňa pozrel, a to si zo mňa zvyčajne uťahuje za všetko.

Jedinou aspoň trocha príjemnou vecou tejto nehody bolo to, že som vynechal tri týždne školy. Doktori na to naliehali, tak prečo by som niečo namietal. Škola mi domov posielala úlohy, no tie som nikdy nedokončil. Bez šance. Zranenie ma veľmi vyčerpávalo. Moja rodina ma rozmaznávala. Ležal som na gauči, čakal na obviazanie nohy a pozeral liverpoolske videá. Fantázia. Všetci moji hrdinovia predvádzali na obrazovke svoje schopnosti: John Barnes, Kenny Dalglish a Ian Rush. Toto bola moja medicína, ktorá garantovala rýchle uzdravenie. Každý deň prišla sestrička, vydenzifikovala mi dieru v prste, upchala ju vatovými guličkami a obalila to obväzom. Následne nohu obviazala až po členok. Ako sa rana liečila, používala sestrička menej a menej vaty. Onedlho som mohol ísť o barlách do školy. Ale na ihrisku som hrať nemohol. Takisto ani trénovať s Liverpoolom vo Vernon Sangster. Po prvýkrát v živote som nemohol robiť to, čo som najviac miloval.

Nehoda a týždne zotavovania mi pripomínali, aký dôležitý bol v mojom živote futbal, začal som ho seriózne sledovať v televízii. Sedel som na pohovke, hlavou či ľavou nohou žongloval s loptou. Držal som ju pevne, tiež pre navrátenie dôvery. Už som nechcel byť opätovne oddelený od lopty. Stále som pociťoval bolesť, ale po piatich týždňoch som bol opäť schopný kopať do lopty. Ďakujem Bože. Bez futbalu bol môj život prázdny. Nikdy nezabudnem na tú opustenosť, keď som bol oddelený od lopty."

Nabudúce možno o Stevieho "dlhých prstoch".

Zdroj: Gerrard: My Autobiography