Steven Gerrard: Nebo menom Liverpool (I.)

LFCWAY.COM ponúka ďalší diel prekladu autobiografie Stevena Gerrarda.


Momentálne sa Liverpoolu absolútne nedarí. Slabé výsledky, španielsky čarodejník na lavičke, americkí supermajitelia, hráčske superhviezdy ako Voronin, Lucas a pod. To je obraz súčasného LFC.

Preto vám LFCWAY.COM ponúka niečo na odpočinutie si od všetkých súčasných problémov „The Reds“.

V poradí siedma časť prekladu autobiografie Stevena Gerrarda. Po príbehoch z juniorských výberov si dnes môžete prečítať o začiatky vzťahu Gerrad – Gérard (Houllier) a o presune Stevena do tréningov prvého mužstva. A nabudúce aj o jeho prvých zápasoch v červenom drese.

Steven Gerrard: Nebo menom Liverpool

Gérard Houllier ma síce zmenil z chlapca na muža, ale nielen jemu patrí všetka zásluha na tom, akým hráčom som v súčasnosti. Názory , že ak by neprišiel Gérard, žačal by som v Liverpoole stagnovať, sú mylné. Liverpool ma vždy podporoval.

Ako školákovi mi dal šesťročný kontrakt a YTS, potom fantastickú trojročnú zmluvu. To bolo ešte predtým, ako Gérard prišiel, takže ako môže povedať, že ma vytiahol z Akadémie?

Jeho tvrdenia sú urážkou trénerov Akadémie Steva Heighwaya, Davea Shannona a Hugie McAuleyho. Oni jediní poctivo pracovali na tom, aby som sa zlepšoval už od mladého veku. Pomohli mi formovať sa od momentu, kedy som vkročil do Vernon Sangster.

Steve mal na mňa obrovský vplyv. A stále má. Ešte aj teraz, keď mám príležitosť, porozprávam sa s ním a on mi povie o mojej hre užitočné veci. Gérardove tvrdenia, že ma zachránil z Akadémie sú nerešpektovaním Steva.

Je to akoby povedal: „Stevenovi Gerrardovi to v Akadémii nešlo a ľudia z Akadémie mi nepovedali, že Gerrard je dobrý.“ Ale oni to spravili. Informovali o mne Gérarda, to viem.

To, čo Gérard povedal o mojej záchrane z rezervy, bolo takisto nefér voči Royovi Evansovi. Roy ma vnímal ešte predtým, ako na Anfield prišiel Gérard, aby sa v lete 1998 stal spolumanažérom spoločne s Royom.

Keď Francúz prebral celú zodpovednosť na seba, viem, že pre mňa spravil veľa, za čo som mu neskutočne vďačný. Staral sa o mňa, chránil ma a zlepšoval moju hru. Ale každý na Anfielde mi pomáhal pri ceste až do anglického národného tímu.

So všetkými výborne vychádzam – Steve Heighway, Gérard a jeho asistenti Phil Thompson a Sammy Lee. S nikým z nich som sa nikdy nepohádal. Gérard bol naozaj brilantný, ale musím oponovať názoru, že bez neho by som to nedokázal. Nebol som Gérardov objav.

Dokázal som to vďaka mojej obrovskej snahe, vďaka fantastickým trénerom v Akadémii a vďaka láske a podpore rodičov. Gérard mi otvoril dvere do prvého tímu, ale ja som na ne hlasno búchal.

Na Anfielde som bol veľkou neznámou, ale Gérardova domnienka, že som bol nikto aj v Akadémii, je úplná lož. Bol som kapitánom tímu Anglicka do 18 rokov ešte predtým, ako Houllier zavítal na Anfield.

Keď sa Peter Robinson, v tej dobe šéf exekutívy, rozprával s Francúzom o spojení s Liverpoolom, poznamenal, že budúcnosť je svetlá, pretože Liverpool má mladé talenty ako som bol ja. Rick Parry, ktorý nahradil Petera, potom o mne dlho Gérardovi rozprával.

Viem, že to znie namyslene, ale som nahnevaný. Roy predsa myslel na moju budúcnosť dostatočne, veď ma odmenil trojročným kontraktom. Ešte predtým, ako francúzsky tréner prišiel, postupoval som v mládežníckych tímoch Liverpoolu stále vyššie a vyššie.

Ľudia sa o mne rozprávali v Mellwoode, na Anfielde aj vonku. Kluby z Premier League sa ma snažili kúpiť. Keď som hral prvý zápas za Liverpool U-19 proti Tottenhamu v auguste 1998, Spurs o mne nepochybne všetko vedeli.

Zápas sa hral na Spurs´ Chigwell Training Ground v Esexe a my sme boli nabudení. Ja, Boggo, Wrighty a ostatní chalani sme sa cítili veľmi vznešene, boli sme hrdí na to, že môžeme nosiť liverpoolske dresy. Na juh sme cestovali večer pred zápasom, v štýle prvého tímu. Celý výlet bol skvelý.

Luxusný autobus, útulný hotel. Bol som na izbe s Wrightym a takmer sme ani nezaspali, pretože sme boli zaneprázdnení diskusiou o tom, aký bude náš prvý zápas za U-19. Veľmi rád si na to celé spomínam.

Pred zápasom sme mali poriadne jedlo – cestoviny s omáčkou a kura. Tottenham nasadil v Chifwell dobré mužstvo. Hrali za nich Peter Crouch a Luke Young, ktorí nastupovali aj za Anglicko. Takže to bol tvrdý boj. Celkovo sledovalo zápas iba pár ľudí, vrátane Alana Sugara, predsedu Spurs.

Hral som naozaj dobre a presne som strelil som gól po jednom ďalekonosnom pokuse. Zápas skončil 1:1 a keď sme po konci schádzali z ihriska, všimol som si rozhovor medzi Sugarom a Stevom Heighwayom. Ako sa rozprávali, položil Sugar ruku okolo Stevových ramien. Keď som prišiel do kabíny, Boggo povedal: „Rozprávali sa o tebe“

„Ako vieš?“

„Pretože som ich počul spomenúť tvoje meno. Neviem, o čom sa presne bavili, ale Alan Sugar o tebe veľa rozprával.“

Viac som na to nemyslel. Osprchoval som sa, obliekol a naskočil do autobusu, ktorý nás odviezol späť do Liverpoolu. O týždeň neskôr som sa dozvedel, že Sugar sa ma za 2 milióny libier snažil kúpiť. Nie najhoršia cena za „neznámeho“. Liverpool ponuku Spurs odbil. „Nebuďte smiešny,“ povedal Steve Sugarovi. Očividne si ma cenil.

O mesiac či dva po zápase so Spurs som dostal pokutu za neporiadok od Davea Shannona. Ako sa ten trestný čin udial? Bol to nepatrný priestupok: vraj som si neodpratal tanier po jedle. Triviálne.

Bolo to síce len päť libier, ale prišiel som o prachy z YTS a zdalo sa mi to ako slušný peniaz – plus – bol som nevinný. Išiel som za Davom, aby som sa s ním osobne pozhováral. Ponáhľal som sa. Buchol som dverami.

„Za čo je tá pokuta? Nie som z nej nadšený.“

„Nikdy si po sebe neodkladáš tanier.“

„Odkladám.“ Skutočne. Niektorí chalani síce boli leniví lotri a nechávali taniere kade tade. Ale ja nie. Mama s otcom ma naučili preukazovať rešpekt. Hnevalo ma, že mi Dave neverí. „Neberte mi tých päť libier.“

Dave odmietol ustúpiť. „Nie. Je to vybavené. Zaplatíš pokutu a v piatok ju chcem vidieť.“

Vedel som, že som stratený. „Zaplatím tú pokutu, ale mýlite sa, Dave.“

S Davom každý žartoval. Bol to úžasný človek, jeden z tých, ktorí vytvárajú dušu tímu. Každopádne po tom, čo odo mňa vytiahol päť libier, začali sme sa rozprávať o futbale a o sezóne.

„Dave, urobte nám láskavosť, dajte nám ďalší rozpis zápasov rezervy a devätnástky,“ poprosil som ho. „Niekto nám ho zobral.“

Dave sa na mňa pozrel a usmial sa. „Ten rozpis už potrebovať nebudeš. Budeš potrebovať tento.“ Siahol rukou do tašky a vyložil z nej rozpis prvého tímu.

Prvý tím! Zostal som omráčený. Vyšiel som z Davovej kancelárie, mysliac na to, že by mi nedal rozpis A-mužstva bez toho, aby si tréner nemyslel, že mám šancu presadiť sa. To mi dodalo povzbudenie, aké som veľmi potreboval. Moja zlosť z päťlibrovej pokuty bola náhle fuč.

Gérard povedal, že raz dopoludnia príde na univerzitu, aby ma sledoval pri tréningu, ale nebol to on. Bol to jeho spolupracovník a skvelý človek Patrice Bergues. Patrice ma sledoval ešte predtým ako Gérard. Nikdy nezabudnem na ten deň. Ráno si ma Steve Heighway zavolal do kancelárie.

„Steven, dnes budeme mať spoločnosť,“ povedal. „Gérard Hullier, Phill Thompson, Sammy Lee a Patrice Bergues dorazia z Melwoodu, aby sa na teba pozreli počas tréningu.“ Nič viac nemusel Steve hovoriť. Vedel som to. Toto je ono. Toto je šanca prebojovať sa do A-mužstva.

Ešte predtým, ako začal tréning, donieslo sa do kabíny, že z Melwoodu dorazila iba dvojica. Nezáležalo mi na tom, koľko ich je, záležalo iba na mne, a na tom, ako sa pred manažmentom predvediem.

Musím sa tejto šance chopiť. Vždy som trénoval poctivo, ale tento tréning bol pre mňa vstupenkou k sláve. Bol som nedočkavý. Vyšprintoval som z dverí na ihrisko a obzrel sa. Nikoho tam nebolo. Do riti! Možno sa Gérard a jeho tréneri rozhodli prísť neskôr. A možno vycítili, že ešte nie som pripravený. Do riti! Tak som nastúpil na tréning.

O chvíľku som sa dozvedel, že sa niekto potuluje po okolí. Stáli trochu ďalej od nášho ihriska, ale rozhodne nás sledovali. Pozrel som sa bližšie. Boli to Patrice a Sammy. Skvelé. Čas prepnúť na vyššie obrátky.

Trénovali sme hodinu a 45 minút. Najskôr držanie lopty, potom sme mali zápas. Bol som všade – prvý pri každej lopte, najsilnejší v súbojoch, najtvrdší pri streľbe, Bral som to ako skúšky do A tímu. Vytieklo zo mňa za vedro potu. Videl som, že ma sledujú. Sammy niečo ukazoval a značil si do notesu. Patrice mňa a ostatných chalanov iba pozoroval.

Keď skončil tréning, Steve nás predstavil Sammymu a Patricovi. Sammyho sme všetci poznali. K mladým chalanom sa správal úžasne. Sammyho mal každý rád. Určite vedel, kto som.

„Veľmi dobre,“ povedal. Povzbudilo ma, keď som počul tieto slová. Keď sme sa rozišli, Patrice prechádzal okolo. Nikdy predtým som ho nestretol. Nikto z nás ho nestretol. Bola to veľká chvíľa. Patrice mi potriasol rukou. „Vynikáš.“ povedal mi. To bolo niečo.

No prísť mala ešte jedna návšteva. Gérard ma totiž stále nevidel. Príbeh o tom, ako ma objavil sa zrodil dva týždne po tom, čo ma Patrice a Sammy pozorovali na tréningu.

Hrali sme zápas U-19 proti Manchestru  United. Bolo to v novembrovú sobotu a bol som ochotný zomrieť, len aby som nastúpil. V tej dobe som pravidelne hrával za rezervu, ale bol tu jeden špeciálny dôvod, pre ktorý som chcel nastúpiť v U-19.

Súperom boli United. Milujem súboje proti nim, vždy som miloval a vždy budem. Tak isto to bol môj prvý zápas po zranení. Mal som zlomené zápästie a hral som s bandážou. Mienil som nastúpiť už v zápas rezervy a YTS proti prvému tímu, ale doktor mi do nedovolil. Pozrel sa na zranenie a povedal:

Nie si pripravený.“ Zdevastovalo ma to. Obzvlášť, keď som sa dozvedel, že sa na zápas prišiel pozrieť opäť aj Patrice. Do zápasu s Man Utd sa zápästie umúdrilo, Nemohol som sa dočkať, kedy sa do nich pustím.

Všetci moji spoluhráči z U-19, ako Boggo či Greggo, hrali. Zhromaždila sa celkom slušná návšteva, približne 200 ľudí, čo je na zápas Akadémií výborné číslo.

Bol tam aj môj otec aby ma podporil, čo som si veľmi cenil. Nechýbal ani náš tradičný realizačný tím, ako Steve a Dave, a v ich blízkosti som spozoroval Gérarda. Trochu som vedel, že pôvodne prišiel, aby si prezrel Richieho Partridgea, nášho írskeho krídelníka.

Predpokladal som, že Gérard je tam takisto kvôli mne, takže som prevzal kontrolu. Od začiatku po koniec zápasu som vyčnieval, vrážal som do hráčov United vľavo, vpravo aj v strede poľa. Po jednom nevydarenom súboji som mohol vidieť červenú kartu.

„Ešte raz a pôjdeš von,“ varoval ma rozhodca. „Ešte raz a pôjdeš dole,“ varoval ma Steve. Oboch som ich ignoroval. Chcel som totiž roztrhať Man United na kúsky. Mali dobré mužstvo, v ich radoch boli hráči ako John O´Shea. Bolo to podobné, ako keď do Melwoodu prišli chlapci z Lilleshall.

Chcel som ich rozdrviť. Remizovali sme 1:1, ale strelil som gól a vedel som, že som zažiaril. Keď som schádzal z ihriska, cítiac sa ako kráľ , rozhliadal som sa, aby som videl Gérardovu reakciu. Už odišiel. Do riti! Ale musel byť ohromený.

Keď som dorazil do Ironside, otec už sedel doma. „Bol tam manažér, vedel si o tom?“ opýtal sa ma.

„Vedel,“ odpovedal som mu s úsmevom. „Videl som ho.“

Ďalší otcov komentár ma naplnil hrdosťou. „Určite si si to u nich nepohoršil, Steven.“ Od môjho otca to bolo ohromné ocenenie. Zaliezol som do postele s pocitom, akoby som bol na vrchole blaha.

Nedeľa plynula veľmi pomaly. Netrpezlivo som očakával pondelok. Chcel som ísť na tréning a vyhľadať, či Gérard nezanechal nejakú správu. Ale v pondelok sa nestalo nič. Ani v utorok. No v stredu som kráčal po chodbe v Akadémii, kde oproti mne prichádzali Gérard a Roy Evans.

Royov čas v Liverpoole 12. novembra vypršal a chodil dookola, aby sa rozlúčil. Typický Liverpool – napriek prepusteniu dbal na kultúru. Roy si ma zastavil. Nevedel som, čo povedať. Prekračoval som trochu rozpačito z jednej nohy na druhú.

Stál tu Roy Evans, odchádzajúci z pozície spolumanažéra, stojaci vedľa muža, ktorý ho plne nahradí. Môjho nového šéfa, ktorého som predtým nikdy nestretol. Prekliaty osud, pomyslel som si.

Roy bol brilantný: „Ako sa máš Steven?,“ spýtal sa, „Drž sa, máš veľkú šancu dosiahnuť to.“

Gérard ho prerušil: „Máš veľmi dobrú šancu,“ povedal.

Pozrel som sa na neho, na tvár, ktorá sa mi v nasledujúcich pár rokoch stala tak dôverne známou.

„Snaž sa pokračovať v tom, čo robíš,“ dodal, „Videl som ťa minulý týždeň proti Manchestru United a išlo ti to veľmi dobre.“

„Ďakujem,“ povedal som Gérardovi a obrátil sa späť na Roya: „Dozvedel som sa, čo sa stalo, mrzí ma to.“

Neboj sa Steven. Budem v poriadku. No ty sa musíš uistiť, že robíš to, čo si robil doteraz.“

Mrzelo ma to, čo sa prihodilo Royovi. Chcel som, aby v úlohe manažéra zotrval. Vždy sa ku mne správal prvotriedne a vedel som, ako veľmi ma v prvom tíme chce. Vždy, keď som Roya stretol, povedal mi: „Vylieč si svoje zranenia a budeš so mnou.“

Teraz, keď mal Liverpool na starosti tento Francúz, uvažoval som, čo bude ďalej. Bude ma naozaj Gérard chcieť v prvom tíme? V skutočnosti ma poriadne nepoznal, kým Roy ma poznal od mojich 12 rokov. Royov odchod na mňa zapôsobil ako obrovský úder.

Od ľudí z Melwoodu som počul, že Francúz zmenil všetko a nikto si už tréningy neužíva. Gérard bol veľmi prísny. Na prvý pohľad vyzeral Gérard ako dobrý človek. Strachoval som sa hlavne kvôli jazyku. Nevedel som, ako je na tom Gérardova angličtina. Bol som z neho vystrašený.

On bol šéf, on mohol rozhodnúť o všetkom, aj o tom, či si ma podrží alebo zničí. Desila ma táto francúzska tvorba. Prial som si, aby bola anglická, aby to boli ľudia, ktorých poznám a rozumiem im. Pod Royom sa moja budúcnosť zdala neodvratná, teda že sa presadím do prvého tímu. Otázkou bolo kedy a nie či. No potom za dvere za Royom zatvorili. Teraz som sa musel predviesť pred cudzincom.

O dva dni neskôr si mňa a Wrightyho zavolal Steve Heighway do kancelárie. Bol tam aj Dave Shannon. „Dôležité novinky chalani,“ oznámil nám Steve.

„Gérard a Phil vás odteraz chcú v Melwoode.“ Pozreli sme sa s Wrightym jeden na druhého. Fantázia. Toto boli novinky, po akých sme túžili. „Začnete v pondelok,“ dodal Steve.

„Gérard vás chce zapojiť do programu a do tréningov prvého mužstva. Choďte chalani, toto je vaša veľká šanca ako od nás odísť.“ Steve zmĺkol a dal nám veľmi dôležitú radu. Vedel, že naše dni v Akadémii sa chýlia ku koncu.

„Nikdy nezabudnite, odkiaľ ste vyšli,“ povedal mne a Wrightymu. „Nikdy nezabudnite, čo sme pre vás spravili, a že sme tu stále pre vás. Nechceme, aby ste sa ako ľudia zmenili. Držte sa nohami na zemi. Nemajte hlavy v oblakoch. Opúšťate vynikajúcich kamarátov, takže nezabudnite sa vrátiť a stretnúť sa s nimi.“

Ako vždy to bola od Steva skvelá rada, ale obavy mať nemusel. Nikdy nezabudnem na to, čo mi Akadémia dala, neotočím sa jej chrbtom a nestane, že by som sa tam nevrátil. Poznám svoje korene. Poznám mená tých, ktorí ma viedli na ceste do prvého tímu: Steve Heighway, Dave Shannon a Hughie McAuley.

Odišiel som domov, zastavil mimo Ironside a ako zvyčajne som zakýval mladým chlapcom, ktorí si v okolí kopali. Môj svet sa začal točiť rýchlo, rýchlejšie ako som kedy sníval v časoch, keď som si tu kopával ja. Vošiel som cez vchodové dvere, hlavu som mal stále omámenú. Otec sedel v obývačke. Hodil som pred neho papier. Zdvihol zrak a zbadal, ako sa mi ligocú oči.

„Čo je to?“ opýtal sa.

„Odteraz som v Melwoode,“ povedal som.

Otec bol hrdý. „Toto je miesto, odkiaľ to všetko začína,“ odpovedal.

Z toho víkendu si nič nepamätám. Jediné, na čo som myslel, bol pondelok a Melwood. V nedeľu večer, keď už sa blížil náš veľký čas, zastavil sa Wrighty v Ironside. Boli sme si veľmi blízki, strávili sme spolu množstvo času aj mimo ihriska.

Obaja sme boli nabudení a zaspávalo sa nám len veľmi ťažko. Stále sme len rozprávali a rozprávali. Ale ešte predtým, ako som opustil dom, aby som začal ďalšiu etapu v kariére, zobral si ma otec bokom. „

„Toto je začiatok,“ pripomínal mi. „Vstúpiš do miestnosti plnej anglických hráčov, plnej reprezentantov. Nezabúdaj Steven, že si ešte nič nedosiahol. Vieš, kde je tvoje miesto, ale chyť sa svojej šance.“ Bol som až veľmi sústredený a otcove slová zneli ako budíček.

A tiež som bol hrozne nervózny. Neskutočne som sa bál ísť ten deň do Melwoodu. S Wrightym sme dorazili až smiešne skoro. Veľká oceľová brána bola síce otvorená, ale vo vnútri stálo iba pár áut. Vošli sme a opatrne kráčali k budove. Vedeli sme, kde je šatňa, ale najskôr sme pár minút stáli pred ňou a hľadali odvahu.

Napokon som stlačil kľučku a vstúpil. Miestnosť bola prázdna. Boli tam tréningové súpravy, ležiace pred vecami každého hráča. Wrighty aj ja sme sa poobzerali po vešiakoch, či tam sú nejaké náhradne súpravy pre nás. Neboli. Naše srdcia akoby sa zastavili.

Do riti, Wrighty, oni nevedia, že prídeme,“ povedal som.

„Do riti,“ pridal sa.

Cítili sme sa previnilo.

Pozrel som na Wrightyho a povedal mu: „Prvý tím príde a povie: ´Čo tu sakra robíte?´“

Práve sme chceli prerušiť naše rozprávanie, keď sa v tom otvorili dvere a dnu sa začali valiť hviezdy. Robbie, Macca, Jamie. Ďakujem bože za priateľské tváre. Wrigthy aj ja sme ich poznali a vždy k nám boli skvelí.

„Prišli ste sem už nastálo?“ spýtal sa Jamie. „Výborne.“

Macca sa zasmial: „Čakajú vás tvrdé časy,“

Robbie sa pridal: „Trochu meškáte, nie?“

S Wrightym sme sa upokojili. Možno nás napriek všetkému očakávali. „Zoberte si svoje súpravy a uvelebte sa vedľa mňa,“ povedal Jamie.

Len čo som prišiel, pomyslel som si, sadol som si vedľa jedného z najpopulárnejších futbalistov v krajine. Potom však prišiel jeden z trénerov a naznačil mne a Wrightymu, aby sme si sadli na opačný koniec.

Neboli tam žiadne vešiaky. Poskladali sme si teda veci a uložili si ich spoločne na lavičku. Čo už. Nestaral som sa, že moje miesto v šatni bolo obmedzené. Toto bolo ono – štart, čas trénovať s prvým tímom.

Na tréningovom ihrisku si nás Gérard všetkých zavolal do kruhu. Stál v strede a ukázal na mňa a Wrightyho, na nových chalanov. „Títo chlapci tu odteraz budú s nami,“ povedal Gérard. „Presunul som ich sem z Akadémie.“ Hotovo. Koniec všetkých inštrukcií. Poďme na tréning.

Napriek všetkým mojim obavám z toho, ako bude vyzerať tréning pod Gérardom, zamiloval som si to. Nebolo to tak prísne, ako som očakával.. Nacvičovanie situácií bol zábava, tréningový zápas brilantný.

Neskôr, keď Jamie, Macca a ďalší smerovali so smiechom do šatne, zobral si nás Gérard bokom. „Teraz ste tu,“ začal. „Toto je miesto, kde to všetko začína. Nie sme spokojní s tým, ako vyzeráte. Chceme, aby ste boli väčší a silnejší. Ste priveľmi tenkí. Poobzerajte sa po šatni, každý je oveľa väčší ako vy.“

Musíte sa dostať na ich úroveň. Pripravíme pre vás odlišný tréningový režim ako pre nich. Nesťažujte sa. Vysporiadajte sa s tým. Jedzte, čo vám povieme, pite, čo vám povieme. Chceme, aby ste boli psychicky pripravení pre prvý tím. Nie ste od toho ďaleko.“

Veci sa začali hýbať rýchlo. Hovoril s nami dietológ. Prezrel si ma a prikázal mi, aby som zabudol na rýchle občerstvenie. Moje stravovacie návyky neboli predtým zlé, ale vedel som, že sa musím oveľa viac prispôsobiť. Koniec burgerom. Mojím mottom sa stalo: „Ži ako ako atlét.“

S Wrightym a so mnou pracovali fitnes tréneri, strávili sme v telocvični štyri dni v týždni. Vždy, keď som zdvíhal viac a viac váhy, premýšľal som o čo najskoršom debute za Liverpool. Predstavoval som si, ako sa dotýkam nápisu „This Is Anfield“ a vybieham pred burácajúcu Kop. Tento obraz dával mojej bolesti cenu.

Gérard častokrát nazrel cez dvere telocvične, aby skontroloval môj progres. Po jednom popoludní strávenom v posilňovni, si ma zavolal do kancelárie.

„Steven,“ povedal, „máš obrovskú príležitosť. Schopnosti ti nechýbajú, záleží na tvojej mentalite. Prezrieme si ťa dôkladne.“

Gérardovi na mne skutočne záležalo. „Rád by som s tvojím otcom a matkou zašiel na obed.“ Takže sme sa odišli najesť kamsi na Allerton Road. Gérard o futbale veľmi nehovoril. Chcel čo najviac vedieť o mojom nefutbalovom živote, takže sme si príjemne pokecali. Moji rodičia odchádzali veľmi ohromení a spokojní, že na ich syna dohliada skutočný chlap.

Odrazu sa pre mňa stal futbal hlavnou záležitosťou. Žartovanie z čias YTS bolo nenávratne preč. Teraz som bol takým malým terčom žartov v kabíne prvého tímu ja. Zapojiť sa do nich bolo nemožné, z čoho som bol vystrašený.

Radšej by som zomrel, ako by ma mali tĺcť Robbie, Jammo alebo niektorí ďalší uznávaní hráči. Vzhliadal som k všetkým a sám pre seba hrešil. Buď ticho a tvrdo pracuj, hovorieval som si.

Od prvého dňa som vedel, že nesmiem kašľať na Francúzov režim či na samotného Gérarda. Bolo to jasné komukoľvek – kto nebude dodržiavať pravidlá, vypadne. Aké jednoduché.

Podaktorým hráčom sa to zdalo tvrdé, pretože Liverpool pod Royom Evansom znamenal väčší relax. Niektorí sa nedokázali prispôsobiť. Macca odišiel do Realu Madrid, Phil Babb trénoval na vlastnú päsť, keďže sa jeho kontrakt chýlil ku koncu. Každému však bolo jasné jedno: nepohnevať si Gérarda.

zdroj: Steven Gerrard: My Autobiography

You must be logged in to post a comment Login

Leave a Reply