Steven Gerrard: Nebo menom Liverpool (II.)

Ďalší diel prekladu autobiografie Stevena Gerrarda.

Po dlhšom čase vám lfcway.com ponúka ďalší diel prekladu autobiografie Stevena Gerrarda. V poslednej časti kapitoly s názvom Nebo menom Liverpool sme sledovali cestu kapitána LFC do prvého tímu, v jej druhom pokračovaní nám Steven porozpráva o svojom debute za áčko (táto časť na lfcway.com už bola, ale pridal som ju k zbytku kapitoly), o tom, ako zvládal počiatočnú slávu ale aj o stretnutí so svojím detským idolom – Gazzom. Príjemné čítanie.

Steven Gerrard: Nebo menom Liverpool II

Navzdory mojim obavám som si u Gerárda (Houlliera) vybudoval priazeň. 23. novembra letel Liverpool do Viga, aby tam odohral prvý zápas tretieho kola Pohára UEFA proti Celte. Spolu s Wrightym sme sedeli na palube! Neboli sme v Melwoode ani mesiac a zrazu sme prechádzali kontrolou pred odletom prvého tímu do Španielska. Bol som priam zhrozený z toho, že budem cestovať s ostatnými hráčmi, s trénermi a ďalšími členmi realizačného tímu.

V lietadle som sedel vedľa Wrightyho a povedal mu: „Sme tu len preto, aby sme pomohli s dresmi. Nekopneme si.“ Wrighty súhlasil. Vďaka tomu, že sme neboli pod tlakom, sme si výlet užili ešte viac. Bol som nadšený už len z toho, že som mohol sedieť s prvým tímom počas jedla, pripravovať sa s nimi na tréning, potulovať sa s nimi po hoteli.

Keď prišlo delenie izieb v hoteli, mňa a Wrightyho Gérard rozdelil. Býval som s Jamiem. „Sleduj ho,“ hovoril mi Gérard: „Sleduj, ako ako sa Jamie správa. Sleduj ako je, trénuje, pripravuje sa, ako hrá. Môžeš sa od neho učiť.“ Jamie bol ako vždy skvelý. Všetkých bral rovnako. Rozprával sa so mnou ako keby hovoril s Jasonom McAteerom, Phillom Babbom alebo s hocikým, s kým hral už nejaký ten rok.

Stále som však neočakával, že sa k ihrisku dostanem bližšie ako na tribúnu. Ale potom som vošiel do kabíny a našiel dres s mojím menom a číslom 28. Môj vlastný dres. Tak už som sa sem zaradil. Teraz som súčasťou štruktúry Liverpoolu FC. Zasiahlo ma to ako keby som prekročil prah nejakého exkluzívneho nového sveta. Gérard nás s Wrightym menoval za náhradníkov. Európske pravidlá umožňovali sedem náhradníkov, takže sme s Wrightym dostali šancu.

V ten večer sme tam sedeli a sledovali, ako dostáva Liverpool lekciu. Celta mala vo svojom strede hráčov ako Claude Makélélé, z ktorého sa stal obávaný hráč Realu Madrid a Chelsea a čisto ruské útočné duo Valerij Karpin – Alexander Mostovoj. Celta hrala proti Liverpoolu veľmi dobre, a tak sme prehrali 1:3. Ani ja, ani Wrighty sme sa z lavičky nedostali. No nebol to problém. Neskutočným zážitkom bolo už len to, že som tak zblízka zažil atmosféru európskeho pohára, na hlučnom štadióne, kde sedelo 24 600 fanúšikov. A to všetko ani nie mesiac po tom, čo som hral na Liverpoolskej univerzite za tím U-19 pred 200 divákmi. Aká zmena.

Na našom prvom tréningu po návrate z Viga som totálne nahneval Paula Incea. Nemal šancu sa ku mne ani priblížiť. Darilo sa mi. Inceyho zaujímali iba zápasy, nie tréningy, ale ak chcel, vedel to zmeniť. Mnoho ľudí po jeho príchode do Liverpoolu z Interu Milano tvrdilo, že už nie tak dobrý, ale bolo pár zápasov, v ktorých bol výborný. Na to prisahám. Nikdy som nezistil, či boli medzi ním a Gérardom nejaké rozpory, ale viem, že Incey bol jednou z ústredných postáv v kabíne.

Každý to vedel. A Incey sa navyše uisťoval, aby sme to vedeli aj my. Tréning bol o inom. Vytýčil som si cieľ – zlepšovať sa. Ako sa blížil koniec, Incey sa čoraz viac zlepšoval, ale na mňa stále nemal. Ostatní chalani si Inceyho doberali. „To je tvoj koniec,“ kričal Fowler. „Odpáľ,“ odvrkol späť. A žartovanie iba začínalo. „Kry si chrbát,“ dráždil Inceyho Redknapp. Ja som sa nepredvádzal. Len som sa snažil robiť všetko správne. Kdesi vo vnútri som si povedal: „Chcem Inceyho miesto. To je všetko.“ Priam som počas tréningu horel.

Gérard to samozrejme všetko sledoval. Nominoval ma do 18-členného kádra na ďalší zápas s Blackburnom Rovers, ktorý sa hral 29. novembra. Moje srdce však trúchlilo kvôli Wrightymu, ktorý sa do tímu nezmestil, ale na druhej strane som mal radosť z mojej nominácie. „Mám šancu opäť sa dostať na lavičku,“ hovoril som si. Dvaja ďalší zostavu opustili, ale mňa vybrali medzi náhradníkov. Gérard vyberal tím tak, aby mal vykryté všetky pozície a ocenil, že som schopný zahrať na mnohých miestach: stredný záložník, pravý záložník či pravý obranca. „Boss musím mať so mnou nejaký zámer, keď si ma vybral,“ hovoril som si.

Magické, jedine tak sa dá opísať zážitok z toho dňa na Anfielde. Spomienky sú silné, akoby to bolo včera. Vyšiel som z kabíny, zaradil sa na chodbe a posvätne sa dotkol nápisu „This is Anfield“ na schodoch vedúcich na ihrisko. Toto je Anfield. Toto je to. Vyšiel som a počul hluk 41 753 fanúšikov. Strašne ohlušujúce. Počas zápasu poslal Gérard náhradníkov rozcvičiť sa za čiaru pri Kop. Všetkým náhradníkom tlieskali. Dobre, skoro všetkým. Tlieskali aj mne, keď som utekal ku Kop? Kašlali na mňa. Vôbec nič. Nervozita zaplnila každú časť môjho tela. Keď som sa rozcvičoval, videl som na tvárach fanúšikov nedôveru. Takmer som počul, ako si jeden druhému hovoria: „Kto je ten chudý, malý sopliak? Kto to sakra je? Dúfam, že nenastúpi.“ Bol som posratý.

Keď ostávalo päť minút do konca, pomyslel som si: „Nenastúpim, ostávam nezničený. Som zachránený. Len pokojne.“ Liverpool viedol 2:0 gólmi Inceyho a Michaela (Owen) a chalani zápas už len dohrávali. Všetkému bol koniec. Potom prišiel Phil Thompson a povedal: „Choď a rozcvič sa.“

Dal som si skutočne profesionálnu rozcvičku, v tej chvíli som veril, že môžem na jednu – dve minúty nastúpiť. Bol som šesť yardov od striedačky, robil strečing priamo pred Kop a čakal, kým na mňa Phil Thompson zamáva. Nechcel som sa obzerať späť tak, aby som bol zaneprázdnený. Oprel som sa dole a sem-tam nazrel za seba. Phil vstal a zakýval na mňa. Na mňa! Šprintoval som späť k striedačke. Sammy Lee sa nahol, aby ma povzbudil. „Veľa šťastia,“ kričal. Videl som Sammyho tvár. Bol potešený. Miestny chlap, Sammy slúžil Liverpoolu ako hráč a potom aj ako tréner. Vedel ako veľa pre mňa tento moment znamená.

Takže je to tu. Od môjho debutu za Liverpool ma delili len sekundy. Všetka tá tvrdá práca, všetko snívanie, všetka bojovnosť po sklamaniach a zraneniach môže byť ocenená – stačí jeden krok cez bielu čiaru. Všetko to otĺkanie sa v Ironside. Všetky slzy okolo straty palca a kariéry. Prežil som. Teraz prichádza môj debut. Takmer som sa z toho urobil.

Veggard Heggem, náš pravý obranca, odchádza a ja som dostal pokyn nahradiť ho. „Udrž pre nás loptu,“ prikazuje Gérard. „Drž si pozíciu, dohraj zápas.“ Srdce mi bilo šialene rýchlo. Snažil som sa ostať pokojný. „Snaž sa spraviť svoju robotu, poď späť,“ pomyslel som si akonáhle som vstupoval do bitky. Napriek nervozite som zúfalo túžil po lopte. Nechcel som nastúpiť a nedotknúť sa jej. Keby som sa dotkol lopty, cítil by som sa ako keby som skutočne nastúpil. O chvíľu mi prišla do cesty. Spracoval som ju, obzrel sa a prihral ďalšiemu červenému dresu. Nič efektné, nič riskantné. Ďakujem Bože. Nechcel som ju znova vidieť. Svoju robotu som spravil. Pozrel som na rozhodcu. Odpískaj ten posratý koniec.

Potom sa lopta posunula a bol som v koncoch. Incey mi prihral, loptu som chcel krížne poslať do šestnástky. Bolo to perfektne pripravené. Ježiši, koľkokrát som bol v takejto situácii a vždy som ju tam poslal. Ako som pravou nohou napriahol na loptu, mysľou mi prebehlo: „Len to tam šľahni, pošli to do nebezpečného územia.“ Ale príležitosť ma dostala. Musel som byť príliš horlivý. Spolu so 41 000 pármi očí vpálených do mňa som loptu nacentroval katastrofálne. Letela 20 yardov nad hlavou posledného obrancu a takmer preletela tribúnu Centenary Stand. Incey sa na mňa trochu nahnevane pozrel. „Do riti,“ pomyslel som si. Bol som strašný, rozčuľoval som sa sám na seba.

Liverpool vyhral, takže atmosféra v kabíne bola po zápase dobrá. Každý mi potriasol rukou, potľapkal po hlave a objal ma. Wrighty prišiel a povedal. „Skvele, teraz si už hral za Liverpool.“ Veľmi som si to cenil, pretože pre Wrightyho to muselo byť ťažké. Napriek frustrácii z toho, že sa nedostal do hry, bol nadšený spolu so mnou. Každý bol. Ja som len chcel vziať svoje veci a stretnúť sa s rodinou v hráčskej lóži. To bola ďalšia ohromná vec – moji rodičia sedeli v spoločnosti rodín ďalších hráčov. Bol to veľký rozdiel proti fandeniu na čiare na Liverpoolskej Univerzite.

Ďalší zápas sa blížil. V piatok 4. decembra som sa v Melwoode spoločne so zbytkom tímu pripravoval na cestu na White Hart Lane. Bol to veľký zápas a ja som dúfal, že dostanem priestor. Carra okolo mňa prechádzal vo chvíli, keď som sa rozprával s miestnym reportérom Paulom Joyceom. Doberal si ma: „Do pekla, Stevie, odohral si jeden sprostý zápas a už robíš veľký rozhovor. A nepredstieraj, že nepoznáš zloženie tímu.“ Ale nerobil som to. Gérard mi nijak nenaznačil, že by som mohol proti Spurs hrať. Carra ma len podpichoval.

Keďže Liverpool postihli v tej dobe zranenia a ďalší hráči stáli pre karty, pohrával som s myšlienkou, že by som opäť mohol dostať šancu. Po večeri v hoteli na okraji Londýna si ma Gérard zavolal do pracovne. „Steven, nastúpiš od začiatku,“ povedal. Môj prvý štart v základnej zostave. Vyparil som sa z Gérardovej pracovne a myslel si pri tom: „Do pekla.“ Vrátil som sa do izby, ľahol som si do postele, ale oči som ani nezažmúril. „Som hrozne nervózny,“ povedal som Wrightymu, môjmu spolubývajúcemu. „Budem čeliť výbornému Alanovi Nielsenovi.“ Bol som presvedčený, že nastúpim v strede poľa, čo znamenalo hrať proti Nielsenovi.

Nasledujúce ráno nám Gérard oznámil, že nastúpime v rozostavení 3-5-2. „Steven, budeš hrať vpravo,“ povedal manažér. Tieto slová ma priam omráčili. Nastúpiť vpravo znamenalo jediné: David Ginola. Ako sme opúšťali kabínu, všetci chalani povedali: „Ginola! Tak nech sa darí.“ Vedel som, že Ginola je dobrý. Veľakrát som ho videl v televízii, ale nemôže byť predsa tak dobrý alebo áno? Francúzsky miláčik fanúšikov Spurs zvolený Futbalistom roka. Kašlať na to, musím sa s tým nejako vysporiadať. Ale to nie je len tak. Ovládne vás adrenalín. Opäť som sa pozrel na našu zostavu a uvidel, že Incey nastúpi. Ak budem proti Ginolovi horieť, bude ma Incey po celý zápas masakrovať.

Predtým, ako sme opustili šatňu, zobral si ma Gérard stranou. „Vynuluj Ginolu,“ prikázal mi: „Nedovoľ mu tie jeho kľučky.“ Gérard nikdy nenadával, ale odo mňa naozaj chcel, aby som na Ginolu povesil. Medzi nimi dvoma je to už dlhá história, ktorá narobila zlú krv. Odvtedy, čo sa pohádali v čase, keď Houllier viedol francúzsku reprezentáciu, nie sú práve najlepšími priateľmi. Houllier vtedy vyhlásil, že kvôli chybe Ginolu prišlo Francúzsko o možnosť kvalifikovať sa na MS 1994 do USA. Chcel, aby Ginola prepadol aj teraz.

Bez šance. Ginola bol pri chuti. Robil si zo mňa dobrý deň. Bol taký silný. Zdalo sa, akoby mi chcel povedať: „Odpáľ, sopliak. Nie si ešte dosť dobrý. Zmizni a vráť sa až vtedy, keď budeš schopný sa vyrovnať s niekým tak skvelým ako som ja.“ Bola to pre mňa nočná mora. Ginola hral v to popoludnie úžasne. Behom piatich minút sa sedemkrát okolo mňa prehnal a poslal do šestnástky šesť centrov. Steffenovi Iversenovi a Chrisovi Amrstrongovi prihral akoby len pre zábavu. Bol to poriadny nápor. Bol som s nervami v koncoch, bál sa toho, keď sa lopta priblížila ku mne. Panikáril som. Niekoľkokrát som zle prihral a Incey bol okamžite pri mne. „Spamätaj sa.“ kričal. „Ako to môžeš takto kaziť?“ Sám som sa čudoval. „Incey je proti mne, Ginola si robí šou. Som úplne inde ako mám byť a takisto ďaleko od toho, čo dokážem. Dostaňte ma odtiaľto!“

Liverpool dostal v prvom polčase poriadnu nakladačku. Mal som jednu pološancu na skórovanie, ale nepremenil som ju. Veľká škoda. Hráči, ktorých som rešpektoval, ma podržali. Ďakujem Bože za dobrých spoluhráčov. Fowler stál pri mne počas celého zápasu, pomáhal mi. Jamie povedal: „Len pokračuj ďalej, zatiaľ ti to ide dobre. Snaž sa udržať loptu.“ Incey sa ale opäť do mňa pustil. „Stráž Ginolu natesno. Podrž tú zasratú loptu, poďme!“

Priam som pri ňom horel. Ako veľmi som ho nenávidel. Keď som na Inceyho pozrel, tisli sa mi do úst slová „choď do riti“, ale nikdy som ich nepovedal. Kriste, ako veľmi som sa mu chcel postaviť zoči-voči. Prečo zúri zrovna na mňa? Na začiatku som si u neho nevybudoval absolútne žiaden rešpekt. Ako som však spoznal Inceyho v ďalšom priebehu sezóny, zistil som, že neustály hnev na hráčov je jeho spôsob, ako ich povzbudiť. Incey nemal v úmysle zničiť ma. Cítil, že to bola najlepší spôsob ako mi pomôcť. Ak mi odvtedy povedal Incey niečo milé, pomyslel som si: „Toto nemyslíš vážne.“

V prvom polčase som hral na opačnej strane ako boli striedačky, takže som som nedostal žiadne povzbudenie alebo radu zo strany Gérarda, Phila Thompsona či Sammyho Leeho. V skutočnosti to však bolo moje šťastie. Na tu diaľku totiž nemali liverpoolsky tréneri šancu vysloviť nespokojnosť so mnou. Každou sekundou som si predstavoval, ako na tabuli zasvieti moje číslo. Vedel som si predstaviť, ako Gérard hovorí: „Gerrard, striedaš.“ Vedel som, že by som mu to nemohol vyčítať. Každý hráč Spurs bol o míle lepší ako ja. V ten deň bol Ginola hráčom zápasu, ale aj keď ma poslali medzi Iversena a Armstronga, boli obaja oveľa väčší a silnejší.

Môj prvý štart v základe skončil prehrou Liverpoolu 1:2 a mojou potupou. Po zápase bol ku mne každý zdvorilý. „Bolo to OK,“ povedal Gérard. „Dobrý výkon,“ pridal Thompson. Všetci chalani boli ku mne milí, hoci som vedel, že to nebolo vzhľadom na môj výkon spravodlivé ohodnotenie. V hlave mi vŕtali niektoré slová môjho otca: „Chyť sa šance, Steven, chyť sa šance.“ Nedokázal som to.

Cesta domov bola dlhá. Sedel som vedľa Wrightyho, ale nezmohol som sa na viac ako pár slov. Rodina mi volala a bola zvedavá: „Ako sa ti darilo. Ako dlho si hral?“ Nepovedal som im všetky detaily a dúfal, že snáď budú mimo, keď budú dávať v TV Zápas dňa. Volal aj otec. K nemu som mohol byť úprimný a otvorený. „Bolo to naozaj ťažké, otec. Dúfam, že na to čo najskôr zabudnem.“ Sammy Lee vedel, že sa trápim. Prišiel v autobuse ku mne a bol ku mne brilantný. Snažil sa dodať mi energie. Ale depresia ma trápila stále, napriek Sammyho snahe. Keď autobus zastavil v Liverpoole, nechcelo sa mi z neho vystúpiť. Myslel som si, že nebude dlho trvať a pošlú ma späť do U19 s označením: „Nie dosť dobrý.“

Neviem ako, ale prežil som to. Ďalším zápasom Liverpoolu bola odveta proti Celte Vigo 8. decembra – veľký zápas napriek tomu, ako sme si počínali v prvom stretnutí. Bol som prekvapený, keď som zistil, že nastúpim opäť v základe – divné, zvlášť po tom, čo mi Ginola vykopal hrob v severnom Londýne. Incey nemohol v európskych pohároch nastúpiť, keďže dostal v zápase s Valenciou červenú kartu, takže sa Gérard obrátil na mňa. Šírili sa chýry, že nastúpim na mojej klasickej pozícii. Tie reči boli pravdivé. Začal som v strede a okamžite som sa dostal do pohody. Od začiatku som rozdal niekoľko dobrých lôpt a sebavedomie mi razom stúplo. To bolo ono. Ukázal som ľuďom, čoho som schopný, dôrazný v súbojoch, rozdávajúci lopty. Stalo sa to, o čom som kedysi dávno sníval v Ironside. Chorály fanúšikov a ich potlesk mi dodával energiu. Liverpoolski priaznivci mali vždy radi domácich hráčov, a teraz stáli za mnou, aplaudovali vždy, keď som spravil niečo správne. Dokonca som bol vybraný za hráča zápasu.

Do určitej miery to ovplyvnil aj fakt, že sme necítili žiadny tlak. Každý vedel, že vzhľadom na to, čo sa stalo v Španielsku, nebol Liverpool na koni. Náš tým bol navyše poriadne oslabený. Zranenia a tresty si vybrali svoju daň. Nenastúpili dôležití hráči ako Incey, Redknapp, Heggem či McManaman.

Ľudia videli, že naša defenzíva bola v tom čase nie najistejšia. Nikto nám nedával veľa šancí otočiť stratu, ktorú sme proti Celte mali. Navyše si Španieli svoju pozíciu vylepšili. Pri ich góle, ktorý strelil Izraelčan Haim Revivo, sme boli namočení ja a Danny Murphy. Vyzneli sme ako školáci. Napriek tejto chybe mi po zápase v kabíne každý gratuloval. Nechýbal ani Gérard. Liverpool síce prehral 0:1, ale pohľad do očí manažéra mi prezradil, ako veľmi bol som mnou spokojný. Každý z realizačného tímu a hráčov prišiel a povedal: „Do pekla, tvoj prvý domáci zápas a takto ti vyjde.“ Keď som prvýkrát v ten večer vstúpil do šatne, v mysli mi vírili myšlienky, či sa po tom, čo ma vycvičil Ginola, dokážem vyrovnať najlepším hráčom. Keď som na konci večera šatňu opúšťal, vedel som, že to dokážem. „Zvládnem to,“ hovoril som si, keď som odchádzal z Anfieldu.

Prvú vec, čo som v nasledujúce ráno urobil bolo, že som bežal do predajne novín. Kúpil som si všetky noviny, aby som videl, čo o mne napísali. Skontroloval som hodnotenie hráčov. Čože, len deväť z desiatich? Kde je moja fotografia? Na poslednej strane. Dožadoval som si viac pozornosti. Keď som kráčal po ulici a ľudia si pýtali autogram, povzbudilo ma to. Sláva bola pre mňa niečím novým a ja som jej nemal dosť. Ešte viac prosím. V liverpoolskom programe bola strana Steven Gerrard – „nové dieťa na štarte“. Musel som ten kúsok textu prečítať snáď tisíckrát. Dôvodom nebola namyslenosť, jednoducho som mal rád všetko to uznanie. Ak si ma niekto všimol na ulici, alebo o mne napísali v novinách, bol som spokojný, pretože to znamenalo, že na ihrisku robím všetko správne.

Sláva mi však do hlavy nestúpla. Mal som okolo seba správnych ľudí. Otec bo skvelý, dbal na to, aby ma moja novoobjavená sláva neobmäkčila, aby to nespôsobila, že poľavím v tréningu. „Do pekla, prestaň to všetko čítať,“hovoril mi, keď ma videl rozťahovať sa na pohovke ako som čítal noviny. Otec mal pre mňa jednu špeciálnu radu, ktorú sa mi snažil vštepovať: „Nesnaž sa kopírovať to, čo robia hráči, ktorí majú odohratých 300 zápasov a nepoľavuj. Trénuj a hraj, akoby to bol tvoj prvý zápas. Trénuj a hraj, akoby to bolo finále majstrovstiev sveta. Zdokonaľuj sa. Nepripusť pokles.“ Zabehnutí hráči ako Incey, Redknapp a Fowler by nikdy nepripustili, aby sa niečo také stalo.

Prvá sezóna sa mi zdala ako jedna veľká slávnosť. Liverpool síce neprežíval práve najlepšie obdobie, ale bol som nadšený už len z toho, že môžem byť súčasťou tej drámy, či už v dobrom alebo v zlom. Prežíval som detský sen, nastupoval proti svojím niekdajším idolom, akým bol napríklad Paul Gascogine.

Prvýkrát som na Gazzu narazil, keď vo februári 1999 zavítalo na Anfield Middlesbrough. A čo viac, on vrazil priamo do mňa. Na hodinách svietila 36 sekunda, keď ma Gazza udrel lakťom. Bola to poriadna rana lakťom pod moje ľavé oko. Bez lopty. Len som cítil – bang. Bez šance vyhnúť sa tomu. Darček od Gazzu, môjho hrdinu!. Díky, kámo. Rád by som poznal dôvod tohto konania priamo od Gazzu. Prečo, do pekla? Možno počulo tom, ako sa zlepšujem, že ľudia o mne hovoria ako o budúcom reprezentantovi a on to miesto chcel tiež. Možno bol ten lakeť uvítaním do veľkého sveta. Bang, úder. Oko ma prudko rozbolelo, a to som sa ešte ani nedotkol lopty. Bolo to až príliš kruté.

„V poriadku,“ zakričal som na Gazzu: „To je to, čo chceš?“

Keď mal ďalší krát loptu, išiel som do súboja s ním rýchlo a tvrdo ako rozzúrený býk. Chcel som ho trafiť tak, aby si zalietal. Ale bez šance. Nikdy som sa nedostal k nemu tak natesno. Vždy sa zvrtol rýchlo ako matador, odfrčal aj s loptu preč a mňa nechal napádať akurát tak vzduch. Naháňať Gazzu bolo ako chytať ducha. Potom som šiel do ďalšieho súboja s ním, tentokrát som loptu získal. Gazza bol v tej chvíli za mnou. Tento súboj by zápas určite nerozhodol. Gazza bol však čoskoro pri mne, a tak som sa snažil dostať loptu skrz jeho nohy. Ale čo som to do pekla spravil? Takto sa pokúsiť zosmiešniť jedného z najšikovnejších hráčov aký kedy hral za Anglicko. Musím byť blázon. Ale víťazný súboj s ním ma povzbudil. „Chovaj sa,“ povedal Gazza. „Kto si do pekla myslíš, že si?“ vyštartoval po mne a dodal: „Ty malý hajzel,“ Gazza to zbožňoval. Vedel, že mi tým ublíži.

Po zápase prechádzal okolo mňa, zahrabal mi vo vlasoch a položil mi ruku okolo ramien. „Si naozaj dobrý hráč. Len tak ďalej,“ povedal mi. Neuveriteľné. V tom čase som bol stále nikto, len decko, ktoré práve vyšlo z Akadémie. A teraz prišiel sám od seba Gazza a zagratuloval mi. Kdesi hlboko vo vnútri som si myslel, že Gaza bol spokojný s tým, ako som reagoval na jeho úder. Nesťažoval som sa. Nevrátil som mu to. Aj keď je pravdou, že som ho vyhľadával. Našťastie som sa nemohol k nemu dostať dostatočne blízko. V šatni som povedal ostatným hráčom o mojej skúsenosti s Gazzom. Podobne ako rozhodca, ani väčšina z nich ten úder lakťom nevidela. „Neboj,“ povedal Jamie: „Zrejme dobre vedel, čo chcel spraviť už pred zápasom. Ale od Gazzu toho ešte dostaneš.“

Chodil som s čiernym okom ako s vyznamenaním z vojny. Stretnutie s ním pre mňa znamenalo veľmi veľa, i keď to bolo cez bolesť. Chcel som získať na neho ešte jednu pamiatku, dres, ale bol som vystrašený. Myslel som si, že keď ma udrel, pošle ma do riti. Bál som sa spýtať sa ho.

Musí to znieť neskutočne, mať úctu k niekomu, koho ste 90 minút chceli roztrhať na kusy, ale v prípade mňa a Gazzu to platilo. Vyrástol som na jeho hviezde. Čítal som jeho knihu, kúpil si jeho anglický dres. Rovnako môj brat, ktorý ako Gazza aj vyzeral. Bol trošku silnejší a mal bacuľaté líca. „Hej Gazza,“ zvykol som kričať na Paula. Išiel pri tom vybuchnúť. Obaja sme Gazzu milovali. Jeho video Gascoigne Glory bolo jednou z najcennejších vecí, ktoré som mal. Videl som ho hádam miliónkrát. Zvykol som pozerávať tú pásku a myslieť si pri tom:

„Och preboha, aký úžasný hráč.“ Bolo zázrakom, že sa tá páska neopotrebovala. Gazza v Taliansku 1990. Gazza dobýva svet. Schopnosti, rozhodovanie, láska k dresu, drzý úsmev. To všetko bolo skvelým obchodným balíkom. Gazza mal všetko, čo som na futbale obdivoval. Bol Davidom Beckhamom svojej doby. Tak veľmi som k nemu vzhliadal. Počas mojich prvých dní v Liverpoole ma ľudia považovali za defenzívneho záložníka, ale na tréningu som sa snažil byť Gazza. V súčasnosti hrám oveľa viac ako Gazza než tomu bolo, keď som začínal. Teraz mám takmer rovnaké schopnosti ako mal on, ale takisto mám veci, ktoré on nikdy nemal, napríklad vytrvalosť.

Keď sme na seba narazili na Anfielde, vedel som, že s jeho kariérou to išlo dole z kopca. Samozrejme, že bolo smutné vidieť upadať niekoho tak výnimočného. Ale z jeho kariéry je si teba pamätať hlavne to dobré. Nikdy som neveril zlým veciam, ktoré som o ňom čítal, pretože som ho až priveľmi zbožňoval. Mal som šťastie rozprávať sa s ním, keď hral za Everton, keďže žil neďaleko a bol prvotriedny. Na ihrisku stále provokoval, mimo trávnika bol Gazza príjemný chlapík. Naplnil ma sebavedomím. Ocenil moju hru a vždy sa spýtal, ako sa veci majú. Pomyslel som si: rozprávaj mi o sebe. Chcem počuť o Taliansku ´90, Laziu, Spurs, o všetkom. Keď som bol mladší, Gazzov autogram bol jediný, po ktorom som túžil. Dosiahol v živote veci, ktoré som chcel dosiahnuť aj ja: slávu, šťastie a anglickú reprezentáciu.

zdroj: Steven Gerrard: My Autobiography

You must be logged in to post a comment Login

Leave a Reply