Steven Gerrard: Treble (I.)

Takmer po roku opäť úryvok z autobiografie Stevena Gerrarda. Tentokrát nám kapitán LFC porozpráva o ceste za pamätným Treble v sezóne 2000/2001.


V poslednej kapitole, ktorá vyšla takmer pred rokom, sme si predstavili Stevieho reprezentačný debut v seniorskom tíme Anglicka. Vtedajší kouč Albionu Kevin Keegan nevynechal vychádzajúcu hviezdu Liverpoolu ani z nominácie na EURO 2000 v Holandsku a Belgicku.

Bol to prvý veľký turnaj súčasnej legendy LFC, ale Stevie na ňom odohral len polhodinu proti Nemecku, počas ktorej si neviedol vôbec zle a prispel k víťazstvu 1:0.

V strede poľa ničil útoky nemeckej reprezentácie a svojím výkonom nadchol nielen anglických fanúšikov. Angličania však na ME úplne vyhoreli a vypadli už v skupine.

Steveho v kapitole, venovanej tomuto šampionátu, priznal, že mu počas piatich týždňov, ktoré strávil s reprezentačným tímom, chýbal domov, rodičia i brat Paul. Túto časť však preskakujeme a vrhneme sa rovno do obdobia, ktoré prinieslo Liverpoolu tri trofeje v jedinej sezóne. Tak sa pozorne usaďte, pustite si ventilátor prípadne dajte studenú sprchu a prajem príjemné čítanie…. TREBLE, časť prvá

V drese Mancs

Moja túžba po domove ma prešla v okamihu, keď som znovu vkročil do Merseyside. No predo mnou boli nové problémy. Popri dome sa mi obšmietali fotografi – vôbec prvýkrát v živote. Účinkovanie v národnom tíme prinášalo aj takýto efekt. Bola to daň za 29 ostro sledovaných minút proti odvekému rivalovi. Médiá si zmysleli, že ja som jedným z mála pozitív, ktoré prinieslo vystúpenie v Holandsku a Belgicku.

Pozícia novoobjavenej hviezdy mi veľmi nesvedčila. Nevadilo mi, že som sa dostával do povedomia, ale toto bol priam lov. Nebolo to len o mne. Sledovali aj mojich príbuzných. Všetko to začalo ráno po zápase proti Nemecku. Reportéri klopali na dvere a pchali mojim blízkym mikrofóny pred ústa a chceli ich vyjadrenia k téme „Stevie G – anglický hrdina“. Ja som v Spa sám pre seba nadával: „Čo si tí novinári o sebe myslia? Nech dajú mojej rodine pokoj.“

Moji blízki reagovali rôzne. „Bez komentára,“ vraveli niektorí. „Sme na Stevieho naozaj hrdí,“ odpovedali iní. Lenže tých reportérov nič neuspokojilo. Ako kobylky putovali celým Merseyside, len aby o mne ulovili nejakú senzáciu. Dokonca prepadli školy Cardinal Heenan a St Mick´s.

Po návrate som našiel noviny plné vyjadrení z úst mojich bývalých učiteľov. Noviny prinášali plno mojich fotografií – z minulosti i súčasnosti. Ja v škole, ja v regionálnom tíme.

Nemecko môj život totálne zmenilo. Stal som sa verejným majetkom. Mne to však neprinášalo radosť. Preto som sa radšej vyparil na dovolenku za slnkom, kde som nabral nový dych pred ďalšou sezónou. Tlak vyvíjaný na moju osobu bol veľký. Dokážem zopakovať vystúpenie zo súboja proti Nemecku? Každý ma chcel vidieť. Som naozaj taká nádej alebo len jednozápasový zázrak? Práve toto som musel dokazovať.

Pred štartom sezóny 2000/2001 mal o mňa záujem Bryan Robson. Middlesborough bolo pripravené ponúknuť päť miliónov libier. Bola to obrovská suma za neskúseného futbalistu, akým som bol ja. Klub sa touto ponukou ani nezaoberal. Opustiť Liverpool bolo niečo na míle vzdialené od mojich plánov. Ale bolo príjemné počuť, že ikona ako Robson si ma cení.

Po EURO som v novinách čítal rozhovor, v ktorom hovoril aj o mne. Mal som chuť si ten článok vystrihnúť a uchovať. To ma podrž, Bryan Robson, anglická legenda, ma takto ocenil. Jeho vyjadrenie pre mňa znamenalo veľmi veľa. Ak by som sa stal aspoň sčasti takým hráčom ako on, zomrel by som šťastný.

Ako dieťa som raz mal na sebe dres Manchestru United s číslom 7 a menom Robson. Manchester a myšlienka, že by som obliekal jeho dres, sa mi hnusili, ale toto bolo iné.

Kamarát vlastnili tento dres, bielo-modrý. Hrali sme v Ironside a ja som sa ho spýtal, či by som na chvíľu nemohol byť Robsonom. Vyzliekol som liverpoolsky dres a obliekol si Robsonov. Bol to fantastický pocit. Mal som ho asi hodinu a všetko sa zmenilo. Do súbojov som priam lietal, strieľal parádne góly – jednoducho som bol Robson. A len preto, že ten dres mal meno Robson, som na chvíľu zabudol na nenávisť k United. Necítil som sa ako zradca Liverpoolu, skôr ako anglický hrdina.

Nanešťastie ma uvidel otec a zakričal: „Okamžite poď dnu.“ Sotva som vkročil do dverí, podstúpil som krížový výsluch. „Prečo, do pekla, máš na sebe dres Manchestru United?“

„Ale otec, to je dres Bryana Robsona,“ vysvetľoval som.

Otca to neobmäkčilo: „Mal by si viac premýšľať“.

Bol to jednoducho dres United a otec nemal záujem, aby jeden z jeho synov poškvrnil meno Gerrard jeho nosením. Bol som len dieťa, ale som si istý, že otec by mal bol schopný za nosenie toho trička vykopnúť z domu.

Problémy Marcusa Babbela a blonďavé prekvapenie z Fínska

Od toto okamihu som už podobnú chybu neurobil a nikdy farby United neobliekol. Na mojom obdive k Robsonovi sa však nič nezmenilo, takže ma Bryanova dôvera voči mne ešte viac nabudila. Nemohol som sa dočkať štartu novej sezóny.

Robsonov záujem ma ešte viac nakopol a bol som pripravený sa do toho poriadne oprieť. Toto bude môj rok. Ale ani vo svojich najbláznivejších snoch som si nepredstavoval, že tá sezóna bude tak výnimočná. Jedna trofej by bola fajn, dve niečo neuveriteľné. Ale Treble? Bez šance. To bolo niečo nepredstaviteľné.

V ten ročník mal Liverpool dobré mužstvo. Gérard Houllier dal dohromady kvalitnú partiu. Úplne presvedčený som nebol akurát brankárom Sanderom Westerveldom. Holanďan mal skvelú kopaciu techniku, komunikácia i samotné chytanie boli na dobrej úrovni, ale bol náchylný robiť chyby.

Nie donebavolajúce, ale niektorým gólom jednoducho mohol zabrániť. Pri videoanalýzach našich zápasov sme sa s Carrom a Michaelom (Owenom) zhodli, že niektoré strely prešli Sanderovi až príliš ľahko. Ale bol som ticho, veď som mal len dvadsať a stále som sa iba učil. Nemal som právo vystúpiť na stretnutí tímu a otvoriť otázku brankára.

Sander mal šťastie, že chytal za skvelou obranou. Pravým obrancom bol Markus Babbel, uhladený Nemec, ktorého meno len zriedkakedy znelo Anfieldom, ale ktorý do kabíny dokonale zapadal. Markus bol neospevovaný hrdina pri našej ceste za Treble. Z Bayernu prišiel zadarmo ako stredný obranca, ale ako sa ukázalo, jeho miesto bolo na pravej strane. Liverpool s ním v zostave prežil skvelú sezónu.

Bohužiaľ, v ďalších rokoch sa nakazil Guillain-Barrého syndrómom, ktorý napadol jeho nervový systém. Klubový doktor nám vysvetľoval, aká závažná choroba ho trápi.

„Markus sa vráti, ale neviem povedať, či bude 100-percente v poriadku.“ Zaujímali sa všetci hráči. Markus bol spoluhráč a každý mal o neho obavy. „Ako sa nakazil,“ spýtal som sa doktora Wallera. Nevedel.

Markusova choroba začala ako prechladnutie, no potom zmenila celý jeho život. Na niekoľko mesiacov opustil Melwood a pripútaný na vozík odcestoval do Nemecka. Bol som v šoku. Nemohol som uveriť, že toto je tá istá osoba. Markus bol vždy upravený, oholený, dobre oblečený. Teraz akoby som si podával ruku s duchom. Bol šedivý a pochudnutý. Jediné, čo som spoznával, bol Babbelov familiárny úsmev. Jeden z našich najlepších hráčov pri zisku Treble bol zrazu pripútaný na vozík.

Markus sa dokázal vrátiť, ale už nebol tým všestranným obrancom ako v sezóne 2000/2001. Počas nej sa presunul na pravý kraj obrany, pretože novým zjavom v strede bol Sami Hyppiä. Gérard vysokého Fína nepriviedol ako prvú voľbu, lenže manažment bol jeho výkonmi príjemne prekvapený. Všetci sme boli. Od momentu, keď Sami prišiel v roku 1999 za 2,5 milióna libier z holandského Willemu II bol brilantný. Bol tým, čo Liverpool dlhé roky potreboval – vládcom vzdušného priestoru v obrane.

Pamätám si na chvíle, keď som Hyypiäho videl prvýkrát na tréningu. „Kto to preboha je?“ šuškal som ostatným chalanom. Nikto z nás o ňom nikdy nepočul. Mysleli sme si, že ho kúpili len pre prípad zranenia či trestu niektorého z našich stopérov. No ako som spoznal, Sami bol nielen výborný vo vzduchu, ale takisto dokázal poslať dlhý pas, prihrať pravou i ľavou nohou, predvádzal skvelé obranné zákroky, čítal hru. Jeho jedinou slabinou bola akurát rýchlosť. Napriek tomu sa Sami nikdy nedočkal takej chvály ako Rio Ferdinand či Alessandro Nesta. Ale to pre neho nebol problém.

Sami si okamžite sadol so Stéphanom Henchozom, ktorý prišiel z Blackburnu Rovers. Boli to dve skaly v strede obrany, ktoré nám vyhrali Treble. Boli srdcom veľkolepej defenzívy s Markusom Babbelom vpravo a Carrom vľavo.

Carru mám veľmi rád. A manažéri tiež. Je bez problémov schopný zahrať na ktoromkoľvek mieste v obrane. Najlepší je v strede, ale nikdy nepovedal ani slovo, keď ho Gérard postavil vľavo. Svoju profesionalitu dokazoval aj tým, že sa po tréningu pridával dávky navyše a trénoval hru ľavou nohou, vďaka čomu sa stal skvelým obojnohým obrancom. Možno to niekoho prekvapí, ale Carra sa neustále vzdeláva. Nie je to hlúpy Scouser z Bootlu. Číta knihy o futbale a rozpráva sa o ňom. Snáď až 90 percent konverzácie s Carrom tvorí futbal. Opýtajte sa ho akúkoľvek futbalovú otázku a on vám odpovie ešte predtým, než ju dopoviete.

Vždy som Carru obdivoval ako chlapa, futbalistu a lídra, ktorý nepotrebuje kapitánsku pásku. Vždy sa správal ako kapitán. Počas Treble sezóny som ho často požiadal o radu. Televízne rozhovory neprezentujú Carru v tom pravom svetle. Je to bystrý a správny chalan.

Učiteľ Gary Mac

Keď sa k nám pripojila ďalšia chytrá hlava, Gary McAllister, nebol som v šatni sám, kto neskrýval prekvapenie z toho, čo to Gérard robí. Zdalo sa nám to ako zbytočný nákup.

Jasné, svojho času išlo o skvelého záložníka Leedsu United a škótskej reprezentácie, lenže v dobe, keď prichádzal do Liverpoolu, mal McAllister 35 rokov a najlepšie obdobie kariéry za sebou. Jeho príchod sa ma priamo dotýkal. Uberie mi čas na ihrisku? „Je to pre mňa nepochopiteľný prestup,“ priznal som chalanom, keď nebol v blízkosti Gérard.

„Nie je McAllister už za zenitom? Videl som ho hrať za Coventry. A áno, je dobrý, ale nie je pre nás zbytočný?“ Nikto mi neodpovedal. Všeobecne sa očakávalo, že prichádza, aby mi kryl chrbát. Zavolal som teda môjmu agentovi Struanovi Marshallovi, ktorý McAllistera dobre poznal: „Stru, o čom to celé je?“

„Nemaj obavy Stevie,“ odpovedal. „Gary Mac bude pre Liverpool skvelým prínosom a pre teba takisto. Počúvaj ho, uč sa od neho.“

„Ale prd, Stru,“ reagoval som.

Ako som sa len vtedy mýlil. Stretnutie s týmto inteligentným Škótom zohralo v mojej kariére dôležitú úlohu. Aj ako záložník, aj ako človek bol výnimočný.

Keď prvýkrát prišiel do kabíny v Melwode, obišiel ju celú a každému sa predstavil. Bolo to skvelé gesto. Všetci sme predsa vedeli, kto je Gary McAllister, no on sa ukázal ako skromný chlapík. Okamžite zapadol do tímu a na ihrisku ho riadil ako generál pri bitke.

Vďaka svojim schopnostiam riadil hru Liverpoolu. Skvelý hráč. No a aký skvelý bol učiteľ…

Pri cestách som sa ponáhľal do autobusu, aby som si mohol sadnúť vedľa neho a prijímať jeho rady. Bolo to akoby som sedel v školskom autobuse vedľa toho najlepšieho školiteľa. Každá cesta bola ako vyučovacia hodina. Gary Mac mi bezpochyby pomohol, obzvlášť v otázke prihrávok. Niekedy som poslal dlhý pas namiesto voľby krátkej prihrávky. Gérard a Thommo mi často prízvukovali: „Voľ svoje prihrávky lepšie.“

Aj v rozhovoroch s novinármi sa otázky často točili okolo tejto témy. Veľmi ma to trápilo, všetky tie reči, že chcem poslať čo najviac hollywoodskych pasov.

A tak som si jedného dňa prisadol ku Garymu.„Ako sa máš?“ spýtal sa.

„Dobre, dobre,“ odpovedal som.

Autobus vyrazil a ja som spustil. „Macca, prečo namiesto krátkej prihrávky posielam dlhú loptu či opačne? Akosi sa neviem v správnej chvíli správne rozhodnúť.“

„Nemaj obavy,“ povedal Gary. „Stále si mladý a to časom príde. Ale ak pokazíš prihrávku, snaž sa sústrediť na ďalšiu. Dlhý pas dávaj len vtedy, ak si si úplne istý, že nájde svoj cieľ.“

Ak som počas zápasu stratil loptu, Macca ma povzbudzoval: „Nabudúce ju podrž.“ V držaní lopty bol majstrom a jeho názor si každý vážil. Macca bol jedným z tých hráčov, ktorí si dovolil prerušiť tréning, naznačiť niečo a všetci ho počúvali. Už len tým, že som ho sledoval počas tréningu, som sa mnohé naučil.

Gary kombinoval skúsenosť jeho 35-tich rokov s energiou 25-ročného chalana. Keďže sa o seba staral, bol na tom rovnako dobre ako každý. Gary Mac absolvoval v sezóne 2000/2001 celkovo 21 zápasov z základnej zostave v Premiership, tri v pohároch a okamžite sa stal legendou Liverpoolu.

Garyho skvelé výkony v strede poľa po boku Didiho Hammana znamenali, že som často zaskakoval v úlohe pravého záložníka. Štvalo ma, že akonáhle sa mi nevydaril zápas v strede poľa s Didim, okamžite som putoval na krídlo. Gérard mi nikdy nedal šancu aby som to v ďalšom zápase napravil. Macca do toho vlietol a mne nezostávalo nič iné, len bojovať s Dannym Murphym a Davidom Thompsonom o miesto na pravej strane zálohy. Volali sme to „služba na cintoríne“.

„Na koho tentokrát vyjde služba na cintoríne?“ smiali sme sa, keď nebol na blízku Gérard. Ale bolo to správne pomenovanie. Ktokoľvek hral v tej sezóne na pravej strane zálohy mal istotu, že v zápase čoskoro skončí. Ja, Danny alebo Thomo sme mohli od začiatku hrať akokoľvek dobre, no keď sa po 50-tich minútach začal pri čiare niekto rozcvičovať, bol to signál že je koniec. „Ha, 50 minút a je po tebe,“ vtipkovali sme

No všetci traja sme boli užitočnými futbalistami a preto nás to trápilo. Thommo bol dobrý záložník, energický a zbožňoval osobné súboje.

Ale Danny, to bola úplne iná kategória. Už ako školák bol „červeným“ a majstrom zábavy. Vyrastali sme spolu. Dlhé roky sme bojovali ako psy o jedno miesto, no táto rivalita nikdy neovplyvnila naše priateľstvo. Smiali sme sa spolu, flákali sa spolu, pomáhali si navzájom. Akýkoľvek problém ma v osobnom živote trápil, Danny mi vždy poradil.

Dodnes ľutujem, že už nie je v Liverpoole. Ubíja ma to. Bol top hráčom, ktorého uznával aj manažment. Danny je stále (v roku 2007, pozn. red.) dostatočne dobrý na to, aby aj teraz hrával v základnej zostave Liverpoolu. Zdevastovalo ma, keď zamieril do Charltonu Athletic a následne k Spurs.

Nikdy nemal opustiť Anfield. Bohužiaľ, v tomto smere bol bezmocný a nemal možnosť zasiahnuť proti tomu, aby ho predali a zlomili mu srdce. Danny miloval Liverpool. Dopočul som sa také reči, že ho predali kvôli jeho nepriaznivému vplyvu na mladých hráčov. Bola to totálna blbosť. Danny nikdy nemyslel len a len na seba. Naopak, ľudia mu mohli byť vďační za to, ako pomáhal mladým. Pre mňa to bol vždy skvelý chlapík. Oveľa šikovnejší a vyspelejší, než si mnoho ľudí myslí.

Liverpoolu však v tej dobe talent v strede poľa nechýbal. Patrika Bergera neustále trápili zranenia, niekoľko z nich fakt vážnych, ktoré boli ťažké nielen pre neho, ale i pre celý tím. Patrik bol s loptou najlepším ľavonohým hráčom, akého som videl. Vždy dokázal poslať loptu presne tam, kam chcel. Aj ako človek bol OK. Keďže pochádzal z Českej republiky, staral sa hlavne sám o seba.

Zohraná dvojka bol hlavne s druhým Čechom – Vladimírom Šmicerom. Vladi naskakoval väčšinou ako náhradník. Predvádzal výborné i slabšie výkony. Keď prichádzal z Lens za 4 milióny libier, vyzeral v tréningu senzačne. Ak mal loptu na nohe, zdalo sa všetko tak jednoduché. Lenže Melwood bola jedna vec, Anfield druhá. A Vladi nedokázal preniesť svoje umenie z tréningu do zápasu. To mňa osobne veľmi sklamalo. Schopnosti rozhodne mal, no bez výsledku. Navyše mal smolu na zranenia a Gérard ho takisto využíval na rozličných pozíciách.

V strede poľa sme mali tiež Nicka Barmbyho, ktorý zažiaril krátko po svojom príchode z Evertonu v lete 2000. V tom čase bol v Goodison Parku ústrednou postavou, ale zmenil dres. Ak hrávate za Everton a na dvere vám klope Liverpool, je to lákavé. Hnev, ktorý sa rozpútal po jeho odchode, bol hlúposť. Barmby vymenil Goodison za Anfield, pretože chcel byť úspešný. Koniec debaty.

Spolu s Barmbym, Garym Macom, Didim a ostatnými bolo mojou úlohou hľadať vpredu Michaela, Robbieho a Emila Heskeyho. Michaelove schopnosti každý dobre poznal. To isté platilo o Robbiem. Emile bol iný. Po svojom príchode musel veľa dokazovať.

Predsa len sa sťahoval z malého Leicesteru na veľkú adresu na Anfielde. Bol to však skvelý hráč, ktorý dával záložníkom oveľa viac možností. Jeho rýchlosť znamenala, že môžem poslať loptu aj vrchom a on sa dokázal odpútať a získať ju. Emile bol všestranným útočníkom, ktorý si užil skvelú prvú sezónu – strelil 22 gólov.

Nanešťastie pre neho sa čoskoro stal náhradníkom, na základe čoho ho všetci posudzovali. Pre Emila bolo najdôležitejšie sebavedomie. Ak cítil dôveru, priam lietal. No často bol obeťou taktiky. Lenže vo svojej prvej sezóne v Liverpoole bol nezastaviteľný. Miloval rolu, keď mohol hrať popri Michaelovi. Keď Gérard stiahol Emila doprava či doľava, bolo to nefér. Chudák Emile. Bol pod obrovským tlakom, pod obrovským dohľadom a to posledné, čo potreboval, bola zmena pozície na ihrisku.

V januári 2001 sa ofenzíva Liverpoolu ešte posilnila. Od chvíle, keď som v Melwoode uvidel Jariho Litmanen bol som očarený. Jari pripomínal šachového veľmajstra. Vždy bol vpredu o tri či štyri ťahy. Navyše bol na mojej vlnovej dĺžke. Dokázal prečítať každý pas, o ktorý so sa pokúsil. Len málo futbalistov dokázalo vypĺňať priestor medzi útokom a zálohou lepšie. Ihneď so pochopil, prečo Jari strávil celú kariéru popri top hráčoch Ajaxu a Barcelony.

Cesta Ligovým pohárom

Litmanen prišiel v čase, keď sa naša jazda Ligovým pohárom blížila k záveru. V tom čase sa táto trofej nazývala Worthington Cup a ja som vynechal jeho dve úvodné kolá. Zranenie ma pripravilo o víťazstvo po predĺžení proti Chelsea. Proti Stoke ma zasa Gérard šetril. Chalanom som veľmi nechýbal, pretože vyhrali 8:0. Sledoval som ten zápas doma a potichu sa smial.

Nie kvôli Stoke – tí nechali na ihrisku srdce. K smiechu ma doviedol náš brankár Pegguy Arphexad, chlapík, ktorý popri Sanderovi nedostával veľa priestoru. V tom stretnutí chcel rozohrať loptu, no súper ho o ňu obral a trafil tyč. To ma na gauči naozaj dostalo.

Do diania som sa zapojil až 13. decembra v piatom kole, keď sme zdolali 3:0 po predĺžení Fulham. V semifinále nás čakal ďalší londýnsky súper. V útoku Crytal Palacu hral Clinton Morrison. Hráč, ktorý o sebe veľmi rád čítal a videl sa v novinách. Vyhlasoval, aký je dobrý.

Na Selhurst Park sme pricestovali s tým, že sme všade počúvali, ako nás Clinton dá dole. Ten veľký postrach Clinton. Liverpool svojho súpera drvil. Ak by sa ten zápas hral v boxerskom ringu, musel by rozhodca duel prerušiť, aby Palace ochránil od najhoršieho.

Súpera sme rozprášili, lenže jeho brankár prežil životný deň. Najmä Michael mal smolu. Pokojne mohol dať aj hetrik. Výsledok 7:2 pre Liverpool by zodpovedal priebehu hry. Bohužiaľ, Crystal Palace vyhral 2:1.

Bola to bolestná prehra. Veľmi sme v odvete na Anfielde túžili Palace na čele s Clintonom uložiť tam, kam patrili. Prial som si, aby sa odveta hrala hneď nasledujúci deň. Dva týždne čakania sa zdali ako príliš dlhý čas.

Ale aby sme náhodou na odvetný duel nezabudli, otvoril si Clinton znova ústa. To bol tupec. Nemohol som uveriť tomu, čo som sa dočítal v novinách. Žiaden z liverpoolskych hráčov tomu nemohol uveriť.

Jeho vyhlásenia ako „Šance, ktoré mal Owen, by som ja premenil,“ samotného Michaela iba rozosmiali. Morrison preukázal nulový rešpekt. Ak sa chcete zasmiať, porovnajte si jeho a Michaelove strelecké štatistiky. Futbalista roka verzus Pán priemerný.

Keď sme vchádzali do šatne na Anfielde, steny okolo nás boli oblepené urážlivými Morrisonovými vyhláseniami. ‚„Na Anfielde strelím gól priamo pred Kop,“ povedal Big Clint‘.

Vždy, keď niekto takto bezmyselne kritizoval Liverpool, lepil Phil Thomson tieto články na tabuľu a našou úlohou bolo odplatiť sa za to. Nebol som prívržencom takejto metódy, veď žiaden futbalista nepotrebuje podobnú extra-motiváciu. Ale vidieť tie titulky na stene v šatni a vedieť, že Cocky Clinton je sedí len kúsok od nás, to nažhavilo každého.

Úbohý futbalisti Palace. Absolútne sme ich zničili. Za dvadsať minút sme viedli 3:0 a napokon zvíťazili 5:0. Clinton bol tribúnou Kop vypískaný vždy, keď sa dotkol lopty. V jednom momente chcel predviesť nožničky, ale takmer sa dolámal, na čom sa fanúšikovia ohromne pobavili. Po konečnom hvizde pripomínal Clinton jahniatko, kráčajúce z ihriska so stiahnutým chvostom. Práve toto je dôvod, prečo nerozprávať hlúposti. Snáď si sa tejto lekcie poučil, Clinton.

Odprataním Clintona sme sa Liverpool prebojoval do finále na Millenium Stadium. Naším súperom bol Birmingham, v tej dobe hrajúci vo Football League, čiže o poschodie nižšie ako my. Napriek tomu si za svoju tvrdú prácu zaslúžil náš rešpekt.

Vidina prvej trofeje za uplynulých šesť rokov spôsobila, že naši fanúšikovia prišli 25. februára do Cardiffu plní vzrušenia. Každý chcel byť pri tom. Ja takisto, hoci som mal trochu obavy, pretože som mal problémy so zranením. Povedať o tom niekomu by bol problém.

A preto, keď sa ma Gérard predvečer finále spýtal: „Si v poriadku,“ tak som zaklamal: „Áno.“

Čo iné som mu mal povedať? Bolo to pohárové finále – možnosť získať prvenstvo a nezabudnuteľné spomienky. A ja finále milujem. Na veľkom javisku je v hre veľa. Nesmiem si to na Millenium nechať ujsť. Moje zranenie sa zdalo byť OK, no nebol som pripravený na zápas.

„Ak si fit, budeš hrať,“ povedal Gérard.

„Áno, som,“ znela moja odpoveď.

Nebol som. Navyše mi stredný obranca Birminghamu Michael Johnson prešiel po členkoch a Gérard ma v 78. minúte stiahol. Nahradil ma Gary Mac. V tej chvíli sa zdalo, že to už dotiahneme do víťazného konca.

Robbieho parádny úvodný zásah dal Gérardovi za pravdu, keď uprednostnil pred Michaelom Emila. Posadenie Michaela na lavičku nás všetkých šokovalo.

„Môžem vybrať len dvoch z vás troch,“ vysvetľoval manažér svoju dilemu. Michael to vzal profesionálne a ako vždy dôstojne, hoci vo vnútri bol nahnevaný. Bol chlapíkom pre veľké príležitosti a neznášal to neustále točenie. Osobne som nepochopil, prečo Gérard nikdy nevyužil spoluprácu Robbieho s Michaelom. Všetko naznačovalo tomu, že by sa navzájom mohli skvele dopĺňať. A tímu to mohlo priniesť množstvo gólov. Gérard tento názor nezdieľal. Divné.

V Cardiffe jeho plán fungoval do 90. minúty, keď sa Birminghamu podarilo zásluhou penalty Darrena Pursa vyrovnať. V ten deň však rozhodovalo viac striel z bieleho bodu. Rozstrel bol naozaj vtipný. Videl som, ako Gérard vyberá strelcov a piatym (v skutočnosti šiestym, pozn.) v poradí mal byť Carra.

„Ó nie. Carra na to nemá nervy,“ vykríkol som. Silový obranca bude pod veľkým tlakom kopať jedenástku vo finále? Veď Carragher strelil za Liverpool len dva góly, ďalšie tri do vlastnej siete. Robili sme si srandu, že jeho skóre je mínus jeden.

Rozstrel sa kopal priamo pred liverpoolskymi fanúšikmi, čo nám veľmi pomohlo. Birminghamský Martin Grainger nedal, za nás minul Didi. A napokon prišiel na rad Carra. Postavil si loptu na biely bod otočil a potom sa rozbehol… Utekal, utekal a utekal. Bežal tak dlho, že pred neho mohli postaviť atletickú dráhu. Vyzeralo to snáď ako sto metrov. Nemohol som to sledovať, pretože som sa obával, že môj dobrý kamarát zlyhá a pošle loptu na tribúnu.

A predsa som musel. Bolo to celkom veselé. „Carra, čo to robíš,“ zakričal som. Mal ma na háku. Musel som sa ale vážne snažiť, aby som sa zdržal smiechu, pretože pri pohľade na Carru sa mi dral do tváre. Bol to vážne problém udržať sa.

Len si ho predstavte so štulpňami stiahnutými k členkom ako Johan Cruyff. No Carrovi chýbal ten pôvab totálneho futbalistu. Bola to skôr žirafa ako gazela. Ale k lopte prišiel ako rýchlik a poslal ju do horného rohu. Skvelé. Hráči i fanúšikovia boli v eufórii a obzvlášť po tom, čo Andy Johnson nepremenil a daroval nám pohár.

Carra, penaltový kráľ. Dodnes nám to pripomína. Keď kopeme penalty v tréningoch je skvelý a hlavne vždy vykrikuje: „Len ma nechajte. Moja bilancia za Liverpool je stopercentná. Som najlepší strelec jedenástok v klube.“

A jeho šou pokračovala aj počas osláv. Pri karaoke po návrate na hotel ho nebolo možné vypnúť. Ale to je jednoducho typický Carra. Prvý sa púšťa do karaoke, prvý je na tanečnom parkete. Proste to miluje. Niekedy by sa dalo povedať, že si lepšie vedie na tanečnom parkete než na ihrisku.

Ja som sa snažil karaoke vyhnúť. Na takéto veci ma nenahovoríte. Neviem tancovať a už vôbec nie spievať. Ale užíval som si pohľad na zabávajúcich sa spoluhráčov. Liverpool vyhráva i prehráva spolu. Spoločne oslavujeme i smútime. To je liverpoolska cesta. Žiaden iný klub v krajine sa nemôže porovnávať v tom, aký panuje na Anfielde zmysel pre komunitu.

Zdroj: Steven Gerrard: My Autobiography

PS: V ďalšej časti sa vrátime k triumfu v FA Cupe a v Pohári UEFA. Snáď tá mrcha lenivosť zostane na Slovensku a nepribalím si ju so sebou na cestu do Anglicka.

You must be logged in to post a comment Login

Leave a Reply