Steven Gerrard: Treble (II.)

Nie, preklad knihy Stevena Gerrarda na lfcway.com nezomrel, hoci sa to mohlo zdať. Po viac ako roku prinášame ďalší diel, ktorý sa vracia k Treble sezóne 2000/2001.


Je tomu už veľmi dlho, čo na lfcway.com vyšiel posledný preklad z autobiografie Stevena Gerrarda. Kapitán LFC medzitým dokonca vydal aj novú knihu. Ale po tom, čo som sa definitívne usadil v Anglicku a vyhral boj s lenivosťou, rozhodol som sa preložiť ďalších pár strán, ktorými Steven spomína na triumf v FA Cupe a Pohári UEFA.Prajem príjemné čítanie.

Sen o FA Cupe realitou

Ak Worthington Cup chutil dobre, potom bol FA Cup niečím špeciálnym. Začali sme v treťom kole proti Rotherhamu na Anfielde. Emile skóroval dvakrát, Didi pridal jeden zásah. Potom sme držali remízu na pôde Leedsu United, čo bol v tej dobe prvotriedny klub. Woodgate a Ferdinand v strede obrany, Bowyer a Batty v strede poľa, Viduka s Keanom v útoku. To bol tím. Navyše do zápasu naskočil i Alan Smith. Fanúšikovia Leedsu šaleli, volali po góle. No v posledných troch minútach sa nejako podarilo skórovať Barmbymu a Emilovi a Leeds bol z kola von.

Vynechal som piate kolo a víťazstvo proti Manchestru City, no vrátil som sa na štvrťfinále – 11. marca Tranmere Rovers vonku. Klub z opačnej strany rieky Mersey, no stále ide o derby. Vedeli sme, že Tranmere naša návšteva nabudí. Niet sa čo čudovať, keďže žije v obrovskom tieni Liverpoolu. Veľký brat prichádza a toto bola šanca pre Tranmere rozbiť nám nos. Cesta na zápas bol krátka, no zdala sa ako nekonečná púť do nepriateľského teritória.

Vedeli sme, čo na nás pripravili v Prenton Parku. Čítali sme noviny. Počuli sme slová ich manažéra, Johna Aldridga o tom, ako je jeho tím pripravený na túto veľkú príležitosť. Od Alda a jeho hráčov sme žiadne drobnosti neočakávali. Aldo je skvelý chlapík, liverpoolska legenda. Dobre si uvedomoval priepasť medzi oboma celkami. Tranmere nás potrebovalo zaraziť k zemi, čo znamenalo jediné – poriadnu kopanicu.

„Je to pre nich pohárové finále,“ varoval nás Gérard v skromnej hosťovskej šatni v Prentom Parku. „Súper po vás pôjde tvrdo a rýchlo. Majte sa na pozore. Vybral som tím zložený z Angličanov, pretože toto bude bitka. Vybehnú na vás okamžite. Prečkajte búrku, vyhrajte bitku a potom ich vyraďte z hry.“

Tranmere verzus Liverpool, to bola ruvačka medzi susedmi, takže Gérard poslal do boja všetkých odchovancov – Michael, Carra, Robbie, Danny, Wrighty a ja.

Štvrťfinále FA Cupu na tak nehostinnom mieste ako bol Prenton Park, proti súperovi, ktorý nás chcel ukameňovať, tam jednoducho nebolo miesto pre zahraničných futbalistov akým bol trebárs Patrik Berger. Naši anglickí chalani chápali, o čo sa hrá – lokálnu hrdosť a miestenku do semifinále. Ja, Michael a Carra sme si od mala uvedomovali tradíciu FA Cupu.

Odhodlanie Aldovho tímu a ich fanúšikov však bolo obrovské. Chceli nás prevýšiť. Všetko, čo pred zápasom vraveli v novinách, bola pravda a Tranmere nesklamalo. Pri pohľade do očí Aldových zverencov som videl blčiaci oheň, Ich bytie sa obmedzovalo na porážku Liverpoolu. Skvelé. Toto bol typ zápasu ako šitý pre mňa. Stará dobrá anglický bitka na otrasnom ihrisku, v ktorej rozhoduje srdce. A

Gérardovo rozhodnutie nasadiť všetkých Angličanov sa ukázalo ako správne. Danny, Michael, Robbie a ja sme pri víťazstve 4:2 skórovali. Na lepšom povrchu, ktorý ponúkal Anfield, by sme si na Tranmere pochutili 6:0. Oheň z očí Aldových zverencov čoskoro vyhasol. Fanúšikovia Tranmere fandili evertonskou intenzitou. Ku koncu zápasu sa už ostrie zápasu trochu otupilo, keďže sme boli oveľa lepší ako domáci.

Los semifinále sa na nás usmial. Nedostali sme ani Arsenal ani Spurs, ale Wycombe Wanderers, tím hrajúci dve divízie pod nami.

Bez nejakého preceňovania mal Liverpool tento zápas zvládnuť. Ale každý, kto by postúpil do semifinále tak nečakane ako Wycombe by veril, že môže zasa šokovať.

V Lawrie Sanchezovi mal Wycombe manažéra, ktorý dokázal Liverpool v minulosti vyradiť. Jeho hlavička rozhodla o postupe Wimbledonu do finále 1988.

Podobne ako Aldo, aj Sanchez svoj tým napumpoval. Vo Villa Parku sa to vyvíjalo otrasne a mali sme poariadne starosti, aby sme cez Wycombe postúpili.

Celých 78 minút nás držali na dištanc, až potom Emile skóroval. O päť minút neskôr sme získali priamy kop z dobrej pozície kúsok za šestnástkou Wycombu.

Okolo lopty sme stáli piati. Gary Mac zobral zodpovednosť na seba.
„Beriem si to,“
„OK,“
povedal som a ustúpil.
„V poriadku, Macca,“ dodal Robbie.
Všetci sme Maccove schopnosti v takýchto momentoch rešpektovali, no Robbie mal v hlave niečo iné. Prikradol sa k lopte a poslal ju rovno do horného rohu. „Do pekla, Robbie!“ kričal Macca. „Je tam,“ smial sa Robbie a bežal oslavovať.

Každý si myslel, že Macca Robbieho naháňal, aby s ním oslavoval. Omyl, on ho chcel nakopať. Wycombe v závere znížil, ale bolo to príliš málo a príliš neskoro. Liverpool bol vo finále FA Cupu. Paráda!

Nemohol som sa dočkať osláv po príchode domov. Keď som sa vrátil do mesta, atmosféra bola skvelá. Všetci liverpoolski fanúšikovia boli vonku a oslavovali náš postup do Millennia. Celý svet bude sledovať Liverpool vo finále proti Arsenal. Naozaj parádna dvojica. Ako dieťa ma FA Cup vždy fascinoval. Bože, ako som tým hráčom závidel. No a teraz som ním ja.

Nadšenie pri čakaní na 12. mája narastalo, až sa zmenilo na nejasnosť. Sme naozaj vo finále alebo to bol len nesplnený detský sen? Za takéto dni som sa modlieval. Finálový kabát, žartovanie, rozhovory, pocit veľkých očakávaní v klube i v meste. Každý sa vznášal. Všetky tie maličkosti v telke, špekulácie okolo základných zostáv a kamery v okolí hotela. Neustále zháňanie noviniek a sústredenie sa na nás, finalistov. Tá pozornosť bola neuveriteľná. Akoby ostatné zápasy v porovnaní s týmto nič neznamenali.

Sú takí, čo tvrdia, že FA Cup už stratil svoje čaro. To má byť vtip? Skúste to povedať tisíckam liverpoolskych fanúšikov, ktorí sa v máji 2001 hnali diaľnicou do Cardiffu, spievajúc celou cestou a mávajúc z okna vlajkami a šálmi. Proste červená armáda na ceste.

Povedzte to hráčom, Angličanom ako ja, pre ktorých je tá trofej ako Svätý grál. Naši otcovia nás o FA Cupe učili. Usadili nás v tie úžasné májové soboty k sledovaniu a vysvetľovali, že len máloktoré ocenenie môže predčiť to, ak človek vystúpi na najvyšší stupienok v FA Cupe.

Pre zahraničných futbalistov znamená FA Cupe menej. Ich pohárové súťaže sú len vedľajšou atrakciou. Ale nie pre tých našich. Chalani zo zahraničia dobre vedia všetko o obrovskou význame FA Cupu. Taký Didi nepotreboval hodiny histórie, on vyrastal jeho sledovaním. Didiho prvé anglické slovko bolo pravdepodobne „cup“.

Tieto veľké očakávania mali na svedomí, že som sa v piatok noci nevyspal. Ako som kráčal tunelom na štadióne Millennium, tam kdesi do teplého dňa a vzrušenia fanúšikov, myslel som na predošlé finálové duely. Nasledoval som kroky mnohých, ktorí písali futbalovú históriu. Všetky tie klišé o pohárovom finále mi hýrili mysľou. Uži si to, zabav sa a tak podobne. Pohárový folklór takisto hovorí, že každý tím potrebuje trochu šťastia, čo sa pri našom víťazstve 2:1 dokonale potvrdilo.

Arsenal nás v Cardiffe celých 83 minút prevyšoval. Zaslúžil si vyhrať, to bez pochyby. Držal loptu, kým my sme len tieňovali. Bol to skvelý Arsenal s obrancami ako Tony Adams či Ashley Cole, alebo ofenzívnymi hráčmi ako Thierry Henry a Robert Pires. Patrice Viera vyčnieval v strede poľa. Hrali sme proti sebe mnohokrát, no nikdy som ho nevidel hrať lepšie ako v ten deň. Bol veľkolepý. Vyhrával súboje, kontroloval stred, pripravoval útoky.

Keď Freddie Ljungberg skóroval, myslel som, že je po zápase. Lúzri. Skúste to nabudúce. Len si podaj ruku s Vierom a choď domov. A to som tak túžil po jeho drese. Arsenal bol na nás príliš dobrý. Netušil som, ako mohli vyhrávať len vďaka Ljungbergovmu gólu. Teraz už viem. Stéphen Henchoz sa dvakrát zahral na brankára, keď neoficiálne zaskočil za Sandera.

Našťastie, rozhodca Steve Dunn jeho ruky nepostrehol. Vďaka bohu. Ak by Dunn odpískal penaltu, prehrávali by sme ešte do prestávky 0:2 a možno viac, ak by súper využil šance, ktoré mal.

Každý očakával, že nás Arsenal roztrhá na kúsky. Herne nás prevyšoval, o tom netreba diskutovať, no nezlomil. Liverpool mal ducha, ktorého nemohol pokoriť. Keď Freddy skóroval, hráči Arsenalu sa už cítili ako víťazi. Ale my sme Liverpool.

My nehádžeme uterák do ringu. Nikdy. Naši fanúšikovia by niečo podobné nepripustili. Sedem minút pred koncom priletela do šestnástky Arsenalu lopta a už som si myslel, že sa mi naskytne šanca. Napriahol som sa a chcel ju napáliť. Nestalo sa, lopta bola fuč. Michael ma predbehol. Halfvolej z celej sily vedľa Davida Seamana. 1:1.

Chvalabohu, že Michael zasiahol loptu skôr, ako sa dostala ku mne. Pravdepodobne by som ju napálil ponad bránu. Stále som mal v hlave svoju prebytočnú strelu, keď už Michael šprintoval smerom k fanúšikom Liverpoolu. Vychutnal si svoju oslavu, kým sme sa na neho ja, Robbie a Emil zbesilo nevrhli. Nemohol som uveriť, že sme proti Arsenalu vyrovnali.

Len to udržať. Zavrieť to, ustáť. Arsenal bude chcieť odpovedať. Predĺženie sa zdá byť naším cieľom. No potom, keď hodiny na štadióne ukazovali 88. minútu, Michael dokonal neuveriteľné. Nakopnutá lopta išla medzi Martina Keowna a Lee Dixona a Michael sa k nej dostal ako blesk. V deviatich z desiatich prípadov by si loptu prehodil na pravú nohu a tak vystrelil.

Na svojej ľavačke musel stále pracovať, ale to zakončenie. Bang. Nech sa páči, Arsenal. Blesk udrel dvakrát, Seaman bol pokorený a s ním celý Arsenal. Život sa z jeho hráčov vytratil. Dodnes fanúšikovia o finále FA Cupu 2001 vtipkujú ako o zápase Arsenal verzus Owen. Nepopieram, že nám v ten deň prialo šťastie, no takisto sme mali Michaela.

Záverečný hvizd znel tak sladko. Kráčal som okolo hráčov Arsenalo ktorí boli roztrúsení ako obete hromadnej dopravnej nehody. Mojím cieľom bol Viera. Našiel som ho. Objali sme. Dvaja športovci, ktorí si na ihrisku nič nedarovali, ale ich vzájomný rešpekt sa prehlboval.

Ale niektorí predstavitelia Arsenalu neuniesli prehru. Neveril som reakciám Arséna Wengera a Ljungberga, ktorí hovorili:

„Liverpool si toto víťazstvo nezaslúžil. My áno. Medaily pre víťazov mali patriť nám.“ Nikto nemá rád prehry a nikto nerád prehráva takým spôsobom, ako Arsenal. Wenger i Ljungberg sa neustále sťažovali na neodpískané ruky. Prebuďte sa do reality, páni. Taký je futbal.

Hral som v mnohých zápasoch, v ktorých Liverpool dominoval a mal vyhrať, ale vyšiel naprázdno, ak teda nepočítam pocit frustrácie. Nanešťastie pre Arsenal prišiel ich smolný deň vo finále FA Cupu.

Ale čo mňa po tom. Zatrpknuté reakcie Arsenalu ma nezaujímali. Chcel som len Vierov dres, svoju medailu a vrátiť sa späť do hotela oslavovať. Nechal som hráčov Arsenalu vytrpieť si kyslosť prehry a odišiel na pár pív.

Gérard nám zdôrazňoval a upozorňoval nás, že sezóne ešte nekončí. Už o štyri dni tu bolo finále Pohára UEFA. „Iba dve pivá,“ prikazoval. Naozaj sme sa snažili dodržať tento limit. Snažili, ale nedodržali. Dve pivá na oslavu víťazstva v FA Cupe nestačili. Mal som o málo viac ako dve. Všetci hráči si to užívali. Boli sme nesmierne šťastní. Na UEFA Cup sme nemysleli, v mysliach sme mali len FA Cup, ktorý teraz smeroval na Anfield.

Sledoval som spoluhráčov a videl, ako ich naplnil pocit zadosťučinenia. O tomto momente fantazírovali celý život. A tak sme pili a na oslavu liali aj do Michaela. Zajtrajšok počká. Zajtra sa preberieme z opice a začneme sa pripravovať na Pohár UEFA. Ale tú noc sme sedeli, pili, žartovali a oddávali sa nášmu úspechu. Pre mňa to bol vrchol celej liverpoolskej Treble sezóny. Nič nemôže konkurovať FA Cupu.

Cesta za Pohárom UEFA

Ako Francúz to Gérard cítil inak. Oveľa viac vzhliadal k Poháru UEFA ako k FA Cupu. Liverpoolska kabína sa rozdelila na Angličanov, nadšených pre FA Cup a zahraničných futbalistov, ktorých omnoho viac zaujímal Pohár UEFA. Po cardiffskom víťazstve som sa spokojne usmial na Gérarda. „Žite ako mnísi,“ vyzýval mňa, Carru a ďalších.

„Viem, že ste vyhrali FA Cup, ale Pohár UEFA znamená veľmi mnoho.“ Gérard bol tou trofejou posadnutý. Prízvukoval nám, akú má váhu a všetko o jej histórii, no tá súťaž mi nikdy nebrázdila sny ako FA Cup.

Európa bola v tej sezóne výnimočnou skúsenosťou. V prvých kolách prešiel Liverpool cez Rapid Bucuresti a Slovan Liberec, kde Carra prežil nočné mory. Nič podobné u neho nepamätám.

„Si v poriadku, synu?“ pýtal sa ho počas prestávky Gérard. „Necítiš sa zle?“ Carra bol v ten večer naozaj biedny. Ale predrali sme sa ďalej a zaistili si miestenku v treťom kole proti Olympiakosu.

Keď sme na konci novembra dorazili do Atén, nevítal nás príjemný hostiteľ: 50 tisíc bláznov, všade svetlice, ohne a vlajky. Grécki fanúšikovia síce boli ďaleko od ihriska, ale s tým sa veľmi dobre vyrovnali. Skvelá atmosféra ma nabudila a po rohu Garyho Macca som skóroval hlavou.

Zo štvrtého kola proti AS Roma ma vyradilo zranenie, čo bolo frustrujúce. Predstavoval som si, ako nastúpim proti Francescovi Tottimu, ktorý bol hráč môjho gusta – skutočný gladiátor.

Našťastie, aj on bol zranený, takže som nezmeškal duel, po ktorom som tak túžil. Neuveriteľné bolo, ako Rimania robili z Liverpoolu trosky a tvrdili, že nás prevalcujú, čo dalo chalanom presne tú motiváciu, ktorú potrebovali. Víťazstvo 2:0 na Olympijskom štadióne proti hráčom ako Cafu a Batistuta nám dodalo sebavedomie. Verili sme, že Pohár UEFA môžeme vyhrať.

Ďalším v poradí bolo Porto. Defenzívne založený tím s technickými hráčmi ako Deco a Capucho. Na Stadio das Antas sme dosiahli vytúžené čisté konto, keďže sme vedeli, že Portugalci vonku nehrajú veľmi radi. O týždeň neskôr sme na Anfielde túto záležitosť dokončili. Mne sa podaril volej, ktorý však brankár Espinha svetovým zákrokom vytesnil.

Ani neprajní fanúšikovia Evertonu nemohli tvrdiť, že cesta Liverpoolu Pohárom UEFA bola jednoduchá. V semifinále sme vyfasovali mocnú Barcelonu Pre mnohých hráčov je Camp Nou najväčším javiskom na zemi. Ja som bol z príležitosti hrať tam vzrušený. Počas tréningu pred prvým zápasom som se nedokázal sústrediť. Bol som ako turista, obdivujúci tú magickú stavbu. Carra a ja sme sa na každého usmievali.

„Zasraný štadión,“ povedal som mu. Pri kopnutí do loptyy na Camp Nou som si uvedomil, akú dlhú cestu som prešiel z tej rite v Ironside. Nasledujúci večer som sa výsledkom príliš nevzrušoval. Len ma pustite sna ihrisko Camp Nou, nechajte ma počúvať tých 90 tisíc fanúšikov. Chcel som proste túto príležitosť užiť a nie premýšľať o víťazstve či prehre.

Barcelona bola skvelá. Pepe Reina strážil ich svätyňu s rovnakou istotou ako v Liverpoole. Rivaldo a Kluivert v útoku sa s nami pohrávali. Barcelona nemala klasického útočníka. Títo dvaja sa neustála pohybovali do šírky a do hĺbky ihriska a otvárali priestor pre záložníkov Luisa Enriqueho a Marca Overmarsa, Moja úloha bola v strede, ale moji súperi ma svojím pohybom fyzicky i psychicky vyčerpali.

V barcelonskom strede poľa hrali Pep Guardiola a Philippe Cocu a kým som sa snažil ubrániť jedného, prišiel druhý a dostal prihrávku. Ich sledovanie mi spôsobilo závraty. Barcelona nám dala lekciu z prihrávok a pohybu, teda fázy, ktorý by mala byť doménou Liverpoolu.

Keď prišiel v druhom polčase na ihrisko Robbie, spýtal sa Franka de Boera, či by nám nepožičali loptu. Pri tých pár akciách keď sme sa dostali za vlastnú polovicu, som z lavičky počul: „Výborne!“ Uhrať to na 0:0 bol parádny výsledok. Okamžite som bežal za Kluivertom, aby sme si vymenili dresy. Príležitostne sa naň pozriem a spomeniem si na tú lekciu z Barcelony.

Takticky sme na Camp Nou predviedli rozumný výkon a priviezli bezgólovú remízu, takže som nechápal kritiku, ktorá nás zavaľovala. „Výstraha pre Liverpool!“. To bol najčastejší titulok v novinách. Do pekla, o čo ide? Obetavý výkon proti Barcelone mal byť samovraždou?

Tlač, obzvlášť tá španielska, označovala Liverpool ako „nudný“. To sa dostalo pod kožu mnohým ľuďom z Anfieldu. Mne to starosti nerobilo, pretože v sezóne 2000-01 som budoval svoju medailovú zbierku. Jeden, dva – no len ich spočítajte. Ak by z nás Gérard v tej sezóne spravil aktívnejší tím, bola by moja zbierka menšia.

Boli sme silní v defenzíve a ničili súperov z protiútokov – bang, bang a ste mŕtvi. Na Anfielde sme po premenenej penalte Garyho Maca a po ďalšiom neuveriteľnom výkone v defenzíve dosiahli na prvé európske finále po šestnástich rokoch. Skvelá práca.

Nuda však určite nebola slovo, ktoré by opisovalo finále v Dortmunde 16. mája. Atmosféra bola výnimočná, keďže sme práve vyhrali FA Cup. Nemali sme pripravené cigary, ale v Nemecku sme pristáli s hrdosťou. Nezáležalo na tom, čo sa stane proti najbližšiemu súperovi, Alavésu. Liverpoolska sezóna bola už aj tak úspešná. Užíval som si to. Až po dortmundský večer som každú noc spal ako bábätko.

V deň zápasu som sa prebudil a zistil, že úžasní fanúšikovia obliehajú Dortmund. Boli všade a maľovali mesto načerveno. Cesta na štadión bola jeden veľký blázninec. Lemovali ulice, povzbudzovali nás, blokovali dopravu.

Len zaparkovanie autobusu nám zabralo polhodinu. Fanúšikovia nás od Cardiffu nevideli, a tak sa rozhodli vzdať nám hold za víťazstvo. Ako sa nám ochranka snažila uvoľniť cestu, sledoval som dianie z okna autobusu a videl všetky tie tričká:

„Víťazi FA Cupu 01“ a „Treble 2001“. Každý veril, že Treble je teraz nevyhnutnosťou, no nikto nemohol proti Alavésu, prekvapeniu zo španielska, predpokladať tak výnimočný zápas. Finále už zaujímavejšie byť ani nemohlo.

Po víťazstve vo Worthington Cupe a FA Cupe nebol na nás vyvíjaný takmer žiadny tlak. Len sme vybehli na ihrisko a užívali si to. Ak by sme proti Arsenalu prehrali, boli by sme opatrnejší, usadili sa hlboko v poli, nechali hrať Alavés a sústredili sa na protiútoky. Už po štyroch minútach Gary Mac nacentroval a Markus Babbel nás hlavičkom poslal do vedenia. Skvelá hlavička, za ktorú dostal ranu lakťom.

Garyho štandardky boli v tej sezóne pre Liverpool životne dôležité. Zápasy rozhodujú nepatrné detaily a Garyho každodenné pilovanie znamenalo, že jeho rohy, voľné kopy a penalty boli na milimeter presné. Bol v tak skvelej forme, že ma manažér proti Alavésu postavil na pravé krídlo. Gérard si vybral jednoduchšiu možnosť. Radšej postavil mladíka na kraj, akoby posadil rešpektovaného veterána.

Sťažovať sa bolo zbytočné. Gérard by sa niečoho podobného nedočkal, pretože to nie je môj štýl. Okrem toho som čoskoro skóroval. Zostávam Michelovým veľkým dlžníkom, pretože jeho prihrávka do behu bola absolútne presná. Hlava dole, len to napáliť, 2:0. Ale hráči Alavésu bojovali a Ivan Alonso znížil, no vzápätí Gary Mac premenil penaltu: 3:1.

Už cestou do šatne sme si mysleli, že máme vyhraté. Liverpoolski fanúšikovia už pospevovali o Treble. Niektorí hráči o tom potichu hovorili. Realizačný tím nám prízvukoval, že pokiaľ budeme pokračovať v tom, čo sme predvádzali v prvom polčase, bude Treble náš. Nebol som jediný, kto si v tej šatni myslel, že Treble je hotová záležitosť. Alavés neukázal v prvom polčase nič, čím by nás vystrašil. To bol dôvod, prečo sme sa na ihrisko vrátili nepripravení na to, že by sa mohlo prihodiť niečo nečakané.

Alavés nás za to potrestal. Javi Moreno skóroval dvakrát. Neuveriteľné. Gérard poslal na ihrisko Robbieho a ten už po siedmych minútach poslal Liverpool fantastickou strelou späť do vedenia. Malo byť hotovo. Odpor Alavésu sa zdal byť definitívne zlomený. No mali sme jednu slabinu. Sander predviedol počas sezóny niekoľko zbytočných chýb a pripomenul sa opäť, keď minul center a Jordi Cruyff ho poslal do našej siete. 4:4 a predĺženie. Kto iný to mal zariadiť, ak nie Jordi, bývalý hráč Manchestru United?

Do predĺženia ma Gérard posunul na pravého obrancu a ja som sa pomaly začal zaoberať penaltovým rozstrelom. „Ak sa Gérard spýta, pôjdem kopať,“ hovoril som si sám pre seba. Odmietnutie by bolo sklamaním. A ja som nikdy nechcel Liverpool sklamať.

Ešte stále som dumal nad rozstrelom, keď Macca zahral priamy kop a Delfi Geli hlavičkoval do vlastnej siete. Gérard vravel niečo o zlatom góle, ale počas porád som nebol dobrým poslucháčom. Neuvedomil som si, že je koniec a my sme vyhrali. Čakal som na reštart.

„To ma poser, ono je hotovo!“ začal som napokon kričať a skákať od radosti. Rozhodli sme dosť divným spôsobom a veľmi krutým gólom. Ale aspoň že sme to ukončili počas hry a nemuseli do jedenástok.

Vymaľované. Treble bol kompletný a my sme začali spievať. Všetci fanúšikovia spustili chorály: „Houllier, Houllier.“ Liverpoolski fanúšikovia budú Gérarda navždy rešpektovať, pretože keď na Anfield prichádzal, sľúbil trofeje a tie prišli. Nezískal len tú najdôležitejšiu – titul v Premiership.

No pozbierať tri poháre v jednej sezóne bolo niečo fenomenálne. No zasa nám raz nedovolil oslavovať naplno. Do rite. Zomieral som túžbou po žúrke, no nedalo sa. Už o štyri dni nás čakal zápas s obrovským významom. Treble bol fajn, ale poraziť Charlton a dostať sa do Ligy majstrov znamenalo z finančného hľadiska pre Liverpool omnoho viac.

Roy Keane v drese LFC

Počas celej sezóny sme tvrdo dreli, aby sme si udržali tretie miesto. Dokonca sme po 17 rokoch vyhrali na Old Trafford. Spomienky na 17. december 2000 vo mne zostanú navždy. Médiá ten zápas vyšponovali do roviny súboja medzi Royom Keanom a mnou. „Máš strach?“ pýtali sa ma ľudia. V žiadnom prípade. Nemohol som sa dočkať.

Vedel som, že môžem bitku s Keanom prehrať, no nemôžem prehrať veľa osobných súbojov. V tom čase disponoval kvalitami, ktoré z hráčov robia top stredopoliarov. Nenávidel som sledovať Manchesteter , no zbožňoval som sa pozerať na Keanovu hru. Chcel som jeho auru, jeho schopnosti byť všade na ihrisku, odoberanie loptu a presne prihrávky. V televízii bol pôsobivý, no keď stál proti vám, bol jednoducho úžasný.

Večer pred zápasom som ležal v posteli a nedokázal dostať z hlavy Keana, hlavnú postavu mojich myšlienok. „Každý o Keanovi hovorí, tak sa mu postav a nebuď len obeť. A pokiaľ pritvrdí, neposer sa a pritvrdiť aj ty,“ vravel som si sám pre seba.

Pri raňajkách som si prechádzal noviny a každá ich strana sa venovala tomuto zápasu. Dokonca o mne hovoril samotný Ferguson. Najväčší a pravdepodobne jediný kompliment z tábora United ktorý kedy zaznel na moju adresu, prišiel zo strany manažéra United práve v ten deň.

„Gerrard je po fyzickej a technickej stránke predčasne vyspelý, výbušný, so skvelou kondíciou, výborne číta hru a rýchlo prihráva. Ničí ma predstava, že Liverpool má niekoho tak dobrého, ako je Roy Keane,“ povedal Fergie.

To ma poser. Veľmi dobre som vedel, čo Keane znamená pre United aj pre samotného Fergusona. Bolo pre mňa obrovskou poctou, že ma Ferguson prirovnal k svojmu kapitánovi. Jeho obdiv ku mne nebol pre mňa tajomstvom. Chalani z United mi o tom povedali počas zrazov anglickej reprezentácie. No akonáhle som si prečítal Fergusonov komentár, chcel som vybehnúť na ihrisko a dokázať mu, že Liverpool má naozaj na svojej strane vlastného Roya Keana.

Návšteva Old Trafford je ako absolvovanie bojového kurzu v prostredí plnom jedu. Rok 2000 v tomto smere nebol iný. Cestovať za nepriateľskú líniu znamená vždy to isté. Liverpoolsky autobus bol obliehaný fanúšikmi United, ktorí vyskakovali, aby nám ukázali, že ich tváre sú plné nenávisti. Dostalo sa nám tradičného privítania: „Fakerníky“, dva vystrčené prsty, symboly podrezania krku.

„Poj.bte sa, vy zberba! Všetkých vás pozabíjame,“ kričali. „Na tej vašej liverpoolskej periférii…“ spievali. Tie kvapky jedu zo strany fanúšikov United ma nikdy neprestali šokovať. Oni nás naozaj nenávidia. Bang. Okno sa rozletelo na črepiny a kameň ma takmer trafil do hlavy. Ježiši Kriste. Sme tu opäť. Rýchlo som utekal k dverám vedúcim do šatní.

Samozrejme, že som už od mládežníckych čias vedel, čo zápasy Liverpool – Manchester United znamenajú. Už vtedy to boli súboje na život a na smrť a počas tých 90 minút som United prial smrť. No nikdy som nepoznal ľudí s takou nenávisťou. Fanúšikovia Evetonu vyrastajú s pocitom pohŕdania mojej osoby, pretože proti ich tímu pravidelne skórujem a priznal som, že Everton rád porážam. Nenávidia ma, keď hrám proti nim, no myslím, že ma ako hráča rešpektujú.

Na Old Trafford je to odlišné. Každý má nenávidí, pretože som Liverpoolčan. Ten zimný deň 2000 nebol iný. Kvôli bučaniu som takmer nepočul úvodný hvizd. Prvých desať minút predvádzali United exhibíciu. K lopte som sa nedostal celú večnosť. Bola to výstraha.

„Napádaj ich, nedaj im dýchať, buď pevný. A nech spravíš čokoľvek, hlavne nestrácaj loptu,“ prízvukoval mi Thommo v šatni. Prečo? Lebo Keane vás v takom prípade zabije, Pretože fanúšikovia United budú z toho nadržaní.

Držať loptu v úlohe hostí na Old Trafford sa rovná samovražde. Pokazil som niekoľko prihrávok, Keane ma niekoľkokrát prevýšil a 60 tisíc fanúšikov Mancs sa na mne smialo. Nikto nie je na Old Trafford vítaný Obzvlášť nie susedia spoza East Lancs Road. A práve preto sú United tak úspešní. Majú totiž skvelý tím hrajúci na štadióne, ktorý je postrachom pre každého návštevníka.

No my sme sa držali a keď Danny skóroval po priamom kope a prakticky tak rozhodol o našom víťazstve, bol to neuveriteľný moment. Na Old Trafford bolo len niekoľko tisíc našich fanúšikov, no chutilo to ako víťazstvo v pohári. Hrať proti Keanovi pripomína 90-minútovú lekciu, ktorá mi pomôže zlepšiť sa. Podal mi ruku a povedal: „Veľmi dobre.“

Požiadať ho o dres bolo neprijateľné. Rád by som mal jeho írsky dres, ale nikdy by som si domov nezobral jeho tričko vo farbách United. Dresy United sú totiž v mojom dome zakázané.

Víťazstvom sme sa udržali v boji o Ligu majstrov, no skutočným míľnikom bolo víťazstvo 3:2 v Goodisone zo 16. apríla, kde nám víťazstvo vystrieľal Macca svojím 40-yardovým priamym kopom. Definitíva postupu tkvela v poslednom zápase proti Charltonu a my sme vyhrali 4:0. Zvíťazili sme vo všetkých štyroch finálových stretnutiach neskutočnej Treble sezóny.

Na záver kapitoly o Treble si ma Liverpool vyhliadol, aby so mnou predĺžil zmluvu. Struan mi zavolala potvrdil, že Rick Parry, šéf exekutívy Liverpoolu, je neustále na telefóne. Liverpool veľmi naliehal. „Stru, neustále do mňa hustia reči o predĺžení kontraktu,“ povedal som mu. Dal som v tej sezóne desať gólov, hral veľmi dobre a darilo sa mi aj v anglickom drese.

„Ponúkame Steviemu šesťročný kontrakt,“ navrhol Rick. „Myslím, že je to príliš dlhá doba,“ poradil mi Stru. „Šesť rokov je príliš dlhý záväzok. Štyri roky by boli lepšie. Dávalo by to viac slobody pri prípadnom sťahovaní sa.“

Súhlasil som. Struan bol v otázke mojich financií vždy skvelý. Dohoda bola spečatená. Liverpool sa možno obával, že by ma mohol zlákať iný tím. Rick súhlasil so štyrmi rokmi a dal mi naozaj dobré peniaze – 50 tisíc libier na týždeň. Hráč, ktorý stále iba šplhá rebríčkom, dostal jeden z najlepších platov. No Liverpool sa o mňa staral ako o špičku. Po finančnej stránke to bol obrovský skok a Liverpool sa uistil, že som si toho vedomý.

Po mojom podpise sa Rick, Gérard a Thomo so mnou zhovárali o budúcnosti. „Dávame ti veľký kontrakt pretože si ťa veľmi ceníme. Nechceme, aby si niečo menil. Poctivo trénuj a hraj spôsobom tebe vlastným. Sme s tebou nesmierne spokojní, tak sa nemeň,“ povedal Gérard.

Bol som vzrušený. Boli to skvelé peniaze, no môj život bol pohodlný už aj pred novou zmluvou. Na chlapca z Huytonu som si viedol veľmi dobre. Mal som vlastný apartmán. Pár librami som podporil mamu s otcom. Ale peniaze neboli hlavnou otázkou. Čo ma najviac uspokojovalo bol fakt, že Liverpool tak túžil, aby som zostal. Skvelé. Moja ľúbostná aféra s Liverpoolom pokračuje.

zdroj: Steven Gerrard: My Autobiography

You must be logged in to post a comment Login

Leave a Reply