Steven Gerrard: Ťukanie na vysnenú spoločnosť (II.)

Ďalšia časť prekladu Stevieho autobiografie je na svete. Gerrard v nej rozpráva aj o odvete za odmietnutie z Lilleshall.


V poslednej uverejnenej časti autobiografie Stevena Gerrarda ste si mohli prečítať, že Stevena odmietla najvýznamnejšia futbalová škola vo Veľkej Británii v Lilleshall. Liverpoolsky kapitán niesol toto odmietnutie veľmi ťažko. V pokračovaní tretieho dielu sa dozviete, že nakoniec Stevena a najmä Liverpool odmietnutie z Národnej školy mrzieť nemusí. O Gerrarda sa totiž postarala iná legenda – Steven Heighway

Ťukanie na vysnenú spoločnosť – diel druhý

S ťažkým srdcom som pokračoval v liverpoolskom tréningu. Steve Heighway na mňa čakal. Pustil ma do svojej kancelárie, usadil ma a odišiel sa svoj stôl. „Som absolútne nadšený z toho, že si nešiel do Lilleshall,“ povedal Steve.

Bol som ohromený, „Ste idot.“ pomyslel som si.

Nechcel som, aby si šiel do Lilleshall,“ vysvetľoval Steve. „Nechcel som, aby tam šiel Michael. Som sebecký. Chcem ťa tu v Liverpoole. Steven, viem, že si rozčúlený, ale ver mi. Môžem z teba urobiť lepšieho hráča ako Lilleshall.“

V tom čase som mu neveril. Michael si balil veci a odchádzal za novým dobrodružstvom a údajne najlepšími trénermi v krajine. Michael si to zaslúžil. Poprial som mu veľa šťastia. „Teším sa s tebou,“ povedal som mu, keď sa prišiel rozlúčiť. No v duchu som bol zničený. Len som chcel patriť do Lilleshall, kráčať bok po boku s Michealom. Nechcel som zostať vzadu, vnímať Michaelove prázdne miesto v kabíne. Chuť zlyhania bola odporná. Pomyslel som si, že ak by Steve na mňa zatlačil, mohol som do Lilleshall ísť. Trvalo dlho, kým som pochopil Steveho motívy.

Odmietnutie z Lilleshal spomalilo moje stúpanie v anglickom rebríčku. Hráči z Národnej školy boli vždy vybraní do reprezentácie Anglicka do 15 rokov. Vždy. Bola to obrovský výhoda, jasne a jednoznačne nefér. Skutočne ma to hnevalo. Záložníci, ktorí dostali v Lilleshal prednosť predo mnou, boli hráči ako Kenny Lunf, Jamie Day z Arsenalu a Richard Keller zo Scarborough. Takisto sa teda dostali aj do U-15. Poďte, nech sa páči, tam sú vaše anglické dresy, poslúžte si. Kypel som od hnevu nad ich rýchlym vzostupom.

Sedel som v Ironside, rozmýšľal nad týmito stredopoliarmi, ako vybiehajú na nádherné ihriská v Lilleshall, užívajú si každodenné tréningy a držia kľúč od kabíny Anglicka U-15. Zápasy tohto anglického výberu vysielala Sky. Sledovať ich bolo umučením. Sedel som pred televíziu spolu s otcom a pozeral na záložníkov, ktorí boli v mojom veku, no nie rovnako dobrí. Kričal som do televízie, nadával komentátorom, keď ocenili niektorého zo stredopoliarov s tromi levmi na drese. Kvôli hnevu som mal odísť, ale kvôli jednej osobe nie. Miloval som sledovať Michaela ako sa mu darí.

Lilleshall sa vykrútila a ja som dúfal a každý deň sa modlil, že si raz priznajú svoju chybu. Do riti, my sme vynechali to skvelé dieťa z Liverpoolu. Ako sa volá? Gerrard. Berme ho naostro. Sníval som o liste so shropshireskou poštovou známkou, v ktorom sa mi ospravedlnia za hrozný omyl a povedia mi, že ma prijmú teraz. Dvere sa zdali byť otvorené, keď jeden mládenec z Arsenalu opustil Lilleshall. Michael mi volal: „Hovorí sa, že privedú za neho náhradu,“ povedal. V tú noc som nemohol spať. Ležal som v posteli a rozmýšľal nad Michealovými slovami. V hlave som si už balil batoh do Lilleshall. Musia mi zavolať. Ale nezavolali. Pozvánka nikdy neprišla. Môj sen sa skončil druhýkrát.

O sedem mesiacov neskôr našiel môj hnev fantastickú možnosť vyventilovať sa. Národná škola prišla na zápas do Melwoodu, kde sme my, Heigwayove deti, v tom čase sídlili. Ďakujem Bože. Pripravoval som sa na útok. Na tento zápas som bola nažhavený ako nikto iný. Večer pred zápasom som si vyčistil kopačky, uistil sa, že kolíky sú dôkladne ostré pre tých miláčikov z Lilleshall. Otec si uvedomoval, aký som bol nabudený. Nemilosrdne ma odbil. „Proti Lilleshall budeš posratý,“ povedal. „Budeš. Viem to. Chalani z National School sú lepši ako ty.“

Odvrkol som: „Hej, hej.“ Vo vnútri som horel. Cítil som sa, akoby ma v piatok večer čakala bitka. Celú noc som prebdel, akoby som mal strach, že ma spánok môže pritlmiť, stíšiť zúrivosť v mojom vnútri. Ráno som do Melwoodu dorazil celý rozbúrený na vlne adrenalínu a hnevu. Steve videl v mojich očiach oheň.

Buď opatrný“, varoval ma: „Zraníš sa.

Dostanú to.“ odpovedal som: „Nakopem ich všade. Idem Lilleshall ukázať, že vybrali nesprávnych. Všetkým.“

Steve sa mi snažil dohovárať. Bez šance. Pre mňa to bolo poslanie.

A keď som videl tých lilleshallských chlapcov pochodovať do pavilónu v Melwoode, všetkých elegantných a vysmiatych v anglických športových sakách, oheň v mojom vnútri sa zmenil na peklo. Bol som viac ako len posadnutý človek. Doteraz neviem, ako som sa mohol udržať a nepriklincovať ich ešte na chodbe. „Len si to teraz užite,“ pomyslel som si. „Len poďte, v tých vašich čistučkých kabátikoch a s arogantným úsmevom. Hoyton proti Lilleshall. Teraz sa uvidí, kto je lepší!“ Bože, nemohol som sa dočkať.

Šprintoval som von z pavilónu smerom k ihrisku. Dobre, pomyslel som si, uvedomoval som si na akom ihrisku sme boli. Liverpool mi dovolil byť hrdým. Zvyčajne sme hrávali na ihrisku B mužstva, ale kvôli návšteve z Lilleshall nám Liverpool poskytol ihrisko A tímu, kde bol povrch rovnako dobrý ako na Anfielde. Niekto v klube vedel, čo pre mňa tento zápas znamená. Ďakujem. Rozcvičil som sa, vybavil kapitánske formality a nenápadne popohnal rozhodcu.

Úvodný hvizd vo mne vzbudil rovnaký dojem ako úvodný gong v boxerskom ringu. Zvolanie armády, signál k bitke. Rozbijem záložníkov Lilleshall na kúsky. Žiadne zľutovanie. Do každého súboja som vložil všetku frustráciu z toho, že ma Národná škola odmietla. Tešila ma predstava, ako ich tréner bezmocne stojí pri postrannej čiare v Melwoode, kým ja mu ničím jeho výber. „Týmto im ukážem koho odmietli,“ pomyslel som si, keď som rozmliaždil ďalší chránič. „Takto uvidia, ako veľmi sa zmýlili,“ povedal som si, keď som poslal ďalšieho z ich drahocenných chlapcov do vzduchu. „Mierni sa,“ kričal na mňa rozhodca. Bez šance. Chlapci z Lilleshal to schytali v správny čas. Nič ma nemohlo zastaviť. Ako môže rozhodca porozumieť mojej bolesti?

Lilleshalll postavilo niekoľko dobrých hráčov ako Michael Ball, Wes Brown a samozrejme môj kamarát Micheal Owen, ktorý nám, ako je u neho zvyčajné, nasúkal hattrick. Výsledok bol 4:3 pre Lilleshall, ale dokázal som streliť gól. Môj výkon bol taký dobrý, že všetci ich hráči po zápase utekali podať ruky. Boli dotlčení, ale aj tak chceli ukázať rešpekt. Fair play. Obdivoval som ich preto. „To, že si sa nikdy nedostal do Lilleshall, bol vtip,“ poznamenal Michael, keď sme odchádzali. Bitka skončila. „Si oveľa lepší ako títo.“ Celý anglický realizačný tím chodil na druhú stranu, aby mi zagratuloval. Ja som sa iba otočil a ušiel do šatne. Vo vnútri som bol rozčúlený. Neexistoval možnosť, že by som si podal ruku s tými, čo mi spôsobili toľko žiaľu. Urazili ma a toto bol ich vlastný liek. Zoberte si ho.

Ešte aj teraz sa na nich hnevám, na všetkých. Nemôžem vystáť neúspech. Manažér, ktorý ma nikdy nevybral do U-15, John Owens, je teraz trénerom v liverpoolskej Akadémii. Zbožňujem popri ňom prechádzať. Keď ho vidím prichádzať, upokojím sa a povie: „Všetko v poriadku?“ Owens si myslí, že som na U-15 zabudol. Nezabudol. Owens je hocikedy, keď na seba narazíme, milý. Rozprávam sa s ním, zdvorilostne, zlosť zostáva vo vnútri. Cítim, ako ho ťahám do pracovne a pýtam sa ho: „Prečo ste ma nevybrali? Ste nespravodlivý. Vysvetlite mi teraz tú príčinu priamo do očí, pretože viem, že dôvod, čo ste napísali v liste, bola len kopa sračiek. Bolo to skutočne kvôli mojej hmotnosti? OK, ostatní záložníci možno boli väčší a silnejší, ale nikto nebol lepší ako ja. Nikto z nich.“

Do riti. Každopádne mal Heighway pravdu. Mal som radšej odísť na dva roky do Národnej školy alebo mať dve sezóny Steveho odborné tréningy? Steve a jeho tréneri ma mali radi a ja som mal rád ich. Ich tréningy boli kvalitné. Steve a Dave Shannon robili všetky veci, ktoré som zbožňoval. Držanie lopty, centrovanie a strieľanie, prihrávanie. Na konci sme hrávali zápas, ktorý mi pripadal rovnako dôležitý ako finále majstrovstiev sveta. Ak ste spravili chybu, Steve a Dave vás nechali robiť kliky, vaša tvár sa približovala a vzďaľovala od trávnika, kým kopačky vedľa vás naháňali loptu. Rýchlo som si odrobil kliky a a elánom sa vrátil do akcie. Pre mňa to bolo všetkým. Liverpoolske tréningy pre mňa znamenali svet. Kvalita futbalu v Akadémii bola veľmi vzdialená od „kopanej“ so spolužiakmi v Cardinal Heenan alebo s kamarátmi v Ironside. Ak si z Cardinale Heenan niekto zle nabehol alebo stratil loptu, čertil som sa. „Možno nie sú tak dobrí ako ty, ale sú to tvoji kamaráti,“ povedal mi učiteľ z Cardinal Heenan. „Takže to tak ber.“

Odmietnutie z Lilleshall prehĺbilo moju lásku k Liverpoolu. Chceli ma a ja som sa rozhodol odovzdať sa im a dokázať nespravodlivosť Lilleshalle. Dlhé obdobie hralo v môj prospech to, že som sa nedostal do Národnej školy. Podľa môjho názoru by ma tréneri v Národnej školy nikdy tak nezdokonalili ako to urobil Steve Heighway. Steve zvykol prísť do Ironside, pozrieť ako sa máme, alebo zavolal. Steve vždy pozval mamu a otca do Akadémie, kontroloval, či je všetko v poriadku. Steve mi dával kopačky. „Ako sa má tvoja rodina?“ pýtal sa často. „Aká je vaša finančná situácia.“ Vedel, že sme nikdy nemali peniaze nazvyš. Steve rád nadväzoval blízke spojenia s rodinami, pomáhal ľuďom. Je to skvelý chlap. Samozrejme bolo v záujme Liverpoolu udržať ma šťastným, ale záujem Steveho o mňa nebol úplne profesionálny. Skutočne sa o mňa staral, nebol som len kúsok mäsa, či príležitosť pre Steveho a Liverpool k investícii. Bol som z mäsa a kostí, mal strach a sny a Steve na mňa dohliadal ako na syna. Nikdy nezabudnem na jeho obrovský podiel na mojom formovaní nielen ako futbalistu, ale aj človeka. Kašlať na Lilleshall. Mal som Liverpool.

Steve nebol hlúpy vedel koľko klubov okolo mňa krúžilo. Tí hlupáci v Lilleshall si to možno neuvedomili, ale inak som bol všade cenený. Listy do schránky v Ironside posielal Manchester United, oveľa krajšie ako tie z Lilleshall. Poštár takisto prinášal riadne ponuky z Crystal Palace, Manchestru City, Evertonu a Spurs. Jedného dňa hovoril otec so Stevom: „Pozri, Steven dostal všetky tieto ponuky. „Môžeme vyriešiť jeho tunajšiu budúcnosť?“

Steve bol ústretový, možno aj úmyselne. „Ak chce Steven ísť a zistiť, čo mu môže Manchester United a ten zbytok ponúknuť, necháme ho,“ povedal. „Ak chce vidieť vybavenie Spurs a City, bez problémov. Nechceme niečo iné ako on. Nechceme sa so Stevenom rozhádať.

Tak som aj spravil. Everton mi ukázal okolie, snažil sa ma zlákať. Hral som skúšobný zápas proti Tranmare Rovers, mal som na sebe bordovo-modrý dres West Hamu, keď sme rozobrali Cambridge United 6:2. V štrnástich dokonca moje telo na dva zápasy zahalila manchesterská červená. Po tom, čo som sa v týchto zápasoch predviedol v dobrom, ponúkli mi United trojročný kontrakt. Dokonca som stretol ich legendárneho manažéra Sira Alexa Fergusona. Skupina, ktorá sme boli na skúške, obedovala s pánom Fergusonom. Mal tam byť aj Micheal Owen, ale neobjavil sa. Bol tam Micheal Ball. Sedeli sme a s úctou počúvali jedného z manažérskych velikánov.

Pán Ferguson bol skvelý človek. Samozrejme som o ňom veľa počul. Bol to génius, ktorý pozdvihol United. Počul o mne a zúfalo chcel, aby som podpísal. Pán Ferguson nám hovoril, ako dobre sa budeme mať na Old Trafforde a potom ako príklad uviedol výborných tíneďžerov. Generácia Ryana Giggsa a Davida Beckhama stála na začiatku cesty za slávou. Užíval som si jedlo a slová pána Fergusona, ale nikdy by som sa neupísal United. Bez šance. Z časti som sa ohliadal po iných kluboch aj kvôli vytvoreniu tlaku na Liverpool, aby mi ponúkli YTS kontrakt (mládežnícku zmluvu).

Akonáhle som sa vrátil z týchto zápasov, vyhľadal som Steva Heighwaya. „Skutočne som si užil možnosť hrať za tie mužstvá,“ povedal som s úsmevom. Čoskoro som dostal sľub, že mi Liverpool ponúkne Young Trainee Scheme kontrakt.

Ku koncu U-16 odchádzali školáci jeden po druhom do kancelárie v Melwoode, aby sa dozvedeli, či im Liverpool ponúkne YTS kontrakt. Ja som tam nikdy nebol. Nikoho som nemohol upozorniť, že mám nejakú dohodu so Stevom, všetko čierne na bielom. Ale bolo to tam: 50 libier na týždeň. Michael Owen ju mal so Stevom takisto.

Steve sa o nás vždy staral, dával pre nám napríklad lístky na The Kop, mne, bratovi Paulovi a kamarátom. Vzal ma trikrát do Wembley na finále FA Cupu a Coca-Cola Cupu. Na juh sme so Stevom, Hughiem, Davom a ich ženami cestovali vlakom a dozerali na mňa ako na syna. Videli sme ako Liverpool v roku 1992 porazil 2:0 Sunderland a o tri roky neskôr brilantný výkon Steva McManamana proti Boltonu Wanderers v Coca-Cola Cupe. Michael bol takisto členom partie smerujúcej do Wembley. Michael bol liverpoolskym najcennejším juniorom, takže si myslím, že ak ma vzali do Wembley, musel som asi byť druhým najlepším.

Steve bol na mňa vždy dobrý. Nikdy nezabudnem na jeho telefonát z jedného skorého rána v máji 1996. Práve som vychádzal z dverí, aby som stihol autobus do Cardinal Heeden, keď v tom zazvonil telefón. „Stevie, o dva dni nás čaká finále FA Youth Cupu proti West Hamu a máme dvoch zranených, takže potrebujem, aby si bol pripravený. Buď prichystaný.“ Bol som nabudený, celou cestou do Cardinal Heedan som lietal v oblakoch. Zranenia a choroby zužovali juniorský výber, ale nikdy som nesníval o tom, žeby sa obrátili v môj prospech. Nakoniec ma nepotrebovali – skutočne škoda. Liverpool mal mladých hráčov ako Jamie Carragher, David Thompson a samozrejme, Michael Owen, skutočná hviezda tejto šou. Finále proti hráčom ako Rio Ferdinand a Frank Lampard bezpečne vyhrali. Ale ja som bol aj tak Stevovi vďačný, že si na mňa spomenul.

Steve dokonca zorganizoval aj to, že som v Liverpoole získal prax, sedel som v triede v Cardinal Heenan, počúval všetkých chalanov, ktorí hovorili o tom, kam pôjdu pracovať. Ako chodil formulár dokola, niekto spomenul, že pár chlapcov z Cardinal Heenan získalo v minulosti prax v Melwoode. Šiel som do kancelárie Steveho Heigwaya: „Budem umývať toľko podláh a čistiť toľko kopačiek, koľko len budete chcieť, tak dlho, ako budem počas dvojtýždňovej praxe v Melwoode môcť,“ povedal som mu. Steve súhlasil a vybavil to s Cardinal Heenan. Liverpool mal so mnou očividne veľké úmysly.

Chalani, ktorí už v Melwoode praxovali, trénovali iba s rezervou. Keď som sa hlásil o povinnosti, informovali ma, že budem trénovať s legendami ako John Barnes a Jan Molby. Moje idoly! Tí dvaja boli tak dobrí. Už len pozorovať ich z blízka bolo privilégiom. Stál som pri postrannej čiare v Melwoode, s otvorenými ústami od úžasu nad ich schopnosťami, pripadal si tak blízko k nim. Prax zahrňovala umývanie podláh, čistenie kopačiek, hustenie lôpt, zbieranie kužeľov a zbieranie lôpt. Ale Roy Evans, vtedajší manažér, ma prizval pri futbale päť na päť. Mal som šestnásť a prihrával som loptu Johnovi Barnsovi a Janovi Molbymu! Oni sa snažili prihrávať mne, spraviť ma lepším hráčom.

Tieto dva týždne vo mne prehlbovali vášeň k futbalu a snahu dotiahnuť to v Liverpole medzi profíkov. Nikdy by som tieto dva týždne s prvým mužstvom nevymenil. Doplnil som mladé nádeje ako Jamie Carragher, Jamie Cassidy, David Thompson a Gareth Roberts. Ich žarty boli absolútne presné. Také zábavné. Také zlomyseľné. Bože, ja som im závidel. Carra a zbytok boli v Melwoode každý deň, bola to časť ich života a ja som sa musel po 14-tich dňoch vrátiť do nudnej školy. Nebolo to na dlho. Mal som sľúbený YTS kontrakt. Bolo to posledné obdobie, kedy som robil väčšinu domácich úloh a pripravoval sa na skúšky, ale poriadne som sa nesústredil. Vedel som, že o dva mesiace ma čaká Liverpool. V môj posledný školský deň ma čakala záverečná skúška. Čakal som v skúšobnej miestnosti a rozmýšľal nad jednou vážnou otázkou: ako by som mohol spáliť moju uniformu. Ledva ubehla hodina, už som šprintoval von z miestnosti. Nikdy som na autobusovú zastávku neutekal tak rýchlo. Chcel som sa vrátiť do Ironside, obliecť si normálne veci, odhodiť uniformu, mať šesť týždňov voľna a potom sa venovať futbalu na plný úväzok.

Ako dopadli skúšky?“ spýtala sa mama.

Skvele,“ odpovedal som, vediac, že som ich spravil na hovno. Podal som jej uniformu: „Vraz to do koša mami, prosím.“

Čakala ma nová uniforma: Liverpool FC.

zdroj: Steven Gerrard: My Autobiography

You must be logged in to post a comment Login

Leave a Reply