Steven Gerrard: Ťukanie na vysnenú spoločnosť (I.)

Prvá časť tretieho dielu prekladu Stevieho autobiografie.

Steven Gerrard v týchto dňoch prežíva rozporuplné obdobie. Na jednej strane sa Liverpoolu i jemu osobne darí na výbornú, na druhej mu určite neprospieva škandál z baru a pobyt na policajnej stanici.

Ale keďže je tu koniec roka, skúsme zabudnúť na to, čo sa v pondelok skoro ráno stalo. Namiesto toho vám LFCWAY.COM ponúka tretí diel prekladu Stevenovej autobiografie, ktorý má názov „Ťukanie na vysnenú spoločnosť“. Liverpoolsky kapitán v ňom píše o prvých dňoch v štruktúrach Liverpool FC a takisto o jednej nepríjemnej udalosti.

Ťukanie na vysnenú spoločnosť

Pripojiť sa k Liverpoolu bolo ako začať milostnú aféru, o ktorej viete, že nikdy neskončí. Skutočne je pravda, že na Anfielde Nikdy nepôjdeš sám (You´ll Never Walk Alone). Samozrejme, mohol som ísť aj do iného špičkového klubu. Sledovali ma: Man United, West Ham, Everton, Spurs, a tak ďalej. Krásne listy padali do poštovej schránky, v ktorých vysvetľovali ako veľmi ma chcú a ako by som sa pod ich ochrannými krídlami zlepšoval. „Spravíme ťa veľkým,“ hovorili, „bohatým a slávnym.“

Ich lichôtky boli bezvýznamné. Lákalo ma iba jedno miesto – Anfield. Otec na tom trval. Nemýlil sa, ako vždy. Iba Anfield znel správne – ísť do klubu, ktorý som zbožňoval a trénovať pod ľuďmi, ktorých značkou je dôvera. Liverpool School of Excellence riadili čestní ľudia a napokon sa stala slávnou Akadémiou v Kirkby. Keď som po prvýkrát stretol Steva Heighwaya, Dava Shannona a Hughie McAulehyho, inštinktívne som vedel, že sa o mňa postarajú. Vedel som to od ôsmich rokov. Od prvého podania si rúk a prvého rozhovoru ma Steve, Dave a Hughie inšpirovali.

Steve je liverpoolska legenda, fantastický hráč 70-tych rokov. Dave sa priatelil s Benom McIntyrom, manažérom môjho tímu zo Sunday League, Whiston Juniors a odtiaľ to bol na Anfield už len jednoduchý krok. Vo Whistone som pokračoval a získal prvú medzinárodnú skúsenosť v súťaži do 12 rokov, proti tímu z celého sveta, ale sústredil som sa hlavne na Liverpool.

Nemohol som sa dočkať začiatku. Poďme! Dajte mi loptu. Učte ma! Ukážte mi, čo môžem spraviť. Mojím snom bolo učiť sa ďalšie kroky. Heigway, Shannon a McAuley mali tieto tréningy vo Vernon Sangster pevne v rukách. Utorok a štvrtok boli počas týždňa špeciálnymi dňami. Odrátaval som hodiny, minúty a sekundy deliace nás od vybehnutia do športovej haly  – náš Anfield, naše Wembley. Tak ako som bol v dobrých rukách, bol som aj v dobrej spoločnosti. Michael Owen a Jason Koumas boli v Liverpoole mojimi rovesníkmi a rýchlo sme sa dali dohromady. Talent priťahoval.

Traja z nás si čoskoro uvedomili, ako dostať to najlepšie z Vernon Sangster. Po príchode sme si podali ruky so všetkými pracovníkmi, všetci boli veľmi zdvorilí – liverpoolska cesta. Obratnosť, hbitosť a práca s loptou nás držali po celú hodinu. To najlepšie malo ešte len prísť. Micheal, Jason a ja sme vedeli, že na konci bude polhodinu futbal piati na piatich.

Všetci v liverpoolskych tričkách na túto stranu,“ kričal Dave Shannon, „vy ostatní si navlečte rozlišovačky“. Deti nosili rôzne typy tričiek, ale ja, Michael a Jason sme sa pripravili: vopred sme sa dohodli, aké tričko si oblečieme. Keď prišlo päť na päť, boli sme vždy v spoločnom mužstve. „Správne,“ povedal Micheal, „budúci týždeň si všetci oblečieme liverpoolsky vonkajší dres.“

Jason a ja sme sa presvedčili, že prídeme v rovnakom liverpoolskom drese. Ak moja rozsiahla zbierka dresov neobsahovala ten navrhnutý, prilepil som sa počas celej cesty späť na mamine a otcove sedadlo v aute. „Mami, oco, musím mať tento dres. Ak nie, Jason a Michael budú v inom tíme. Prosím.“ Chudák mama s otcom. Tlačil som na nich ozaj silno. Sedel som na zadnom sedadle auta a vysvetľoval to poníženie, ak by som nemal správny dres. Mama a otec zvyčajne povolili a dali mi ho. Ďakujem Bože. Pri myšlienke na to, že nastúpim proti Michealovi a Jasonovi, som bol takmer skľúčený.

Jason bol dobrý hráč. Skutočne dobrý. Vždy všetko robil ako profesionál. Ale Michael vyčnieval najviac. Už od ôsmich rokov bol očividne výnimočný, rodiaca sa hviezda. Každý to vedel. Michael prišiel na tento svet, aby ničil brankárov. Pri tomto futbale päť na päť vo Vernon Sangster som po prvýkrát narazil na Micheala a bol som očarený jeho neuveriteľným talentom. Keď hral školský futbal nad Mersey, v Deeside trhal knihu rekordov. Keď ho privialo do Vernon Sangster, bolo to ako návšteva víchrice.

V momente, keď som ho videl ako beží na brankára, ničí ho svojou rýchlosťou a dotykom, som si uvedomil jeho výnimočný dar. Michelov talent nielen hovoril, on kričal. Na prvý pohľad som pochopil, že jeho hrou sú góly. Prirodzene. Michael pochopil, že viem dobre prihrať, takže sme sa rýchlo spolčili. Každý si myslel, že chceme byť v jednom mužstve preto, lebo sme najlepší kamaráti a chceme sa rozprávať. Nezmysel. Spolu s Michaelom sme chceli iba vyhrávať. Aké jednoduché. To bola vždy naša spoločná cesta. Nenávideli sme prehrávanie. Rozprávali sme po zápase, ale hlavná črta komunikácie bola futbalová: poslal som loptu do miest, kde by mohol byť najnebezpečnejší. S Michealom stále žartujeme o našich časoch v Liverpoole U-12, keď sme bili ostatné mužstvá. Michael stále hovorieval: „Vždy keď Stevie poslal loptu, prihral ju mne.“ Na to som odpovedal: „A vždy, keď som to spravil, Michael skóroval!“

Ak sa obzriem späť na tieto časy, prvý tím Liverpoolu vyzeral ako veľmi vzdialený sen. Ako mladý som sa sústredil len na rozvoj pod Stevom a Davom. Cítil som sa vyplienený ak som nebol na tréningu najlepší. Na ceste do Vernon Sangster mi v aute otec prízvukoval, aby som bol disciplinovaný.

Uisti sa, že si prichystaný,“ stresoval: „Priprav sa na to, že ak tréning začne, tak sa nerozprávaš. Vždy sa snaž byť čo najtvrdší.“ Otec podporoval snahu byť neobmedzovaný. Keď som začal hrávať, otec nikdy nehovoril o prvom mužstve Liverpoolu. Sústredil sa iba na nasledujúci duel alebo ďalší tréning. Jeden večer som bol rozbitý a nemal som chuť trénovať. Otec ma posadil, v obývačke nášho domu v Ironside. „Prečo nechceš ísť?“ opýtal sa. „Ak ho chceš vynechať, zavolám Stevovi Heigwayovi a poviem mu, že si toho mal dnes v škole poriadne veľa.“ Otec na mňa nikdy netlačil. Jeho útokom bola podpora.

„Steven, choď na tréning, je to pre teba prospešné,“ a dodal: „Robíš to dobre, tak si to užiješ.“ Otec mne a trénerom ako Steven a Dave veľmi veril. „Ak sa budeš naďalej učiť a zlepšovať, spravia z teba tréneri veľmi dobrého hráča,“ hovoril. „Ak vynecháš tréning, ostatné deti dostanú výhodu, pretože si na ňom chýbal. Nechcem ťa tlačiť k tomu, aby si naň šiel. Ale čím častejšie pôjdeš, tým viac sa naučíš a tým lepší budeš.“ Šiel som.

Moji rodičia si boli dobre vedomí kvalitného liverpoolskeho sledovania hráčov. Jedného dňa som počul, ako hovorí otec mame: „Steve Heigway a Dave Shannon stále kontrolujú ako hráči sami seba prezentujú. Steven musí dobre reprezentovať Liverpool.“

V Liverpoole typické. Buď čistý. Buď presný. Mama a otec ma nikdy nepustili na tréning alebo nenechali robiť nejakú aktivitu spojenú s Liverpool Footbal Club, pokiaľ sa mi neleskli vlasy, tvár mi nežiarila a oblečenie som nemal čisté, bez jedinej škvrny. Niekedy som chcel ísť do Vernon Sangster v pohodlných topánkach – v páre tenisiek plných dier, zasvinených od zápasov v Ironside. Miloval som ich. „V týchto nepôjdeš,“ naliehal otec. „Dáme ti  nový pár.“

Mama mi tréningovú súpravu vždy žehlila. Žehlila! S úžasom som sledoval ako po pokrkvaných rohoch trička prechádza so žehličkou. Takto upravené, nepokrčené tričko mama zložila a priala si, aby tak elegantne vyzeralo stále. Nikto tréningové súpravy nežehlil. Moja mama áno. Súpravy museli byť vždy správne spárované. Nemohol som nosiť liverpoolsky domáci dres a vonkajšie šortky. Alebo trenírky Spurs a dres Liverpoolu. Mama mi to nedovolila. „Musíš voči Liverpoolu ukázať rešpekt,“ povedala. Moji rodičia boli veľmi pyšní, že ich syna si vybral Liverpool Football Club. Chceli sa uistiť, že odovzdám to najlepšie.

Pod dozorom Steva a Dava som v liverpoolskom rebríčku ustavične rástol. Pred začiatkom každej sezóny som sa obával, či budem pod vedením Steva. Čakával som na potvrdzujúci list z Liverpoolu. „Povedzte Stevenovi, aby sa nebál,“ hovoril vždy Heighway otcovi. „Bude tam. Tu je pre neho jeden pár kopačiek.“ Pracoval som dobre, budoval si reputáciu, užíval si tréningy.

V štrnástich rokoch si Steve zavolal štyroch z nás do kancelárie: mňa. Michaela, Stephena Wrighta a Neila Murphyho. Wright napokon hral za Liverpool predtým ako prestúpil do Sunderlandu, Murphy bol veľmi dobrý pravý obranca, ktorý to dotiahol do rezervy a teraz trénuje v Akadémii. Steve mal pre nás štyroch skvelé novinky: „Všetci ste pozvaní na skúšku v Lilleshall.“

Lilleshall! Národná škola! Nemohol som tomu uveriť. Lilleshall bola značka, miesto, kde chodiť ak to chcete niekam dotiahnuť ako futbalista. Dostali sa tam iba tí najlepší. Ježiši, do pekla, toto bolo vážne. Lilleshall znamenalo všetko, odrazový mostík k úspechu. Na skúške bola neuveriteľná konkurencia, to som vedel. Každý chcel ísť do Národnej školy. Na prvej skúške boli stovky nádejí, dobrí hráči vybraní z celého Anglicka, všetci snívali o mieste v Lilleshall. Série skúšok postupne znižovali počty a ničili ambície mnohých. Čoskoro zostalo len 50 chlapcov, potom 30, potom 25. Bolo to brutálne. Iba pár prežilo. Vždy, keď som prešiel skúškou, prišiel do dverí v Ironside list hovoriaci: „Gratulujeme…vybrali sme ťa na ďalšiu skúšku.“ Lietal som. Lileshall ma vábil.

Kvalita bola vysoká, konkurencia intenzívnela. Rovnako ako Michael Owen a ja tam boli aj ďalší dobrí hráči ako Michael Ball, ľavý obranca, ktorý tak dobre prerazil v Evertone, predtým ako prestúpil k Rangers a Kenny Lunt, stredopoliar z výbornej mládežníckej základne Crewe Alexandra.

Stále som myslel na šancu získať záverečnú pozvánku z Lilleshall. Počas skúšok som sa obzeral po ihrisku a snažil sa porovnať mojich rivalov v strede poľa. Nikto nebol lepší ako ja. Úprimne, nikto. Na skúškach som sa nikdy nezašíval. Vždy som bol na správnom mieste, tvrdý v odoberaní lopty, rozumný pri prihrávkach. Predstavitelia Lilleshall museli byť ohromení. Bol som samým sebou: poháňaný takou túžbou vyhrať, že viedla takmer až k zraneniu. Mal som talent. O tom niet pochýb. Nikto nevedel prihrať loptu lepšie. Mojím klubom bol Liverpool a Liverpool prijímal iba najlepšie deti. Lilleshall si ma musí vybrať. Jedinou obavou, ktorá mi vírila v mysli, bolo, že moji rivali boli väčší. Skutočne som bol malý a na svojej pozícii som čelil vysokým, silným jednotlivcom. Micheal Owen bol takisto drobný, ale disponoval veľkou rýchlosťou, pri ktorej vyzerali ostatní veľkí chalani ako popolnice. Stred poľa je niečo iné.

Obava sa nezdala ako skutočnosť. Prepracoval som sa na predposlednú skúšku a pozvánka do Lileshall sa zdala byť samozrejmosťou. Prešiel som tam dvoma rokmi, učil sa byť ešte lepším hráčom na rýchlej ceste za slávou a šťastím. Každé ráno som bol naštvaný na poštára, keď som ho prepadol mimo Ironside. „Kde to je? Kde je môj list z Lilleshall?“

Posledná skúška bola za rohom, takže som vedel, že list musí čoskoro prísť. Ako sme čakali na list, život rodiny sa takmer zastavil. Jedného dňa spadol do schránky. Bol som na pochodí, stále vo svojej izbe. Pri pošte bol prvý otec. Vytiahol list, o ktorom podľa odosielateľa vedel, že je z Národnej školy. Otvoril ho, vediac, ako veľa pre mňa znamená. Na prízemí pri dverách som ho nepočul, v rukách niesol list a obálku. Ten zvuk ma zabil. Prečo tá odmlka? Zlé správy? Určite. Ak by ma prijali, kričal by „Áno“. Namiesto toho otec iba zvolal: „Je tu pošta.“ Smútok v jeho hlase zaznel ako kostolné zvony na pohrebe. Ako som kráčal na prízemie, videl som ho stáť v hale s listom v ruke, so zdrveným výrazom v tvári. Lilleshall ma odmietlo.

Rovno som šiel na poschodie plakať. Slzy? Tie sa nikdy nezastavili. Zdalo a to ako koniec. Bolo to zlé. Zlé. Otec vyšiel schodmi pomaly. Vedel, že sa tam spamätávam. Vedel, ako veľmi som chcel dostať šancu v Lilleshall. Vkročil do izby a videl, ako mám cez hlavu preložený vankúš. Bol som úplne mimo, zo sĺz priam potopa. Môj sen o živote vo futbale stroskotal. Cítil som, že nie som dosť dobrý. Ja! Kapitán liverpoolskych chlapcov! Oceňovaný Liverpoolom. Lákaný veľkými klubmi ako Manchester United. Ak by ľudia z Lilleshall boli v tej izbe, zabil by som ich. Ako mi to mohli urobiť? Vedel som, že som dosť dobrý. Nikto predtým si netrúfal povedať mi že nie. Nikdy. Môj prvý neúspech bolel ako peklo. Obával som sa, že tieto správy sa dostali aj do Liverpoolu. Michael Owen sa do Lilleshall bezpečne dostal, Jamie Carragher a ďalšie liverpoolske dieťa Jamie Cassidy, tam už boli. Takisto Tommy Culshaw. Tak veľmi som sa k nim chcel pripojiť.

Otec sa snažil zlepšiť mi náladu. Odložil som z hlavy vankúš, cez slzy s úžasom na neho pozrel a povedal: „Nemôžem pokračovať. Toto je môj koniec s futbalom.“ Otec bol, ako zvyčajne, skvelý. Utrel mi slzy a utíšil bolesť. „Počuj, syn, To čo si doteraz robil bolo výborné,“ povedal mi, sediac na kraji mojej postele. „Videl som každú skúšku a bol si rovnako dobrý ako hocikto odtiaľ. Lilleshall ťa odmietol možno preto, že ti trochu chýba hmotnosť. Možno sa rozprávali s Cardinal Heenan a myslia si, že by si nezvládol dva roky mimo domova. Neznamená to, že nie si dobrý futbalista. Si dobrý. Viem to ja, vieš to ty, a najdôležitejšie je, že to vie Liverpool.“

Pri tom, aký som bol zdevastovaný, ma otcove slová povzbudili. Možno to skutočne nemalo nič spoločné s futbalom. V liste ľudia z Lilleshall ponúkli nejasné vysvetlenie. „Si skvelý hráč, nevzdávaj sa,“ napísali. „Niekedy to nie je iba futbal, prečo sme uprednostnili vo výbere iných ľudí ako teba. Je to pre iné dôvody.“ Tak mi do pekla povedzte prečo.

Počul som šumy: Na Hoyton sa títo vyobliekaní elegáni z Národnej školy pozerajú zhora. Mohlo Lilleshall cítiť, že som nepodarený chalan a naruším život v ich peknej škole? To som nebol ja. Naozaj. Na skúškach som bol ticho, správal sa dobre a dobre sa aj prezentoval. Pred skúškami nás Steve Heighway varoval, že zamestnanci Lilleshall sledujú, ako jeme, či sme slušní alebo nie. Snažil som sa ako najlepšie viem.

Čo boli tie „iné dôvody“? Vedel som, že Lilleshall malo počas skúšky stretnutia a mama s otcom odpovedali na otázky o mne. „Čo má Steven rád? Darí sa mu v škole? Je schopný byť preč z domova?“ Mama a otec o mne hovorili dobre. To viem. Vždy svojho syna podporovali na sto percent. Možno Lilleshall vycítilo, že nezvládnem byť mimo domova, byť odlúčený od rodiny, ktorú zbožňujem. Nenávidím byť preč z domu. Ešte aj teraz. Zo srdca neviem, či by som sa nejako do Lilleshall dostal. Ale napriek všetkým rečiam o Huytone a túžbe po domove, stále cítim, že to bola chýbajúca hmotnosť, ktorá mi priniesla odmietnutie z Lilleshall.

Žiaden dôvod nemohol zľahčiť môj smútok. Zloba na lilleshallskú nevšímavosť nikdy neupadla. Bola to osobná urážka, niečo, čo v mojej mysli pretrváva. Spomienka na odmietnutie sa nikdy neutlmí. Samozrejme, na futbal som nezanevrel. Otec ma prehovoril. On bol všetok súcit a zdravý rozum. Napriek všetkým otcovým nežným slovám sklamanie, poníženie a rozhorčenie pretrvávalo. Ale život šiel ďalej. „Dokáž im, že sa mýlili,“ povedal otec.

Zdroj: Steven Gerrard: My Autobiography

You must be logged in to post a comment Login

Leave a Reply