The Reds nemali v Premier League schopného majiteľa

Po čase je tu opäť seriál Čo sa nikdy nestalo, alebo miesto, kde si pripomenieme pár „záležitostí“, ktoré síce mohli, ale nikdy neuzreli svetlo sveta. Dôvody sa rôznia, výsledok je rovnaký. Pokračujeme 11. časťou.


Niekedy však vyzerá vtipne a odľahčene, inokedy sme radi, že sa tak napokon nestalo, niektorý vyzerá tak a ten ďalší zasa onako.

Stačí si zobrať hráča, či situáciu v LFC, prípadne samotný klub a predstaviť si, čo by sa stalo, keby sa okolnosti vyvinuli tak, že mu do cesty príde niečo, čo je buď všeobecne želaným názorom, alebo len zhlukom zvláštnych náhod. A samozrejme si priblížime, k čomu by takáto kombinácia mohla viesť a prečo sme radi, že neviedla a naopak, prečo radi nie sme.

Aktuálne je tu teda 11. časť, ktorá aj ponúkne vysvetľujúci príklad vyššie uvedeného.

Éra Davida Mooresa. Začiatok úpadku

Rodina, do ktorej patrí aj David Moores, vlastnila LFC cez polstoročie. V 1990 po rezignácii Johna Smitha sa do prezidentského kresla posadil práve Moores a úpadok LFC sa mohol začať.

Liverpoolski fans si roky želajú, aby majiteľ klubu z Anfieldu bol otvorený, mal LFC na prvom mieste, bol schopný finančne konkurovať tím najsilnejším a v neposlednom rade sa rozumel futbalu a tým pádom sa aj obklopil schopnými ľuďmi.

To, že by David Moores The Reds nemiloval sa mu vyčítať nedá. Tu bol priam ukážkový. V ďalších bodoch to ale výrazne zaškrípalo a keďže práve on stál na čele klubu v dobe, kedy začali do futbalu prúdiť veľké peniaze, resp. sa výrazne navýšili náklady na veci spojené s fungovaním klubu, nesie za to, že Liverpool je aktuálne tam, kde je najväčší podiel viny.

Liverpool na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia bol top klub. Jeho meno sa po celom svete vyslovovalo s rešpektom, súperi mali vopred naložené v nohaviciach.

Morres bol ale svojím spôsobom naivný chlapík plný ideálov. Myslel si, že futbal spred ´komercionalizačnej vlny´ sa od toho, ktorý prišiel po nej príliš líšiť nebude. Navyše bezvýhradne veril svojej pravej ruky, výkonnému riaditeľovi Rickovi Parrymu. A tak sa vrcholný level stagnácie The Reds mohol naplno začať.

Ústup z pozícií, kedy sa Merseyisiders mohlo o časoch, kedy reálne bojovali o prvenstvá v lige a reálne ich aj získavali, maximálne zdať zdať. No a do toho kopec zlých rozhodnutí ohľadne menežmentu, toho, kto bude tím viesť (postupne sa na lavičke vystriedali Souness, Houllier či Benítez a v PL to bola vo finálnom pohľade bieda).

Keď sa v 1992/93 premiérovo začala hrať Premier League, boli kontúry toho, že ak sa LFC nespamätá, bude mať veľké problémy, jasne viditeľné. Moores ale na to, čo si vyžaduje moderná futbalová doba viacmenej nereflektoval.

Žoldnieri z USA chceli LFC vyžmýkať až tak, že ten zbankrotuje

Napokon si uvedomil, že proste už nestačí, že ak klub neposunie ďalej, môže sa pokojne stať, že ten spadne možno až o súťaž nižšie. Proste, keď nemáte peniaze, ťažko sa robí veľký biznis. Parryho a tím právnikov tak začiatkom nového milénia poveril, aby začal hľadať vhodného nástupcu.

Požiadavky na investora boli zrejmé, nad všetkými čnela jedna – finančne zastabilizovať klub tak, aby ten bol schopný konkurovať tým najbohatším. Párkrát sa v priebehu rokov zdalo, že by LFC mohol skončiť v ´cudzích´ rukách, ale ponuky ex-thajského predsedu vlády Thaksina Shinawatru, či od Dubai International Capital zostali len ponukami.

Napokon sa Moores vo februári 2007 dohodol s americkými obchodníkmi Georgom Gillettom jr a Tomom Hicksom. Klub tak definitívne zmenil majiteľa. Počiatočné veľké sľuby o supermodernom New Anfielde, kádri plnom hviezd a teda svetlej budúcnosti, vystriedala po čase tvrdá realita.

Gillett jr a Hicks síce kúpili Torresa, Mascherana či Babela, ale nereflektovaním na reálne potreby kádra si postupne začali vytvárať nepriateľov. Dokonca prišiel moment, kedy sa začali verejne prieť so zbožňovaným Rafaelom Benítezom, následne sa dostali do popredia ich skutočné zámery.

Royal Bank of Scotland postupne začala od klubu vymáhať v librách vyše 300-miliónový dlh, G&H ho ale nehodlali splácať, Liverpoolu reálne hrozil bankrot. O tom, aké hektické chvíle zástupcovia nášho klubu v snahe zachrániť ho, prežívali sme samozrejme aj tu na lfcway.com informovali, napokon sa to najhoršie (finančný kolaps a preradenie o niekoľko súťaží nižšie) nekonalo a v druhej polovici 2010 svitlo na lepšie časy.

Z Amerických rúk do amerických. Na súdenie FSG je asi ešte priskoro, aj keď …

To sa následne správnej rade podarilo klub aj po dlhých súdnych ťahaniciach predať spoločnosti New England Sports Ventures (dnes sa volá Fenway Sports Group). Od 15. 10. 2010 bol teda LFC v rukách ďalšieho amerického obchodníka – Johna Henryho, ktorý do pozície prezidenta The Reds dosadil svoju pravú ruku a spoločníka Toma Wernera.

´Noví´ Amicí narozdiel od svojich predchodcov sympaticky nevytvárali dojem, ako klub milujú, ako sa rozumejú futbalu. Hneď po nástupe uviedli, že budú v najbližších mesiacoch len počúvať a učiť sa, vyjadrili však presvedčenie, že klub má na jednotlivých štrukturálnych úrovniach správnych ľudí.

Fans si okamžite naklonili angažovaním Kennyho Dalglisha za manažéra, v prvom polroku výrazne zainvestovali do kádra (A. Carroll, L. Suárez, Henderson, Adam, J, Enrique, Downing), predstavili filozofiu vybudovania dlhodobo úspešného tímu, ktorý bude v rámci európskeho futbalu opäť rešpektovaným. Idea obnášala, resp. stále obnáša aj to, že sa budú nakupovať vlastne len mladí hráči, ktorí si nevypýtajú tučný týždenný plat.

Aj keď je FSG v čele Liverpool FC len niečo vyše 2 roky, aj keď už výrazne zainvestovala do kádra, môžu si mnohí fans myslieť, že nie je tým správnym majiteľom. Lebo aj keď do nákupu hráčov vrazila cez £150m, je jasne vidieť, že jej investícia (na základe toho, že nepoznajú, resp. v dobe, kedy kupovali napr. Carrolla za šialených £35m nepoznali futbal a podľa všetkého nepoznali Comolliho) nebola výhodná.

Navyše si mnohí myslia, že počiatočná investícia je nadlho jedinou.

Hľadá sa vhodný majiteľ …

Tak, či onak, Liverpoolu rozhodne chýba niekto, kto  by bol bohatý, schopný, chytrý, miloval klub tak ako fans a zároveň by vedel, čo a ako. Majitelia, ktorí v čele nášho tímu počas rokov premierleagueovej éry stáli, mali časť z týchto atribútov, ale v konečnom dôsledku to nevypálilo dobre. Aj keď zasa na hodnotenie FSG môže byť asi len predsa ešte príliš skoro.

You must be logged in to post a comment Login

Leave a Reply