Tragédia v Hillsborough: Spomienky zostávajú, slzy a smútok tiež

Pred 22 rokmi prišlo na štadióne Hillsborough o život 94 nevinných ľudí. Dvaja ďalší zomreli na následky tragédie. Všetkých 96 spájala jedna vec – vášeň pre futbal a Liverpool FC.


Mal to byť zápas ako každý iný. Mal to byť sviatok futbalu. Malo to byť krásne slnečné popoludnie doplnené výborným futbalom. V semifinále anglického FA Cupu totiž proti sebe narazili dvaja rivali – Liverpool FC a Notingham Forest. Na víťaza zápasu čakalo finále najstaršej súťaže sveta vo Wembley. Ale to, čo sa krátko po tretej hodine popoludní udialo, sa zapísalo do futbalových dejín tým najčernejším písmom. Pripomeňme si udalosti z 15. apríla 1989.

relácia liverpoolfc.tv venovaná výročiu

Los semifinále FA Cupu 1989 zviedol dohromady Liverpool FC a Nottingham Forest. O zápas, ktorý hostil už tradične štadión Sheffieldu Wednesday, bol najmä zo strany liverpoolskych fanúšikov eminentný záujem. Priaznivci The Reds mali k dispozícii tribúnu Leppings Lane End, ktorej kapacita bola 10 000 miest na státie. Samotná tribúna i štadión síce v predošlých rokoch prešli mešími či väčšími rekonštrukciami, aby boli splnené bezpečnostné opatrenia, ale po niekoľkých minútach zápasu sa ukázalo, že opatrenia sú zastaralé a štadión bezpečnostné podmienky nespĺňal.

Výkop očakávaného stretnutia bol naplánovaný na 15:00, fanúšikovia oboch strán boli informovaní, aby sa na štadión dostavili s dostatočným časovým predstihom. Približne polhodinu pred plánovaným výkopom stretnutia sa začal v úzkom priestore pred turniketmi tvoriť obrovský dav nedočkavých priaznivcov, ktorí chceli jediné – vidieť milovaný klub v akcii. Desať minút pred výkopom dosiahol dav 5000 ľudí. Veliaci policajný dôstojník vydal trikrát požiadavku na otvorenie brán, aby diváci mohli turnikety obísť.

Povolenie však dostal až 8 minút pred úvodným hvizdom zápasu. Jediným vchodom sa na štadión snažilo dostať päť tisíc ľudí, čo malo tragické následky. Tunel totiž návštevníkov odvádzal nie do všetkých štyroch sekcií tribúny Leppings Lane, ale len do jednej jedinej. V tomto smere totálne zlyhali usporiadatelia a organizátori, ktorí mali fanúšikov rozmiestňovať do prázdnejších sektorov tribúny.

Veľký nával ľudí z tunela a plot, ktorý zabraňoval divákom vstúpiť na trávnik, vytvorili pascu, z ktorej takmer nebolo úniku. Tlačenicu si nevšimli diváci z ostatných častí štadióna ani hlavný rozhodca, všetci sa upierali na dianie na trávniku. Až v šiestej minúte vnikol jeden z policajtov na ihrisko a upozornil rozhodcu na to, čo sa v sektore priaznivcov hostí deje. Ray Lewis na jeho žiadosť stretnutie prerušil.

Diváci stojaci v prednej časti tribúny sa snažili uniknúť pred hroziacou smrťou a dostať sa na trávnik prelezením veľkého plotu. Mnohým sa to nepodarilo a na následky udusenia prípadne utlačenia zahynuli. Policajné zložky neskoro otvorili malú bránu, ktorou bolo možné dostať sa na ihrisko a ujsť tak z drábov smrti. V tej dobe už na zemi ležali mŕtve telá.

Nezranení priaznivci Liverpoolu sa snažili pomáhať záchranárom a policajtom a zachraňovali kamarátov, príbuzných aj neznámych ľudí. Takmer stovke divákov však už pomôcť nedokázali. Priamo na Hillsborough prišlo o život 94 ľudí, ďalších 766 bolo zranených a 300 previezli do nemocníc.

O štyri dni neskôr sa počet mŕtvych na následky tragédie v Sheffielde rozšíril na 95, keď zraneniam podľahol 14-ročný Lee Nicol. Poslednou obeťou Hillsborough sa stal v roku 1993 Tony Bland, keď po štyroch rokoch v kóme podľahol ťažkým zraneniam.

Pri tragédii v Hillsborough prišli o život muži, ženy, dospelí aj deti. Viac ako polovica mŕtvych mala menej ako 21 rokov. Najmladším z nich bol 10-ročný Jon-Paul Gilhooley, bratranec Stevena Gerrarda. Súčasného kapitána Liverpoolu sa tak udalosti v Sheffielde dotkli priamo. Pamiatke svojho bratranca venoval Stevie G aj predhovor svojej autobiografie.

Vždy, keď prichádzam na Anfield, prechádzam Shanklyho bránou veľmi pomaly. Moje oči spočinú na Hillsborough Memorial. Vidím poctu 96 liverpoolskym fanúšikom, ktorí sa už nikdy nevrátili zo semifinále FA Cupu v roku 1989. Vidím šále, ktoré tam zanechali fanúšikovia ako prejav rešpektu, ležiace vedľa vencov od rodín, ktorých slzy nikdy nevyschnú. Vidím oheň, ktorý bude vždy horieť, pripomínať svetu, že na 96 ľudí sa nesmie nikdy zabudnúť.

Akonáhle je moje auto kúsok od Memorial, pozriem na mená tých, ktorí padli na Leppings Lane End a už nikdy sa nepostavili. Moje oči zastavia na jednom mene, Jon-Paul Gilhooley, desať rokov, najmladší z tých, ktorí sa zo Sheffieldu už nikdy nevrátili. Fanúšik, ktorý zomrel pri sledovaní svojho milovaného tímu. Chlapec, ktorého život vyhasol skôr ako poriadne začal. Poznal som Jona-Paula. Bol to môj bratranec. Po chrbte mi prebehne mráz. Prežehnám sa a idem ďalej.

Odparkujem auto a vstupujem na Anfield stále mysliac na Jon-Paula, jeho rodičov a na to, aké mám šťastie. Mal som takmer deväť, keď nám Hillsborough Jon-Paula vzal. Delil nás iba rok a niečo, ale spájala nás vášeň k futbalu. Zbožňoval Liverpool rovnako horlivo, ako keď si ja obliekam červený dres. Pre Jon-Paula znamenal Liverpool celý svet.

Sobota 15. apríla sa mi navždy vryla do mysle, rovnako ako všetkým ľuďom v okolí Merseyside. Liverpool FC bol v dome, kde som vyrastal, náboženstvom, takže v momente, keď sme začuli, že sa v zápase niečo udialo, zhromaždili sme sa pred televíziou aby sme si pozreli správy. Ja, môj otec Paul, moja mama Julie a brat Paul sme sedeli a neveriacky pozerali na obrázky.

Počúvali sme a krútili hlavami nad strašnými scénami, ktoré sa objavovali. Nemohol som tomu uveriť, bolo to ako horor z Hillsborough. Nikto z nás nechápal to krvipreliatie. Prečo? Ako? Kto? Tak veľa otázok. V tú noc bola atmosféra v našom dome zlá, naozaj zlá. Každý z nás opakoval tú istú prosbu: ´Som zvedavý, či šiel niekto známy na zápas. Bože, prosím, nech tam nie je niekto od nás´.“

Na druhý deň o ôsmej ráno zaznelo na dvere Gerrardovcov klopanie. Bol to Stevieho starý otec Tony. „Bez slova vkročil dnu. Vedeli sme, že sa stalo niečo zlé.

‚Mám zlé správy,‘ povedal, ‚Jon-Paul je mŕtvy.‘

Všetkých nás ovládli slzy, hnev a zmätok. Nevedeli sme, že Jon-Paul bol na zápase. Na Anfielde bol vždy keď mohol, ale semifinále FA Cupu bol špeciálny darček.“

Fotogaléria – všetci zosnulí

Steven v predhovore svojej knihy My Autobiography spomína aj vzťah Liverpoolu FC a jednotlivých rodín obetí Hillsborough. Vyzdvihuje snahu klubu a jeho starostlivosť o rodiny pozostalých, omše, ktoré sa konajú na tribúne The Kop v deň výročia tragédie. Takisto vyslovuje podporu združeniu Hillsborough Families´Group.

Tieto rodiny sa navzájom veľmi dobre podporujú. Podľa liverpoolskeho hesla – You´ll Never Walk Alone (Nikdy nepôjdeš sám). Naša slávna klubová hymna je viac ako iba slová a výborná melódia, je to dohoda medzi ľuďmi. Stojíme spolu v dobrých aj v zlých časoch. Rodiny, ktoré vstúpili do Hillsborough Families´Group, si zaslúžia ocenenie. Chcú iba spravodlivosť, nevzdajú sa, pokiaľ ju nedosiahnú.

Sú to rodiny z okolia Liverpoolu s prázdnym miestom za stolom a nedotknutou miestnosťou v podkroví. Tieto rodiny si zaslúžia spravodlivosť. Plne podporujem túto kampaň, pretože chcem to čo oni. Mali by sme presne vedieť čo sa v Hillsborough stalo a kto bol za to zodpovedný. Mali by sa začať kroky proti mocnostiam, ktoré pripustili smrť 96 nevinných ľudí. Môj bratranec na Hillsborough zomrel a stále sa nedočkal spravodlivosti.

Keď sa na Anfielde rozcvičujem a vidím banner ´Justice for the 96´, musím horlivo prikývnuť. Vláda by mala začať skutočné vyšetrovanie. Len v takom prípade sa rodiny môžu doma posadiť s vedomím, že spravodlivosti bolo učinené zadosť. Iba tak sa môžu starať o hroby svojich milovaných, s pocitom, že niekto bude za túto hroznú tragédiu niesť dôsledky. Tragédiu, ktorej sa malo predísť.

Hillsborough sa už nikdy nesmie zopakovať. Nikto nesmie prísť o život alebo o blízkeho pri futbalovom zápase. Vždy, keď vidím meno Jon-Paula vyryté na studeného mramore pred Shanklyho bránou, som plný smútku a hnevu. Nikdy som sa s tým nikomu nezveril, ale je to pravda: Hrám pre Jon-Paula,“ píše Steven Gerrard vo svojej knihe.

Justice for The 96

Vyšetrovanie tragédie dostal na starosti Lord Taylor. Po deviatich mesiacoch odovzdal policajný dôstojník správu. Za hlavných vinníkov označil usporiadateľov a policajné zložky za nedostatočnú organizáciu. Samotný štadión Hillsborough nesplňoval bezpečnostné opatrenia, posledné kontroly na ňom prebehli niekoľko rokov pred nešťastným duelom.

Policajné zložky nedokázali po vypuknutí paniky reagovať a dokonca neotvorili jedinú bránu, ktorá by divákom umožňovala dostať za z pekla tribún na trávnik. Policajný veliteľ sa totiž domnieval, že fanúšikovia LFC sa snažia dostať sa k priaznivcom súpera a vyvolať bitku. Keď otvoril malú bránu, bolo neskoro.

Napriek výsledkom vyšetrovania nikdy nepadli tresty, nikdy neboli označení skutoční vinníci. Práve preto žiadajú liverpoolski fanúšikovia spravodlivosť pre tých, ktorí v Sheffielde zahynuli a tých, ktorí prišli o svojich blízkych. Šiesteho januára 2007 zorganizovala počas zápasu FA Cupu medzi Liverpoolom a Arsenalom tribúna Kop akciu s názvom The Truth Protest. Priaznivci rozprestreli nad hlavami bielo-červenú mozaiku s nápisom The Truth, doprevádzanú pokrikom „Justice for the 96“ (Spravodlivosť pre tých 96). Protest začal krátko pred zápasom a trval do šiestej minúty duelu. Jeho cieľom bolo poukázať na to, že ani po 18 rokoch nedosiahli smútiace rodiny spravodlivosť.

Reakcie po Hillsborough

Nešťastie ovplyvnilo celé futbalové dianie. Anglické štadióny prešli rozsiahlymi rekonštrukciami. Zmizli bariéry spoza brán, tribúny na státie sa zmenili, štadióny poskytovali a stále poskytujú iba miesta na sedenie. Kompletne sa zmenila organizačná štruktúra zápasov anglických súťaží. Opatrenia mali zabrániť podobnému nešťastiu. Doposiaľ sa to darí.

Udalosti z Hillsborough zasiahli nielen Britské ostrovy, ale takisto zbytok „Starého kontinentu.“ Štyri dni po tragédii počas duelu Európskeho pohára majstrov medzi AC Milan a Realom Madrid rozhodca v šiestej minúte zápas prerušil a nariadil minútu ticha ako spomienku na zosnulých. Následne fanúšikovia milánskeho AC spustili pieseň You´ll Never Walk Alone, teda klubovú hymnu Liverpoolu, čím vyjadrili rešpekt k tomu, čo sa pár dní predtým udialo. Pri jednej zo vstupných brán na štadión Anfield, konkrétne pri bráne Billa Shanklyho, stojí pamätník obetiam Hillsborough, na ktorom je vyrytých 96 mien. Pamätník sa nachádza aj na samotnom štadióne Seffieldu Wednesday.

Ako reakcia na tragédiu bol v sezóne 1988/89 preložený zápas Liverpoolu s Arsenalom na koniec ročníka. Práve tento duel rozhodoval o titule. Napriek tomu hráči „Gunners“ pred zápasom rozmiestnili kvety pred fanúšikov domácich ako spomienku na tragédiu.

Posledná reakcia na Hillsborough sa udiala v uplynulom ligovom kole Premier League, keď si pamiatku obetí pripomenuli nielen fanúšikovia a hráči Liverpoolu, ale tiež zástupcovia súpera – Blackburnu. Obranca Rovers Stephen Warnock, mimochodom odchovanec Liverpoolu, priniesol pred legendárnu tribúnu Kop veniec s číslom 96 uprostred.

Výzva liverpoolskych fanúšikov: Nekupujte The Sun

O tragédii z 15. apríla 1989 sa veľa popísalo, ale to, čo ponúkol anglický denník The Sun, prekročilo všetky medze. Bulvárne periodikum prinieslo informácie o tom, že liverpoolski fanúšikovia počas nešťastných udalostí okrádali mŕtvych, napádali a močili na záchranárov. Autorom článku, ktorý bol jednou veľkou lžou, bol Kelvin MacKenzie. Príspevok niesol názov The Truth (Pravda) a bol napísaný na žiadosť majiteľa novín Ruperta Murdocha. The Sun čelilo obrovskej kritike zo strany verejnosti a v samotnom Liverpoole ho ľudia takmer prestali kupovať. Hoci sa redakcia niekoľkokrát verejne ospravedlnila, na hneve liverpoolskych priaznivcov sa nič nezmenilo.

Hlasy zúčastnených

Tragédia v Hillsborough mala obrovský dopad na futbalové prostredie v Anglicku. Ide o dodnes najväčšiu katastrofu v britskom športe. Najviac poznačila rodiny obetí, ktoré prišli o svojich blízkych. Ale takisto sa dotkla samotných futbalistov a zamestnancov Liverpoolu i Nottinghamu. Oficiálna stránka liverpoolskeho klubu liverpolfc.tv ponúkla spomienky troch osobností LFC, ktoré boli pred 20 rokmi hlavnými aktérmi nešťastného duelu.

John Aldridge je liverpoolskym rodákom a Liverpool FC si jeho srdce získal odmalička. Tým, že mohol aspoň dve sezóny obliekať červený dres s liverbirdom na prsiach, si splnil detský sen. Ako sám priznal, ak by sa nestal futbalistom, bolo by takmer isté, že by v ten deň stál v centre Leppings Lane a dnes už by možno nebol medzi živými. Udalosti z toho dňa má stále v pamäti: „Potvrdené informácie, že tam zomreli ľudia, sa k nám dostali, keď sme sa prezliekali. Pozrel som na Johna Barnesa a v jeho očiach som uvidel slzy. V kabíne bolo ticho, nikto nemohol hovoriť.“

Tragédia prinútila niektorých futbalistov LFC rozmýšľať o pokračovaní svojej kariéry. John Aldridge ako lokálny chlap nebol výnimkou.

„Pamätám si, že som dával pre Liverpool Echo rozhovor, v ktorom som povedal, že sa nestarám o to, či budem ešte niekedy hrať. Uvedomoval som si každé slovo. V nasledujúcich dvoch týždňoch po tragédii som bol v stave šoku, bezmocnosti niečo urobiť. Nehanbil som sa za to, že tragédia poznačila moju myseľ na tak dlhý čas. Nevedel som si rady, poznačilo to moju psychiku, emócie aj myseľ. Na tréning som nemal ani pomyslenia. Pamätám si, že som chcel ísť vyklusať, ale nebol som toho schopný. Bola to doba, kedy som bol prekvapený, že som vôbec našiel silu hrať. Seriózne som uvažoval o konci kariéry. Uvedomil som si, čo je v živote najdôležitejšie. Naozaj som nechápal zmysel futbalu.

Hillsborough bola skutočná tragédia, ktorá sa stala v skutočný deň a zasiahla skutočných ľudí. Často hovoríme o nočných morách, nešťastiach, tragédiách, ale väčšina z nás nemá potuchy o čom hovorí. Sezónu pred Hillsborough som hral za Liverpool zranený a považoval som to za osobnú tragédiu. Tragédiu? Keď viete, že vo vašej blízkosti zomreli ľudia, sú jeden či dva vynechané zápasy bezvýznamné. Väčšina veci je bezvýznamných. Smrť nevinného – utrpenie, nespravodlivosť – to je nešťastie. Skutočná tragédia.“

Jamajský rodák a ofenzívny záložník John Barnes strávil v Liverpoole 10 sezón a do tímu prišiel dva roky pred Hillsborough:Snažím sa na to nemyslieť, ale na ten deň nikdy nezabudnem. Bolo to ako nočná mora. Neuvedomil som si, čo sa na Leppings Lame stalo, pokiaľ nepribehli dvaja fanúšikovia a s hrôzou nezačali kričať: ´Ľudia sa tam zabíjajú.´ Bruce Grobbelaar, ktorý bol k Leppings Lame najbližšie, si ako prvý uvedomil, že sa deje niečo hrozné. Keď chcel vrátiť loptu do hry, kričali na neho fanúšikovia: ‚Oni nás zabíjajú, Bruce, oni nás zabíjajú‘ Bruce kričal na usporiadateľov aby niečo spravili.“

V kabíne bolo ticho. Na chodbe stáli aj hráči Forest. Fakt, že oni hrali za Forest a my za Liverpool, bol nepodstatný. Vonku zomierali ľudia. Sledovali sme to asi hodinu v televízii. Mnohí z nás plakali. Každý volal svojej rodine či je v poriadku. Všetky naše ženy plakali, ja som plakal, Kenny plakal, Bruce uvažoval o konci.

Udalosti z 15. apríla 1989 ma prinútili rozmýšľať o tom, či je v živote naozaj dôležité. Vždy som sa snažil hľadieť na veci perspektívne, ale to, čo sa udialo na Leppings Lane, vo mne vyvolalo mnoho otázok. Futbal stratil neodmysliteľný význam, už nebol tým jediným. Akoby mohol, keď rodičia stratili deti a deti rodičov? Bill Shankly povedal: ´Futbal nie je záležitosťou života a smrti, je oveľa dôležitejší.´ Po Hillsborough to znelo falošne. Futbal je hra, nádherná činnosť, ale ako môže byť dôležitejšia ako život samotný?“

 

Kenny Dalglish je dodnes najväčšou legendou klubu. Rešpekt si získal ako hráč, ktorý pomohol Liverpoolu vybojovať najväčšie úspechy. Neskôr pôsobil ako hrajúci manažér a v čase tragédie sa venoval už iba trénerskej práci.

Na 15. apríl 1989 nikdy nezabudnem. Nemôžem myslieť na Hillsborough, dokonca ani len vysloviť to slovo bez toho, aby som si nespomenul na tie strašné udalosti. Je ťažké písať o Hillsborough, kde hrozné chyby dvoch mocností, futbalovej aj policajnej, skončili smrťou 96-tich našich fanúšikov.“

Dalglish priznáva, že hráči ani realizačné tímy nevedeli, čo presne sa na Leppings Lane deje. „Nikto nevedel, aké sú rozmery tragédie. Prikázal som hráčom, aby zostali vo vnútri a vyšiel som na chodbu. Pár fanúšikov sa tam dostalo a kričalo: Kenny, Kenny, ľudia tam zomierajú!, spomína King Kenny na najčiernejší deň svojej kariéry.

„Na druhý deň prichádzali ľudia na Anfield. Chceli vzdať poctu a zanechať kvety pri Shanklyho bráne. Peter Robinson sa skontaktoval so správcom štadióna a požiadal ho, aby otvoril štadión. Liverpool Football Club nechcel, aby stáli na uliciach. Bolo to vznešené gesto. O šiestej poobede sme odišli do katedrály St. Adrews. Bruce Grobbelaar čítal z Písma. Bolo tam plno pocitov straty, zmätku a frustrácie. Bolo cítiť tak veľa emócii.“

Dalglish sa dokonca mohol na miesto tragédie vrátiť. „Po tom, čo som odišiel z Liverpoolu, dostal som ponuku viesť Sheffield Wednesday, ale nemohohol to vziať kvôli tomu, čo sa v Hillsborough stalo. Človek, ktorý mi prácu ponúkala, povedal: Na to som nikdy nepomyslel. Ale nemôžem byť na štadióne bez toho, aby som si nespomenul na všetkých tých ľudí, ktorí tam zahynuli.‚“ končí svoje spomienky Dalglish.

Práve dnes uplynulo od nešťastia v Hillsborough 20 rokoch, ale spomienky zúčastnených a rodín, ktoré prišli o svojich blízkych, stále pretrvávajú. V to čierne popoludnie prestal byť futbal futbalom, pretože do neho zasiahla smrť. Tragédia pri semifinále FA Cupu zmenila nielen futbalové dianie, ale najmä stovky ľudských životov.

Práve na rodiny zosnulých, ktoré sa stále nedovolali spravodlivosti, myslí Liverpool Football Club a snaží sa, aby sa na tento deň nikdy nezabudlo. Spoločné omše sú minimom, aké môže spraviť klub pre tých, ktorí Sheffielde prišli o svojich blízkych. Aj dnes sa v katedrálach po celom Liverpoole i v Sheffielde rozvonia zvony. Každý z nich udrie 96-krát. Presne toľko ľudí totiž prišlo pred 20 rokmi o život pri najväčšej tragédii v histórii britského športu.

Zoznam obetí:

John Alfred Anderson (62)
Thomas Howard (39)
Colin Mark Ashcroft (19)
Thomas Anthony Howard (14)
James Gary Aspinall (18)
Eric George Hughes (42)
Kester Roger Marcus Ball (16)
Alan Johnston (29)
Gerard Bernard Patrick Baron (67)
Christine Anne Jones (27)
Simon Bell (17)
Gary Philip Jones (18)
Barry Sidney Bennett (26)
Richard Jones (25)
David John Benson (22)
Nicholas Peter Joynes (27)
David William Birtle (22)
Anthony Peter Kelly (29)
Tony Bland (22)
Michael David Kelly (38)
Paul David Brady (21)
Carl David Lewis (18)
Andrew Mark Brookes (26)
David William Mather (19)
Carl Brown (18)
Brian Christopher Mathews (38)
David Steven Brown (25)
Francis Joseph McAllister (27)
Henry Thomas Burke (47)
John McBrien (18)
Peter Andrew Burkett (24)
Marion Hazel McCabe (21)
Paul William Carlile (19)
Joseph Daniel McCarthy (21)
Raymond Thomas Chapman (50)
Peter McDonnell (21)
Gary Christopher Church (19)
Alan McGlone (28)
Joseph Clark (29)
Keith McGrath (17)
Paul Clark (18)
Paul Brian Murray (14)
Gary Collins (22)
Lee Nicol (14)
Stephen Paul Copoc (20)
Stephen Francis O’Neill (17)
Tracey Elizabeth Cox (23)
Jonathon Owens (18)
James Philip Delaney (19)
William Roy Pemberton (23)
Christopher Barry Devonside (18)
Carl William Rimmer (21)
Christopher Edwards (29)
David George Rimmer (38)
Vincent Michael Fitzsimmons (34)
Graham John Roberts (24)
Thomas Steven Fox (21)
Steven Joseph Robinson (17)
Jon-Paul Gilhooley (10)
Henry Charles Rogers (17)
Barry Glover (27)
Colin Andrew Hugh William Sefton (23)
Ian Thomas Glover (20)
Inger Shah (38)
Derrick George Godwin (24)
Paula Ann Smith (26)
Roy Harry Hamilton (34)
Adam Edward Spearritt (14)
Philip Hammond (14)
Philip John Steele (15)
Eric Hankin (33)
David Leonard Thomas (23)
Gary Harrison (27)
Patrik John Thompson (35)
Stephen Francis Harrison (31)
Peter Reuben Thompson (30)
Peter Andrew Harrison (15)
Stuart Paul William Thompson (17)
David Hawley (39)
Peter Francis Tootle (21)
James Robert Hennessy (29)
Christopher James Traynor (26)
Paul Anthony Hewitson (26)
Martin Kevin Traynor (16)
Carl Darren Hewitt (17)
Kevin Tyrrell (15)
Nicholas Michael Hewitt (16)
Colin Wafer (19)
Sarah Louise Hicks (19)
Ian David Whelan (19)
Victoria Jane Hicks (15)
Martin Kenneth Wild (29)
Gordon Rodney Horn (20)
Kevin Daniel Williams (15)
Arthur Horrocks (41)
Graham John Wright (17)

You´ll Never Walk Alone

zdroj: liverpoolfc.tv, Steven Gerrard: My Autobiography

You must be logged in to post a comment Login

Leave a Reply